Z letných mládežníckych aktivít Slovenského divadla Vertigo

Ako už po mnohé roky, aj toto leto sa konali dve aktivity Slovenského divadla Vertigo, ktoré už neodmysliteľne patria k obdobiu prázdnin: divadelný tábor pre žiakov základných škôl a divadelná dielňa pre staršiu mládež. Oboch sa zúčastnil študent slovenského gymnázia v Budapešti Zoltán Havas. V tom prvom skôr ako hudobník, v dielni už ako jeden z hercov. Prvé spravodajstvo – o tradičnom divadelnom tábore – pochádza z jeho pera:

Slovenské divadlo Vertigo a Nadácia za komlóšskych Slovákov zorganizovali v dňoch 25. júna – 1. júla divadelný tábor v dedinke Bystrá v Nízkych Tatrách. Jeho cieľom bolo, aby sa deti, takpovediac, priblížili k divadlu. Žiaci zo štyroch národnostných škôl v Maďarsku (zo Slovenského Komlóša, Sarvaša, z Kétšoproňu a Budapešti) nacvičili dve predstavenia pod vedením pani Eleny Bakošovej, pána profesora Bela Felixa a druhá skupina pod vedením divadelníka Petra Hudáka. A čo to boli za predstavenia? Jedno – Vincooo! – vzniklo podľa knihy Vincenta Šikulu Prázdniny so strýcom Rafaelom, druhé na motívy rozprávky O dvanástich mesiačikoch, ktoré P. Hudák pomenoval Kto to kedy videl?! Deti skúšali denne asi sedem hodín. Mali však aj voľno, keď sa mohli zahrať a pobehať si na futbalovom ihrisku za hotelom Biela medvedica, kde boli ubytovaní, alebo sa vybrali na dlhšiu prechádzku – do obchodu, ktorý je v dedine. Bolo dobré pozorovať, ako vznikali nové priateľstvá a ako sa pestovali staré.

Týždenný odborný program obohatil výlet do Čierneho Balogu, kam sme sa vybrali Čiernohronskou železnicou, ktorou sme sa odviezli do lesníckeho skanzenu. Tam mali deti naozaj voľný čas, počas ktorého „nehladkali“ telefóny, ale napríklad sa hrali v potoku s priezračnou vodou. Aj v tento deň sme však už popoludní skúšali. K zábave patrila aj návšteva susedného hotela, kde sme sa mohli vyblázniť v bazéne.

Po dňoch skúšok nastal deň premiéry. Obidve skupiny si pozreli, čo dokázala tá druhá... Prišli aj záujemcovia z dediny a z hotela. Po predstaveniach nasledovalo vyhodnotenie tábora. Riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová poďakovala všetkým za účasť, osobitne vyjadrila vďaku odborníkom a deťom za obetavú prácu. Pripomenula, že tábor vznikol s podporou Ministerstva ľudských zdrojov a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Po vyhodnotení tábora nasledovala súťaž „Kto čo vie“ a diskotéka. Deti ešte v noci so smútkom zabalili veci, a na druhý deň sadli na autobus.

Toľko zo Zoliho postrehov. Ešte by som dodala, že slovenským lektorom pomáhali v tábore učiteľky Miroslava Kovácsová, Anna Ondrejová, Margit Kmotriczová a študentka Judita Tóthová, ktorá pricestovala s dievčatami z Kétšoproňu.

Ja som sa však chcela dozvedieť aj niečo o Zoltánovi a o jeho názoroch na divadlo. Tak vznikol nasledujúci rozhovor:

– Pamätáš sa na svoje prvé stretnutie s divadlom? Kedy to bolo - a v akej forme?

Už ako malé decká sme chodili s rodičmi do bábkového divadla. Potom, v druhej triede základnej školy som sa prihlásil do divadelného krúžku. Teta Mirka (Kovácsová, pozn. D. O.) povedala, že môžem prísť. Pamätám sa, dostal som veľmi dôležitú úlohu! Musel som hrať chlapca, ktorému zobrali v škole desiatu...

– Ak to bola len jedna príležitosť, nemal si chuť, možnosť zapojiť sa do krúžku, prísť do divadelného tábora, teda pokračovať v tejto činnosti?

Bohužiaľ, nemal som na to čas, lebo som bol tretiak, keď som začal chodiť do hudobnej školy.

– Do dielne som Ťa „prilákala“ ja na základe Tvojej recitácie na tohtoročných Veršovačkách. Pamätáš sa na svoju prvú recitáciu? Bolo viac príležitostí, rád recituješ?

