|
  
Deň poézie (11. apríl) sa už oddávna spája s dňom narodenia Attilu Józsefa (1905 - 1937), jedného z najvýznamnejších a najčítanejších básnikov v Maďarsku.
Attila József sa narodil v chudobnej proletárskej rodine v budapeštianskej štvrti Ferencváros (Františkov). Hmotným nedostatkom a strádaním je poznačený celý jeho ďalší život. V r. 1924 bol vylúčený zo segedínskej univerzity za svoju báseň Čisté srdce. Krátky čas strávil ako univerzitný poslucháč vo Viedni a v Paríži. V tom čase uzaviera priateľstvo s Gyulom Illyésom a Dezsőm Kosztolányim a vydáva (po prvotine z r. 1922) ďalšie zbierky. V prvej polovici tridsiatych rokov pôsobí ako jeden z redaktorov literárneho časopisu Szép Szó (Krásne slovo). Žije v chudobe so svojou družkou Juditou Szántóovou, avšak toto spolužitie napokon vyústi do rozchodu, po ktorom nasledujú ďalšie citové krízy. Strastiplný básnikov život sa končí 3. decembra 1937 pod kolesami nákladného vlaku v Balatonszárszó.
Pocitmi tragického ľudského údelu je naplnená aj celá poézia A. Józsefa. Opakujú sa v nej motívy mučivej osihotenosti a odcudzenia, nepostihnuteľnej viny a neopätovanej lásky, ale aj prenikavé pohľady do hĺbky spoločenských a sociálnych problémov a zároveň vedomie zodpovednosti za ich riešenie.
Attila József mal blízky vzťah k národom susedných krajín a ich kultúre a udržiaval osobné styky s tamojšími spisovateľmi, menovite s predstaviteľmi súdobej poézie v Čechách a na Slovensku, diela ktorých sa pokúsil tlmočiť aj čitateľom v Maďarsku. Podobne prekladali poéziu A. Józsefa na Slovensku; o. i. Emil Boleslav Lukáč a Ján Smrek.
Attila József
Pri Dunaji
I
V prístave dole sediac na kameni,
díval som sa, jak pláva kôra z dýň.
Sotva som, vo svoj osud pohrúžený,
čul vravu hladiny, tíš hlbočín.
Jak keby tiekol z môjho srdca rán,
mútny, múdry bol Dunaj - velikán.
Jak svaly vo chvíli, keď človek robí,
hobľuje, kuje, kope, vlny tak
napli sa; prašťal, pukal všetok pohyb,
než ustal. A mne z tých vĺn nevdojak
mať kývla: jak ona, ma hojdali
a všetku špinu mesta vyprali.
A zamrholil dážď, no kvapák príval
hneď ustal, uňho to len rozmar bol.
A ja preds’, jak kto z jaskyne sa díva,
keď prší, pozeral som na obzor:
jak večný dážď a ľahostajne dosť
liala sa mdlá, prv pestrá minulosť.
Dunaj len tiekol. A jak pacholiatko
v úrodnom lone matky, čo jak v sne
preč hľadela, sa vlny hrali sladko
a na mňa smiali sa, v diaľ nesené.
V príboji čias sa chveli podobne,
jak v cintorínoch kríže náhrobné.
II
Ja stotisíc už rokov - badám zrazu -
hľadím na všetko to, čo náhle zriem.
Chvíľka a hotový je celok času,
čo s tisícami predkov sledujem.
Ja vidím to, čo oni nevideli,
bo každý sial, zabíjal, objímal.
A oni vidia, v hmote znehybnelí,
čo nezriem ja, keď vyznávať by mal.
My známe sa, jak radosť pozná muku.
Mne patrí minulosť, im dnešok priam.
Verš píšeme - oni mi vedú ruku
a ja ich cítim a si spomínam.
III
Kumánkou mať a otec Sikuľ zpola
a zpola Rumun bol, či cele snáď.
Pokrm z úst matkiných, to sladkosť bola,
z úst otcových zas pravdu mal som rád.
Hnem sa a oni, hľa, sa objímajú.
Pominutie. Preň zavše zosmutniem.
