Nielen v divadle sme všetci jeden

„U babky je dobre, u babky je príma...“ ozývalo sa 28. júna v Bystrej z chaty Biela medvedica. Už niekoľko rokov sem koncom júna chodievajú vybraní žiaci – divadelníci zo škôl v Maďarsku, v ktorých sa vyučuje slovenský jazyk. Nie je to však obyčajný výlet do krajiny predkov. Týždňový pobyt, ktorý sa tento rok konal v dňoch 24.-30. júna, má pod svojimi krídlami Slovenské divadlo Vertigo. Jeho riaditeľka Daniela Onodiová už 25 rokov organizuje prehliadky slovenských detských divadelných súborov v Maďarsku Deti deťom a divadelné týždenné sústredenia na Slovensku. Na pomoc si prizýva divadelníkov a hudobníkov zo Slovenska. Skúsení majstri javiskového kumštu spolu s deťmi vytvoria za týždeň divadelné predstavenie. Nie je to ľahké, lebo je potrebné naštudovať texty, naučiť deti javiskovú reč, gestá, mimiku, piesne, mizanscény.

Danka Onodiová, hodnotiac tohoročný letný divadelný tábor vysvetlila, že nie je jedno, na akom mieste sa koná. Byť na Slovensku, v slovenskom prostredí, je dôležité. Pobyt je však finančne náročný a mohol sa uskutočniť aj vďaka podporovateľom: Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Správy fondov pri Ministerstve ľudských zdrojov v Maďarsku.

Deti zo Sarvaša, Slovenského Komlóša a Budapešti sa za asistencie svojich učiteľov z domovských škôl učili texty a pesničky z pripravovaného predstavenia. Vo voľnom čase relaxovali v prírode Nízkych Tatier, dýchali svieži horský vzduch, vyskúšali neďaleké wellness centrum a na jednodňovom výlete si pozreli okolie Jasnej a Demänovskú jaskyňu slobody. V piatok sa deti po týždennom pobyte postavili pred divákov ako herci. Každý zahral svoj part najlepšie ako vedel. Monika Necpalová režírovala hru Černokňažník, spracovanú podľa rozprávok Pavla Dobšinského. Chudobná dievčička – slúžka, ktorá oprašuje knihy sedem rokov, má čarovnú paličku a rozprávkové postavy z kníh ožívajú... Deti sa ocitli vo svete rozprávok a kúziel, kde je možné aj nemožné.

Elena Bakošová, ktorá strávila v letných divadelných táboroch Vertiga ako autorka scenára i režisérka v jednej osobe štvrťstoročie, sa poďakovala všetkým deťom „... za ich trpezlivosť pri náročnej príprave. Divadlo je vec, ktorej sa treba oddať. Je to dielo. Je to zodpovednosť. Za seba, aj za toho druhého. A vy ste si pomáhali. Pocítila som, ako ste pokročili, mali istotu a podali ju ďalej. Ten pobyt tu je pre mňa sviatok, že sa stretnem s tými, ktorí majú radi iných... Že stretnem dušu oddanú divadlu, akou je Danka Onodiová.“

Elena Bakošová s Miriam Martinákovou spracovali scenár hry Svitanie, inšpirovaný poviedkou Davida Williamsa: Babka gaunerka. Hudbu k predstaveniu skomponoval Belo Felix. Keďže tento rok cestoval do Litomyšle na uvedenie svojej autorskej skladby na festivale Smetanova Litomyšl, rolu hudobníka prevzal študent budapeštianskeho slovenského gymnázia Zoltán Havas, a sprevádzal hercov hrou na husle.

Téma tohto predstavenia? Prázdniny. Cestovanie. Spoznávanie slobody a zodpovednosti, zmena postoja na základe prežitej skúsenosti a hodnota domova a blízkeho človeka, rezonovali v deťoch aj po predstavení. Po večernom zhodnotení pobytu a odovzdaní odmien si deti pripravili vlastný program Kto čo vie. Moderátori Attila Hlbocsányi a Nelli Huszáriková vyzvali Tímeu Tusjakovú, aby predviedla, ako vie spievať. Bolo vidieť, že speváčka má trému. Moderátorka sa postavila vedľa dievčiny, ktorá bola o hlavu a pol vyššia ako ona a chytila ju za ruku so slovami: „Ja ti pomôžem!“. Diváci zostali prekvapení: „Aj ty budeš spievať?“ Usmiala sa: „Nie, ja neviem spievať. Len budem pri nej stáť...“

Začala hrať hudba. Talentovanej speváčke evidentne pomáhala sila priateľstva. Spievala čoraz hlasnejšie. Počúvali sme so zatajeným dychom. Nelli ju stále držala za ruku a jemným úsmevom dávala najavo, že je hrdá na svoju kamarátku. Po aplauze zhasli svetlá a Timika spievala na želanie ďalšiu pomalú pieseň. Už stála sama vo svetle mobilov svojich fanúšikov, kolísajúcich sa v rytme piesne. Potom jej prišli všetci zagratulovať a tešili sa z jej úspechu. Pochopili sme, čo bude týmto deťom chýbať, keď sa rozídu domov. Istota, že ťa niekto podrží, keď zaváhaš. Pocit, že ti niekto praje a teší sa s tebou z tvojho úspechu rovnako ako zo svojho. Vedomie, že nie si na všetko sám.

Ak sa podarí týmto „deťom“ preniesť zo svojho srdca silu prežitých okamihov, spolupatričnosť, prajnosť a radosť z úspechov iných aj do skutočného života, budúcnosť Slovákov v Maďarsku je istá.

Erika Fajnorová

Foto: autorka, Margita Kmotriczová