Drahá Julika! Píšem Ti roztrpčená, lebo toľko vecí by som Ti ešte chcela povedať...
Pri Tvojej posteli som nemohla. Teraz je už neskoro...

Ako štvrtáčka som sa dostala do sarvašskej slovenskej školy a Ty si bola mojou prvou učiteľkou. V Pusztaiho škole, ktorá stála na mieste dnešného mestského úradu, si vzdelávala, vychovávala a formovala deti. Sú to nezabudnuteľné spomienky!

Pamätám sa, ako si nás raz pokarhala, keď sme si na hodine vecného učiva so spolužiačkou Betkou Mravíkovou v lavici zviazali vrkoče. Aj napriek tomu, že nám Tvoj prísny pohľad už dávno naznačoval, aby sme nevyrušovali a dávali pozor. Ako deti sme ešte nerozumeli Tvojmu pohľadu, preto si ma musela napomenúť. Obidve sme sa zdvihli z lavice a vyrušili sme Teba a triedu z myšlienkového chodu pri výklade nového učiva. Doma sme o tom hlboko mlčali, lebo by sme dostali svoje! V triede vládol vždy poriadok a harmónia! Každá hodina nás napĺňala radosťou! Nadchýnala si nás a ak bolo treba, držala si nás za ruky. Vždy si nás povzbudzovala a vytiahla zo zúfalstva, keď sme si nevedeli dať rady. Spravodlivo si chválila toho, kto si to zaslúžil. Mali sme pred Tebou rešpekt, ale zároveň sme Ťa zbožňovali! Už ako deti sme s očarením sledovali Tvoju charizmatickú osobnosť a milý úsmev. Naši rodičia Ti boli vďační, lebo si nás naučila správnym životným hodnotám.

Potom osud chcel, aby sme sa streli ako kolegyne v tej istej škole, kde si aj ty bola žiačkou. Tvoju jedinečnú osobnosť som skutočne spoznala až tu. Ctili sme si Ťa, mali sme Ťa rady, lebo si nám vždy pomáhala. Nielen ako učiteľka začiatočníčkam, ale aj ako človek človeku. Vždy si sa usmievala. Vyžaroval z Teba pokoj. Tvoja bytosť dávala ľuďom istotu. Nikdy som nerozumela, z čoho čerpáš tú duševnú pohodu a dôstojnosť!

Až raz, keď som bola u Vás doma, som to pochopila. Všetko sa mi zrazu zdalo jasné a jednoduché. Spolupatričnosť, pochopenie a láskavosť boli každodennou samozrejmosťou vo Vašom živote s manželom Laci báčim. Z Vášho príbytku vyžarovalo teplo rodinného hniezda a dostalo sa ho aj tomu, kto k Vám zavítal. Lebo láskyplnosť a pochopenie ste rozdávali plnými priehrštiami. Nezabudnem, ako som prvýkrát s obdivom hľadela na Vaše neskutočne dokonalé kvety orchideí. Bola si hrdá na manželovu šikovnosť, odbornosť a pracovitosť, keď sme sa prechádzali ovocným sadom pri Kereši. Boli ste si vzájomne oddaní celým svojím životom, celou bytosťou. Pre všetkých ste stelesňovali tie najvyššie ľudské hodnoty a boli ste nám príkladom.

Drahá Julika!

Zaslúžila si si na sklonku svojej životnej dráhy na tomto pozemskom svete trochu viac istoty a zadosťučinenia. Hlboká ľudskosť, múdrosť, duševná čistota, pokoj a harmónia - to bola Tvoja duša. Dlhú a ťažkú chorobu si znášala s obrovskou trpezlivosťou a dôstojnosťou. Tvoja milujúca rodina sa aj ku koncu Tvojej životnej púte o Teba obetavo starala. Tak ako to dnes býva už len v rozprávkach. Sedemnásť učiteliek, Tvojich bývalých žiačok, kráča v Tvojich šľapajach a šíri v škole Tvoju neuveriteľnú charizmu. Nikdy nezabudneme, že ten, kto nás sformoval, si bola aj Ty, pani učiteľka Júlia Lendvayová - Abonyiová.

Odkazujem Ti tam, do tej diaľky, že Ťa máme rady. Ďakujem Ti, že si bola, že si nás učila a vychovávala. Tvoju spomienku uchováme dovtedy, kým nám to náš pozemský život dovolí.

Zuzana Medveďová