No z neho som. „Uvidíš,“ povedajú,
„až nebude nás, až nás skryje zem!“
Povedajú, bo oni, to už ja som;
v tom moja sila napriek slabostiam,
že skrze nich som nad množstvom a časom,
v prabunkách súhrn všetkých predkov mám -
sám Predok, delím-množím bunky svoje:
v otca-mať blažene sa rozložím,
a otec-mať tiež rozdelia sa v dvoje
a ja tak v Jedinca sa rozmnožím!
Som svet - čo bolo v ňom, to v sebe čujem:
stá pokolení, čo sa hrdúsia.
Podmaniteľov vlasti predstavujem,
aj žiale podmanených znášam ja.
Arpád a Zalán, Verbőczi a Dózsa,
Slovák, Rumun, aj Turci, Tatari
hmýria sa, víria v srdci tomto, čo sa
s minulom slieva - dnešní Maďari!
...Ja pracovať chcem. Dostatočným bojom
je to, že priznať treba minulosť.
Dunaj má dnešok vo vlnení svojom,
aj dávne s budúcim v ňom splynulo.
Po boji predkov pokoj možno hľadať
v rozpomienke, ktorá naň ostala,
no veci spoločné raz usporiadať,
to naša robota - a nemalá.
Preložil Ján Smrek
Flóre
Zunia taje, hučí hmla,
rozprávková stráž som ti,
v pancier si ma schovala
ťažkej, tuhej vernosti.
Veje vetrík, voda vlá,
sčervenieš, keď pochopíš,
vraví oko, srdce plá,
teba prosia, teba, slyš!
Píšem pieseň tichučko
keď už lásku dávam ti,
uľavže mi ľahučko
tejto ťažkej vernosti.
Pieseň
Šašinou ma hojdaj
a zas žblnkotaním,
belasým azúrom,
jazerným ľúbaním.
Možno, že ti láska
vyjasní sa s iným,
i ten nech ťa hojdá
takým kolembaním.
Čisté srdce
Nemám otca, nemám mať,
ani boha, ani vlasť,
ni kolísku, ni rakev,
nebozká ma jedna z diev.
Nejedol som tretí deň,
ani kúsok, ni peceň.
Z mojich rokov dvadsiatich
predám vám, si kúpte z nich.
Ak ich nikto nekúpi,
azda ich čert odkúpi.
S čistým srdcom zrabujem,
ak treba i zabijem.
Chytia ma a obesia,
zem sa mi už obecia,
v smrtnú trávu vyrastie
krásne srdce nešťastné.
Moja matka
Hrnček si vzala do dvoch dlaní
tak v nedeľňajší podvečer,
pousmiala sa potichučky,
posedela si v polotme.
V rajničke si vždy prinášala
večeru od osvietených,
ľahli sme si a dumal som,
čo z plného tam jedia hrnca?
Mať moja drobná, umrela včas,
veď práčky včasne umierajú,
vláčením majú triašku v nohách,
hlava ich boli od hladenia.
Vraj horský kraj na zotavenie!
Oblačná para pre jej nervy
zotavením a zmenou vzduchu.
Pre práčku povala je výlet.
Vidím jak stála s hladidlom tam.
Kapitál skrušil krehkú formu,
stala sa vždycky uzučkejšou,
povážte dobre, proletári.
Od prania sa i nahrbila,
nevidel som ju nikdy mladou,
fertušku čistú mala vo snách,
listonoš sa jej vtedy zdravil.
Básnikom
Na gajdy kto chce si zahrať,
v pekle sa on musí zahriať,
kto sa tak chce spevu cvičiť,
tam sa musí páliť, ničiť.
V čo veríte?
V čo veríte, nebeské telesá,
že splanúc spurne
plameňmi nezžehnete sa,
obchádzate sa opatrne?
Láska vás drží, mier a česť
na úzkej uzde, držiac ploty?
Úlisná, žmurkajúca lesť,
čo uprene sa díva do prázdnoty?
Či príťažlivosť massy? Do plamu
lampy sa motýľ rúti z noci.
Na stenách smútok. Ustanú
spomienky, boja sa, bo milá, ďaleko si.
Len ten nech číta
Len ten nech číta moje verše,
kto pozná ma a lásku nelže,
jak mornár, čo sa v prázdno plaví,
vie, čo sa stane, veštec pravý.
Bo v snách zjavilo sa mu
v podobe ľudskej ticho tu,
v srdci mu niekedy si motká
tiger a hravá srnka krotká.
Preložil Emil Boleslav Lukáč |