Na prvú recitáciu sa nepamätám. To bolo ešte niekedy na nižšom stupni základnej školy. Keď som chodil do ôsmej triedy, pani učiteľka slovenčiny Margit Zatyková sa opýtala, kto chce ísť na recitačnú súťaž. Povedal som si, prečo nie? Vtedy som dostal jednu rozprávku od Vincenta Šikulu (zaujímavá náhoda, pozn. D.O.). Z regionálneho kola som nepostúpil do celoštátneho. Vtedy som bol trocha sklamaný. V tomto školskom roku som našiel nádhernú báseň o materinskom jazyku – poznal som ju už dávnejšie, ale vtedy ma neoslovila: Poznáte krajšiu reč? Spýtal som sa pani učiteľky, či sa môžem prihlásiť. Tak som sa zapojil do tohtoročných Veršovačiek (a postúpil do celoštátneho kola, kde získal diplom za vynikajúci prednes, poznámka D. O.).

- Ako si sa „dostal“ do tohtoročného divadelného tábora pre žiakov základných škôl? Čo si myslíš, je táto forma vhodná na výučbu, zdokonalenie v jazyku? Cítili sa podľa teba deti dobre? Neboli skúšky dlhé? A ty? Nemal si chuť hrať sa s nimi? Bol si spokojný so svojou úlohou hudobníka? Dobre sa ti robilo s ujom Belom a tetou Elenkou?

Najprv sa ja spýtam: ako som sa dostal na tohtoročnú prehliadku Deti deťom? Lebo všetko sa odvinulo od toho. V apríli ma poprosila moja spolužiačka Nikoleta Nagyová, či by som hral na flaute v predstavení, ktoré chystajú s tetou Mirkou na prehliadku Deti deťom. Bolo to predstavenie na motívy ľudovej rozprávky. Povedal som, že na flaute neviem hrať až tak dobre, ale nemal som inú voľbu. No a na prehliadke mi ujo Belo povedal, že by sa so mnou rád stretol aj v tábore, aby som mu "pomáhal”. Potešilo ma to. Podľa mňa sa všetci cítili výborne, aj ja. Myslím si, že som „hral“ veľa. Moja úloha, teda hudobníka, však nie je úloha, to je moje hobby, ktoré s radosťou robím. Áno, bol som spokojný, lebo som ešte v živote nemal príležitosť, aby som musel „robiť“ svoje najobľúbenejšie hobby. Pracovať s ujom Belom bolo poučné. A nebolo to vždy ľahké. Ale bola to v mojom hudobnom živote naozajstná škola.

Ako sa Ti pozdával prístup, vedenie Miška Jánoša v divadelnej dielni? Komu by si ju odporúčal? Ako si sa cítil? Neľutuješ, že si nemal väčšiu postavu, viac priestoru na hranie? Keby si mal dielňu alebo tábor propagovať, ako by si to urobil? Čím by si deti, mladých prilákal?

Spozoroval som dve formy réžie. Tú, ktorú robila teta Elena a ktorú Miško. Miško dával pozor na všetko. Napríklad aj na to, ako vzdychne otec (manžel pani Rafikovej, hral ho Zoli, poznámka D.O.). keď nemôže jesť. Podľa mňa aj teta Elena pracuje na profesionálnej úrovni, ale decká tomu nie vždy rozumeli... V dielni som sa cítil veľmi dobre. Nie, neľutujem že som nemal väčšiu postavu, lebo, ako som už povedal, neviem hrať. Ešte pár rokov a dielňu nebudeme musieť propagovať, pretože podľa mňa 90% tých detí, ktoré boli teraz v tábore pre žiakov ZŠ, sa prihlási aj do dielne, lebo už teraz robia divadlo s radosťou (pozn. D.O.: Kiež by si mal aspoň sčasti pravdu, Zoli!). Podľa mňa najlepšou propagáciou by bolo to, keby sme predstavenie, pripravené v dielni, mohli viackrát zahrať – predovšetkým našim rovesníkom. Diváci, teda deti a mladí ľudia by videli, že sa v predstavení cítime dobre, potom by sa s nami porozprávali a my by sme im vedeli o dielni porozprávať – o všetkom, čo a prečo je v nej dobré...

