V dňoch 19. a 20. marca sa v Nadlaku konal medzinárodný seminár nazvaný Ponad vek slovenských dolnozemských básnických generácií, na ktorom po druhýkrát slávnostne odovzdali Literárnu cenu Ondreja Štefanka.

O udelení ceny rozhodla medzinárodná porota, ktorej predsedom bol pedagóg, režisér a dramaturg Michal Babiak a členmi generálna tajomníčka Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku (KVSIK) Dagmar Mária Anoca, tajomník Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku Ladislav Čáni, dcéra Ondreja Štefanka Tatiana Štefanková, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, prvá nositeľka Ceny Ondreja Štefanka, výkonná predsedníčka Čabianskej organizácie Slovákov Anna Ištvánová a prvý podpredseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí, hospodár KVSIK Pavel Hlásnik. Rozhodnutie poroty o udelení Ceny Ondreja Štefanka v roku 2010 oznámil Michal Babiak slovami: „Za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry tvorenej v slovenskom zahraničnom svete získal cenu Ivan Miroslav Ambruš z Rumunska a za príspevok k rozvoju, organizovaniu a diverzifikovaniu kultúrneho života a spolkovej činnosti v slovenskom zahraničnom svete Mária Katarína Hrkľová zo Slovenska.“

Dvojdňový literárny seminár dolnozemských Slovákov bol zameraný predovšetkým na básnickú tvorbu čerstvého laureáta I. M. Ambruša s osobitným zreteľom na jeho blízky ľudský vzťah s O. Štefankom a na interakciu tvorivej činnosti ich oboch, ako i na tvorbu ďalších významných predstaviteľov dolnozemskej slovenskej literatúry a na literárny život v tomto priestore vôbec. Najmä z priestorových dôvodov by robilo ťažkosti čo i len vymenovať všetkých prednášateľov s označením nimi rozoberanej témy. V Nadlaku sa zišli prominentní literárni vedci, ako i ďalší znalci prerokúvanej problematiky z Maďarska, Rumunska, Slovenska a Srbska. Ak by sme mali z množstva materiálov vybrať state, ktoré snáď najlepšie vystihujú črty básnickej tvorby I. M. Ambruša, uviedli by sme slová M. Babiaka. I. M. Ambruša charakterizoval ako človeka tohto prostredia, človeka kontaktného, človeka nadväzovania vzťahov, komunikácie, rozhovoru, ktorý lásku a krásu hľadá v prvom rade vo svete ľudí a jeho duchovné korene sú hlboko zapustené v panónskom blate „...Táto Dolná zem, tak ako pre väčšinu dolnozemských básnikov, je aj zemou zasľúbenou, ale aj existenciálnym priestorom,“ povedal M. Babiak. Na ucelenie obrazu o básnikovi sa hodia slová Petra Andrušku, ktorý o ňom povedal: „...elegancia je poznávacím prostriedkom básnika Ambruša, ktorý nikdy neskĺza k lacným výpovediam, k veršom ľúbivým, ba podliezavým, s akými sa stretáme v spoločensky angažovanej aj artistnej poézii. ...Radi čítame Ambrušove verše nielen preto, že pekné sú aj vtedy, keď autor preferuje vecnosť vo výraze aj v myšlienke; i preto dúfame v súzvuk, tušíme možnosť vzhliadnuť sa v básnickej skúsenosti, ktorá nám pomôže zbaviť sa pochybností zo skúsenosti vlastnej.“

Keďže sa literárny seminár v Nadlaku konal v znamení spolupráce dolnozemských slovenských diaspór, naskytol sa aj priestor na prezentáciu slovenskej literatúry v Maďarsku a Srbsku. S príspevkom o poetike slovenských básnikov generácie X zo Srbska vystúpil Vladimír Valentík, kým vedúca Katedry slovenského jazyka a literatúry Segedínskej univerzity Katarína Maruzsová Šebová hovorila o fotografii ako spôsobe písania v tvorbe Imricha Fuhla. Pri opise situácie vychádzala z krízového stavu, v ktorom sa naša literatúra nachádza. Čo sa týka príčin úpadku v tejto oblasti (nevznikajú nové diela), približuje sa k veci sčasti z nového pohľadu. Konštatuje: „Autori sa uzatvárali do ulity jazyka a svojej etnicity a medzitým im ušlo, čo sa deje v literárnom živote materinskej krajiny, v krajine, kde žijú a vo svete. (...) Iste aj výsledkom tejto uzavretosti, ako aj neschopnosti, či neochoty vyrovnať sa s novými výzvami doby, zaostali za vývinom a odmlčali sa.“ Autorka textu hľadá východiská „zo slepej uličky“. Určitú iskru nádeje vidí v tých snaženiach, ktoré sa pokúšajú odpútať sa od pozície „mesiáša“, „prebúdzania Slovákov“. Podľa nej dobrá moderná národnostná literatúra, nastoľovanie všeľudských tém by mohla nabádať čitateľov k čítaniu, prehlbovaniu sa v slovenskom jazyku. Prínos Imricha Fuhla - ktorý pomocou univerzálneho jazyka fotografie sa pokúsil nahradiť slovo, jazyk - vidí v tom, že „experimentuje s rôznymi vyjadrovacími prostriedkami a tým sa dostáva do polemizujúceho postoja s tradičným chápaním poslania národnostného spisovateľa.“

M. Hrivnák