Po ôsmich rokoch obnovili členovia ochotníckej zložky Slovenského divadla Vertigo veselohru Neila Simona. Rozhnevané dueto dostalo vtedy názov Spálená morka alebo recept na dobrú náladu. 16. februára mala táto hra pod názvom Šestka pre šťastie premiéru v Slovenskom inštitúte. Pod novú úpravu sa režijne podpísal Jozef Krasula.

Jozef Krasula je divadelník z Partizánskeho, pôsobiaci v amatérskych a profesionálnych divadlách na Slovensku i v Čechách. Dramaturgičkou obnovenej hry bola riaditeľka divadla Daniela Onodiová. V preplnenej divadelnej sále sme videli prominentov nášho verejného života, členov slovenských samospráv a milovníkov slovenského divadla z Budapešti a z okolia.

Šestka prináša šťastie

Šesť žien, šesť životov - rôznych a predsa rovnakých. Stretávajú sa pravidelne u jednej z nich, aby si zahrali spoločenskú hru. Avšak veľmi dobre vieme, že prvotným cieľom týchto stretnutí nie je hra, skôr možnosť porozprávať sa, poklebetiť si, poohovárať známych, vrátane vlastných kamarátok. Sú to také ženy, ako sme my všetci: ostýchavé, plné elánu, frajerské, zahĺbené do seba, hľadajúce možnosti na sebarealizáciu v práci alebo v domácom živote, silné, spanilé, dôstojné a zvedavé na všetko okolo seba. Sú to ženy, ktoré keď sa o niečo zaujímajú, idú za tým aj na koniec sveta. Sú to ženy, ktoré sme nestretli osem rokov, ale ktoré nám znovu ukázali, že nás vedia zabaviť.

„Oprášenie“ prvého úspešného predstavenia Vertiga sa osvedčilo. Musíme uznať, že ochotníci združujúci sa v tom čase v divadelnom súbore, zacítili slasť ozajstného úspechu práve so Spálenou morkou. Oľga Sinčoková (Silvia), Ildika Záluská (Renáta), Anna Kőszegiová (Viera), Miroslava Kováčová (Monika), Iveta Nagyová (Olívia) a Bibiana Budaiová (Júlia) nám v onen februárový večer predviedli ozajstné divadlo. Nebolo to už nejaké skúšanie, nebol to nijaký pokus, bolo to divadlo do špiku kostí. Hrali, až sme mali sto chutí im vynadať, utešiť ich a poplakať si s nimi. Alebo len zhíknuť a stiahnuť sa do úzadia, lebo sú také rodinné story, o ktorých neradi počúvame.

Príbeh šiestich žien by však nestál za veľa bez mužov. Práve v ich prípade nastala podstatná zmena oproti divadelnému predstaveniu spred ôsmich rokov. Vtedy sa o priazeň našich žien uchádzali ohniví Španieli, teraz sú to Maďari. Bol to zásah do živého, veď maďarský temperament, maďarský akcent je nám bližší ako španielsky a pointy lepšie zapadali. Hlavne tá s menom Boldizsára či božieho daru. Márton (Ján Benčík) je aj teraz veľký fešák a sukničkár a Boldizsár, teda Pavol Hrťan, sa za osem rokov vyšvihol na ozajstného herca, ktorý sa dokáže prevteliť na javisku do svojej role.

Šestka priniesla šťastie. Nielen preto, lebo ju režíroval režisér, ktorý má veľké skúsenosti s ochotníckymi divadlami, ale aj preto, lebo si našla cestu k divákom. Nám neostalo nič iné, len sa poďakovať, ako to vieme iba my: vrelým potleskom.

Eva Patayová Fábiánová