|
 
Žiaľ, tu sa asi najviac v celom Maďarsku asimilovalo slovenské obyvateľstvo. ● Sídlo Sabolčsko-Satmársko-Bereckej župy po odchode Turkov, keď tu zostalo iba niekoľko sto ľudí, znovuzaložili Slováci, ktorí zrejme veľa trpeli, keď ich nazvali Tirpákmi.
Početné osady v aglomerácii mesta (tzv. sálaše) mali ešte v ranom stredoveku slovanské názvy. Mesto sa prvý raz spomína s názvom Nyír (breza) v roku 1209. Listina z roku 1326 spomínala aj druhú časť názvu (egyház). Od 14. do 16. storočia ho vlastnila rodina Bátoriovcov. V roku 1605 ho získal Štefan Bočkaj, ktorý tu nechal ubytovať svojich hajdúskych vojakov.
V súčasnosti šieste najväčšie maďarské mesto so 120-tisícovým obyvateľstvom sa v 18. storočí nevyľudnilo vďaka tomu, že roku 1753 gróf František Károlyi vydal patentný list na znovuosídlenie okolia. Jeho pravou rukou a hlavným organizátorom presunu Slovákov z Dolniakov (pôvodom, pochopiteľne, z Horniakov, teda zo Slovenska) bol sarvašský majster, obuvník-čižmár Ján Petrikovič. Oboch týchto mužov si dnešní občania mesta uctievajú ako zakladateľov Níreďházy. V prvom kole sem prišlo 214 slovenských rodín zo Sarvaša, Békešskej Čaby, Poľného Berinčoku, Slovenského Komlóša, Orošházy a Gyuly, ako aj ďalších 117 famílií z horniackych stolíc: Boršodskej, Gemerskej, Hontianskej, Novohradskej a Zvolenskej. V roku 1786 malo toto poddanské mesto Károlyiovcov a neskôr Dessewfyovcov okolo 7 500 obyvateľov.
  
Níreďházu budovali na prelome 19. a 20. storočia v eklektickom slohu podľa projektu architekta Ignáca Aplára. Z tohto obdobia pochádzajú všetky tunajšie významné stavebné pamiatky. Najväčší rozvoj zaznamenalo mesto po príchode železnice v roku 1858 a po ustanovení za sídlo Sabolčskej župy v roku 1876. Vyrástli tu budovy štátnych inštitúcií, škôl, pošty, divadla, hotelov a reštaurácií. V roku 1911 začala v meste premávať električka (zrušená r. 1969). V medzivojnovom období rozvoj mesta stagnoval, privilegovaný úkor bol neďaleký Debrecín. Rapídne sa rozrástlo v 60. a 70. rokoch 20. storočia (z 56 tisíc obyvateľov r. 1960 na 108 tisíc r. 1980). Dnes je spolu s Debrecínom a Miškovcom úspešne sa rozvíjajúcim strediskom severovýchodného Maďarska, zaujímavou dovolenkovou destináciou s hudobnými podujatiami a rôznymi festivalmi. Z turistického hľadiska je príťažlivá najmä rekreačná časť Sóstógyógyfürdő s termálnymi kúpeľmi, moderným akvaparkom a druhou najväčšou zoologickou záhradou v Maďarsku.
  
Žiaľ, tu sa asi najviac v celom Maďarsku asimilovalo slovenské obyvateľstvo. Aj štatistické údaje z konca 19. storočia poukazujú na neprimerane rýchlu asimiláciu. Kým v roku 1880 tu žilo ešte 9211 Slovákov, v roku 1890 4184 a v roku 1900 to bolo už len 940. V meste však pôsobí slovenská menšinová samospráva a vyslaní učitelia zo Slovenska tu vyučujú aj slovenský jazyk, donedávna to bolo v jednom zo sálašov (Mandabokor) a v neďalekom Veľkom Čerkesi (cca 14 km vzdialený Nagycserkesz).
Pred dvoma rokmi sa z oboch škôl vyučovanie slovenčiny presunulo do dvoch základných škôl v centre mesta: do evanjelickej školy a do Základnej školy č. 12 (na ulici K. Vécseyho). Dopravu okolo 60 žiakov zabezpečuje špeciálny školský autobus. Slovenské tradície a piesne sa snažia svojimi vystúpeniami šíriť medzi obyvateľstvom Páví krúžok Slovenskej menšinovej samosprávy v Níreďháze a detský folklórny súbor Nezábudka, ktorý pôsobí pri Evanjelickej základnej škole v Níreďháze.
(fuhl)
Prežijú níreďházski Slováci svoju labutiu pieseň?
|