Druhé spravodajstvo

Ako už Zoli prezradil, v divadelnom tábore pre žiakov základných škôl vzniklo jedno predstavenie, ktoré vzdalo hold slovenskému spisovateľovi Vincentovi Šikulovi, pričom príbeh Vincooo! hovorí o priateľstve a prvej láske, a druhé, ktoré spracovalo – samozrejme, ako je to u P. Hudáka obvyklé – trochu netradičným spôsobom ľudovú rozprávku o zlej macoche, ktorá len vymýšľala a vymýšľala, aby vyhnala z domu nevlastnú dcéru. Napríklad v zime po jahody. Nuž a kto jej pomohol? Dvanásť mesiačikov.... Takže: najprv to bol príbeh, takpovediac, zo súčasnosti, potom rozprávka, a nasledovala slovenská literárna klasika, v AGAPÉ v Svätom Jure v dňoch 10.–16. júla.

Herec Michal Jánoš, ktorý sa v dielni už nie po prvýkrát zmocnil úlohy režiséra, si s pomocou svojej manželky – režisérky Katky – vybral známu poviedku Janka Jesenského Pani Rafiková. Dramatizáciu pôvodného textu ušili tesne na telá svojich zverencov: Dóre Sebőkovej, Karmen Kovácsovej, Nikolete Nagyovej, Beáte Malej, Virág Törökovej, Noémi Horváthovej, Attilovi Kovácsovi a Zoltánovi Havasovi. Polovica účastníkov tohtoročnej dielne už Svätý Jur dobre poznala, nakoľko tu neboli prvý raz a takisto dobre vedeli, čo ich v dielni čaká, polovica boli nováčikovia – nie však nováčikovia, čo sa týka detského divadla.

Najväčšou záľubou pani Rafikovej bolo roznášanie klebiet. Našla si spoločníčky, ktoré ju v jej záľube podporovali, doma vládla pevnou rukou – aj nad svojím manželom, ktorý sa jej však napokon vzpriečil –, nuž, a na kolená ju celkom položil ľúbostný vzťah fešného advokáta a mladej vdovice... Pôvodný príbeh pani Rafikovej manželia Jánošovci zasadili do príbehu „dnešnej, súčasnej“ rodiny, môžeme teda hovoriť o forme „divadlo v divadle“. Naši mladí herci túto formu prijali a bolo zábavné i dojímavé pozorovať, ako sa zo dňa deň viac a viac zmocňujú svojich postáv, ako im dodávajú „život“, ako sa im objasňuje vzťah s druhými postavami.... Ako sme to už viackrát písali, divadelná dielňa je vyslovene odborná aktivita, nie je to prázdninová zábava, ale v podstate tvrdá práca na tvorbe inscenácie.

Samozrejme, nedá sa stále len pracovať. Aj účastníci dielne mali možnosť oddýchnuť si, relaxovať – či už v prestávkach medzi skúškami, či v rámci poobedňajšieho silencia. Veľmi sme sa tešili, že to tento rok vyšlo a že sa v čase našej dielne konali Letné shakespearovské slávnosti, a tak sme sa v jeden deň vybrali do Bratislavy – najprv na prechádzku a potom na Hrad, kde sme si pozreli Komédiu omylov. Naša radosť nebola stopercentná, pretože už popoludní sa nebo zamračovalo a hrozila búrka – predstavenie niekoľkokrát prerušil dážď –, napriek tomu to bol zážitok, na ktorý sa tak ľahko nezabudne, už len pre jedinečnú atmosféru.

Nuž, a tak ubiehal deň za dňom a nastal deň premiéry na nádvorí komplexu AGAPÉ. Je potešiteľné, že na ňu došlo aj zopár miestnych, Svätojurčanov, dokonca sa našli aj takí, ktorí nás nenavštívili po prvý raz. Nechýbala ani majiteľka miestneho second handu, ktorá predstaveniu veľmi pomohla poskytnutím priam dobových kostýmov, pričom poradila, pomohla – sme jej vďační. Pred divákmi sa rozbehol príbeh zo začiatku 20. storočia. Mladí herci vydali zo seba všetko, čo v sebe mali, potlesk, ktorým ich diváci obdarili, bol naozaj zaslúžený.

Účastníci tohtoročnej divadelnej dielne sa už dohodli o termíne tej budúcoročnej (musím dodať, že všetci navrhovali, aby bola aspoň desaťdenná...), na ktorú si manželia Jánošovci dozaista pripravia zaujímavý titul. Už teraz sa tešíme! Dovtedy však – ak všetko pôjde podľa plánu – sa Pani Rafiková predstaví na tohtoročnom divadelnom stretnutí Spolu na javisku a potom na jubilejnej, 25. prehliadke Deti deťom, kde si ju – ako o tom píše aj Zoli – pozrú ďalší nádejní mladí herci, ktorí možno – hádam, dúfajme – dostanú chuť zapojiť sa do rodiny mladých divadelníkov, pestujúcich slovenčinu a divadelné tradície.

(do)

Foto: autorka