|
  
Rudo Fraňo píše dojímavo a so zápalom. Jeho pomocou môžeme nazrieť do doteraz neznámych hĺbok našich dejín. Ťažko ho niekam zaradiť, lebo jeho diela nie sú čisto literárne, ale zato sú umelecké, nie sú vyslovene či v pravom zmysle slova miestnohistorické, ale zato dostatočne historizujúce... Sú však predovšetkým zaujímavé.
Rudo Fraňo o Jurovi Jánošíkovi
Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden človek. Narodil sa v Senváclave, pod Pilíšom, zaujímal sa o všeličo: o svoju rodinu, o svoje okolie, o svoje remeslo. Čo bolo jeho remeslom? Bol murárskym majstrom (onoho času najmladším v celej krajine). So svojou - už aj za socializmu súkromnou - brigádou pracoval na väčších i menších stavbách. Postavil množstvo rodinných domov, ale aj veľa verejných budov, ba riadny kus práce odviedol aj pri reštaurovaní pamätihodností, napr. Vyšehradského hradu, ktorý sa týči nad Dunajom. Medzičasom založil a rozvíjal aj prosperujúce podnikanie, spočiatku v stavebníctve, neskôr hlavne na báze cestovného ruchu - vlastní o. i. hotel a krčmu. Prečo je to dôležité? Predsa každý vie, že najčerstvejšie správy a klebety sa človek dozvie v krčme. Zrejme v prvom rade nie toto ho viedlo k pretvoreniu starého sedliackeho domu na hostinec s penziónom, isté však je, že jediná krčma v krajine pomenovaná po slovenskom zbojníkovi Jánošíkovi sa nachádza v Senváclave.
Rudolf Fraňo - lebo o ňom je reč - je zaujímavý človek. Definitívne ešte ani nezložil murársku lyžicu, a už bral do ruky pero a začal (p)opisovať všetky historky, ktoré počul vo svojom rodisku a na jeho okolí. (Mimochodom, jeho rodina z matkinej strany pochádza z Mlynkov.) Takto spod jeho pera rad-radom vychádzali miestnohistorické publikácie o rodnom Senváclave, kde bol aj niekoľko rokov starostom: o jeho histórií, o stavbách, ale aj o humore a remeslách pilíšskych predkov a o histórii svojej rodiny počas druhej svetovej vojny. Nedávno sa s Jozefom Schwarzom (Pilíšanom voľbou) podujal na napísanie zaujímavého sprievodcu slovenským Pilíšom, v ktorom spracovali slovenské pamiatky okolia. Popri miestnohistorických dielach sa venuje aj prekladu. Jeho zámerom je zoznámiť maďarskú verejnosť so slovenskými reáliami. Preložil zaujímavú kreslenú publikáciu o slovenských dejinách a celý rad románov Milana Ferka, s ktorým ho spája popri osobnom priateľstve a plodných pracovných kontaktoch aj záľuba v slovenských dejinách, zvlášť záujem o postavu Jánošíka. O tomto nevšednom zbojníkovi píše R. Fraňo aj vo svojej najnovšej publikácii, nazvanej Jánošík - mýtus alebo realita? Juro Jánošík je akýmsi míľnikom v živote Ruda Fraňa, ku ktorému sa musí z času na čas vrátiť. Jánošík ho zaujíma už oddávna, nečudo, že pomenoval po ňom aj svoju krčmu.
Do publikácie, ktorá vyšla v budapeštianskej tlačiarni COMP-Press, zahrnul zaujímavé údaje o rodisku zbojníka, spestril ju životopisom historických osobností tej doby (Františka Rákócziho II., Eleny Zrinskej, Martina Máselníka a ďalších) a fotografiami ilustroval významnejšie miesta života slávneho slovenského zbojníka. Podáva ucelený obraz o charizmatickej osobnosti jednoduchého človeka so zaujímavou životnou dráhou. Pokúsi sa dať život zbojníka do väčšieho súvisu, hlavne čo sa týka dejín Uhorska. Nájdeme však aj zaujímavý opis zbojníkov: o tom, prečo sa niektorí mládenci dali na túto „životnú dráhu“, čo ich motivovalo a odkiaľ pochádzali. Do knižky autor zaradil množstvo zaujímavých ilustrácií: dobových dokumentov, máp, fotografií a pôdorysov. Samotná knižka je zaujímavým skokom do doteraz neznámych reálií. Odporúčame ju každému, kto sa zaujíma o históriu, hlavne o slovensko-maďarské dejiny.
Rudolf Fraňo píše prevažne po maďarsky (ako aj v prípade svojej najnovšej knihy o Jánošíkovi). Hovorí, že sa nikdy neučil slovensky písať a čítať, iba hovoriť - od svojej matky. Jeho témy by však nemohli byť slovenskejšie ani vtedy, keby o nich písal vo svojej materčine. Z hľadiska jeho vydavateľských aktivít je pozoruhodný fakt, že takmer všetky svoje publikácie vydáva vo vlastnom náklade. Samozrejme, bez nároku na „autorský honorár“, ba: sám platí jazykového redaktora a tlačiarenské náklady. Svoje knihy nikomu nevnucuje - chce nimi postaviť pomník zašlým dobám, osobnostiam, ktoré si to zaslúžia a Slovači ako takej. Píše dojímavo a so zápalom. Jeho pomocou môžeme nazrieť do doteraz neznámych hĺbok našich dejín. Ťažko ho niekam zaradiť, lebo jeho diela nie sú čisto literárne, ale zato sú umelecké, nie sú vyslovene či v pravom zmysle slova miestnohistorické, ale zato dostatočne historizujúce... Sú však predovšetkým zaujímavé. Nachádza také témy, o ktoré sa všetci zaujímame, ale doteraz sme o nich málo čítali, písali a vedeli. Len aby mu chuť do písania ešte dlho vydržala...
Eva Patayová Fábiánová
 
LuNo-Archív:
|
