Anna Ištvánová pochádzala z mnohodetnej slovenskej rodiny. Slovenskú základnú školu ukončila v rodnom Slovenskom Komlóši. Po maturite na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe ju prijali na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde absolvovala odbor slovenský jazyk a literatúra. Po získaní diplomu sa vrátila na Dolnú zem, do Békešskej Čaby, kde viac než 35 rokov svojou komplexnou a mnohostrannou činnosťou plnila významné poslanie medzi Slovákmi v Maďarsku a na celej Dolnej zemi.

Pracovať začala v Župnom osvetovom stredisku Bálinta Balassiho ako osvetová referentka. Popri zamestnaní sa naďalej vzdelávala, viedla Slovenský klub osvetového strediska a plnila viacero zodpovedných funkcií v spoločenskom živote mesta. Zastávala viacero postov v štátnych a verejných inštitúciách Békešskej župy. V rámci možností vždy presadzovala záujmy Slovákov v Maďarsku a snažila sa vyťažiť čo najviac pre svoju komunitu. V Regionálnom školskom centre bola referentkou pre slovenské národnostné školstvo. V roku 1990 obnovila vydávanie Čabianskeho kalendára a od roku 1998 redigovala dodnes vychádzajúci mesačník Čabän.

Anna Ištvánová bola dlhé roky členkou predsedníctva a podpredsedníčkou Zväzu Slovákov v Maďarsku, zapojila sa do formovania a práce slovenských samospráv v Maďarsku a do činnosti občianskych organizácií. Vďaka jej iniciatívnej všestrannej osobnosti, pracovitosti a vytrvalosti sa realizovali početné projekty a kultúrno-prezentačné podujatia doma i v zahraničí. Bola úradujúcou predsedníčkou Čabianskej organizácie Slovákov a riaditeľkou Domu slovenskej kultúry – Regionálneho osvetového centra CSSM.

Bola zakladateľkou Domu slovenskej kultúry v Békešsskej Čabe, podporovateľkou všestrannej spolupráce medzi Slovákmi žijúcimi na Dolnej zemi, tak v Maďarsku, Rumunsku ako aj v Srbsku, propagátorkou budovania komunít a občianskych organizácií. Položila základy systému, akým dom funguje dodnes, totiž, že je sídlom rôznych krúžkov a miestom výstav, a tak sa zapája do života mesta.

Anna Ištvánová bola pilierom krajanského života. Zostal po nej pevný fundament kultúrnych, ľudských i duchovných hodnôt, na ktorých sa oddá ďalej stavať, cibriť a s maximalizmom vlastného presvedčenia o správnosti a nevyhnutnosti splácať dlh svojim hrdým dolnozemským predkom, ako to dlhé roky Slovákov v Maďarsku učila, tieto aj k úspešnosti dovádzať.

„Verím, že spoločenský život nie je len nájsť si skupinu ľudí, do ktorej zapadneme. Byť v spoločenstve je aj o povzbudzovaní ľudí okolo mňa, zapojiť sa do činností, ktoré súvisia so zachovávaním tradícií, zachovávaním hodnôt, zdieľaním hodnôt. Pre dnešných komunitných lídrov a mladých ľudí je to jedna z najdôležitejších úloh. Jazyk sa možno stratil, ale hodnoty zostali,“ povedala v rozhovore pre časopis Barátság v roku 2012.

Anna Ištváová bola nositeľkou vysokých štátnych vyznamenaní Maďarskej republiky (Malá medaila Györgya Bessenyeiho, Za národnosti) i Slovenskej republiky (Malá medaila sv. Gorazda a Cena ministra kultúry SR), ako aj Radu Bieleho dvojkríža III. triedy, ktorým ocenili jej celoživotnú obetavú krajanskú činnosť a šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí. Bola tiež prvou laureátkou Ceny Ondreja Štefanka a držiteľkou vyznamenania CSSM Za našu národnosť (2012).

Zomrela 2. januára 2014 po dlhej a ťažkej chorobe.