Čerstvá dvojjazyčná zbierka drobných próz Návšteva – Látogatás z pera kestúckeho rodáka, uznávaného slovenského prozaika v Maďarsku Zoltána Bárkányiho Valkána (1941), je „venovaná jeho kestúckym rodákom“. Ide v poradí o siedmu samostatnú knihu autora, ktorá nadväzuje na jeho predchádzajúcu dvojjazyčnú antológiu Balada o starkej / Ballada az öregasszonyról (Croatica 2016).

Súčasne však je aj pokračovaním, respektíve ďalším opusom po knihe Pavla Kondača Osudové prelomy / Sorsfordulók (2019) Neziskovej verejnoprospešnej spoločnosti SlovakUm, s. r. o. (2021), ktorá taktiež vyšla v slovenskom a maďarskom jazyku. Nová kniha Z. Bárkányiho Valkána uzrie svetlo sveta v roku, keď jej autorovi vzdávame hold pri príležitosti jeho osemdesiatin. Toto významné životné jubileum je nenávratnou možnosťou, aby sme sa zahĺbili do podmanivého tkaniva Valkánových próz, pozabudli sa v ňom, užívajúc si jeho osobitý spisovateľský rukopis. Nesmieme však zabudnúť na to, že umelecky stvárnený svet „v objatí bielych skál“ (citát od autora) existuje už iba v spomienkach a v textovej podobe. Táto skutočnosť pridáva svojráznu významovú nuansu novej publikácii, ku ktorej pristupujeme so záujmom, čo nové prináša oproti predchádzajúcim zbierkam – Vzplanutie 1987; Návrat 1998; Vianoce tetky Karovej 2009; Pivnica 2011; Jabloň 2014 – autora.

Názov a zostavenie zbierky

Spisovateľ za titulnú poviedku svojej novej knihy určil myšlienkovo a umelecky náročne spracovaný príbeh Návšteva, pochádzajúci ešte z prvej fázy jeho tvorivého obdobia (Vzplanutie 1987). Názov vnímame ako organickú zložku kompozície literárneho diela, akýsi emblém, ktorého hlavnou funkciou je signalizovať tému a obsah, vzbudiť záujem o dielo a počas recepcie vyvolávať rôznorodé asociácie u čitateľov. V prípade názvu Návšteva vzhľadom na celý textový korpus sa naznačujú svojské motívy Valkánovho spisovateľského rukopisu. Jedným z jeho konštantných návratných motívov je práve návšteva a do jeho významovej siete patriace, s ním úzko súvisiace rôzne zdanlivo obyčajné diania – odchod – návrat; čakanie – návšteva, ktoré sa stávajú jednak východiskom, jednak dôsledkom vážnych konfliktov a životných prehier prerozprávaných príbehov.

Výber nadpisu akiste nebol náhodný, nakoľko nepriamo odkazuje na autorskú sebareflexiu naznačujúcu kontinuitu medzi prózami, vzniknutými v rôznych obdobiach jeho spisovateľskej dráhy. O tejto snahe svedčí aj zostavenie antológie, do ktorej zaradil dvadsaťštyri poviedok, rozdelených do dvoch častí. V prvej časti si našlo miesto dvanásť najnovších próz v slovenskom jazyku, uverejnených zatiaľ na stranách Ľudových novín, napísaných v posledných piatich rokoch. V druhej časti je taktiež dvanásť príbehov publikovaných už v predchádzajúcich zbierkach, avšak tentoraz v spoľahlivom maďarskom preklade Terézie Zsemberyovej a Istvána Vércseho. V oboch skupinách výberu je zaradená titulná poviedka Návšteva.

Posun autorovej optiky smerom k tematike pominuteľnosti

Čítajúc nový súbor próz zisťujeme, že autorský výber textov poukazuje na zámernú snahu zvýrazniť motív čakania a návštevy, vyúsťujúci do osobných drám osamotených starcov a stareniek, pripravujúcich sa na odchod z pozemského sveta. Túto snahu spisovateľa podčiarkuje aj fakt, že drvivá väčšina (66 %) z dvadsiatich štyroch opusov – Strážca; Kar; Trpké sklamanie; Narodeniny; Minulosť sa chcela stretnúť s budúcnosťou; Neúprosné poradie; Čerešničky, čerešne...; Nagyszülők / U starkých; Kara néni karácsonya / Vianoce tetky Karovej; Iskolai kirándulás / Školský výlet; Baleset / Nehoda; Majd, majd / Odkladaná návšteva; Meghiúsult vétel / Zmarená kúpa; A hajléktalan / Bezdomovkyňa; Öregek szerelme / Starecká láska; Szomszédok / Susedia – sa zaraďuje do vyššie uvedenej tematickej roviny. Ostatné sa odkláňajú od nej – Náhodné stretnutie; Zacláňaš mi; Žiaľ; Hostia u starkých; Návšteva; A gesztenye fa alatt / Pod gaštanom; A kert varázsa / Čaro záhrady; Látogatás / Návšteva – sledujúc každodenné problémy súčasnosti rôznych generácií a do určitej miery uvoľňujúc miestami chmúrnu atmosféru dianí. Zreteľný posun umeleckej optiky spisovateľa smerom k tematike pominuteľnosti naznačuje jeho osobnú vôľu vysloviť sa k tejto tabuizovanej všeľudskej problematike. V tomto kontexte chceme pripomenúť, že Valkána od mladosti fascinuje proces starnutia a zreteľné prejavy jeho telesných a duševných znakov, ako aj ich vplyv na psychický stav dotyčných. Citlivo si ich všíma vo svojom užšom prostredí a na základe svojich bezprostredných skúseností a zážitkov ich zobrazuje s vysokou dávkou empatie. Príkladom toho je jeho umelecky zrelá prvotina Starká 1987, priam majstrovsky tvarovaný obraz osamotene umierajúcej bezmennej vdovy. Lyricky nakreslený výsek posledných chvíľ jej života sa dostal aj do prvej dvojjazyčnej zbierky drobných próz ako titulná poviedka Balada o starkej. Odvolávame sa na ňu aj z toho dôvodu, že sa v nej ešte objavujú také tradične praktizované zvyky okolo príprav na smrť, ako napríklad sústavná starostlivosť o sviatočné šaty do truhly, ich pravidelné vetranie a dôkladné umiestnenie v skrini. Nadnes tieto a podobné zvyky sa postupne vytrácali z praxe, prípadne sa z nich zachovali iba nepatrné zlomky.

Valkánov obraz osamelých starcov

Autor do centra svojich príbehov upriamených na poslednú fázu života svojich postáv kladie osamelých starcov a stareniek, život ktorých plynie v neustálom „bolestivom“, „márnom“, „ponižujúcom“ čakaní. (Narodeniny). Kedysi pracovití ľudia, vykonávajúci nadnes už zväčša sakralizované pracovné úkony okolo domácnosti, v lese, na poli, vo vinici, v bani, plní tvorivých síl a predsavzatí už zostarli, zneisteli, ochablo ich zdravie a telesne oslabli. Znaky starnutia sleduje aj syn vdovy prichádzajúcej z rodnej dediny na návštevu k synovi a neveste do mesta:

„Synovi sa zdalo, že v posledných týždňoch schudla. Váži sotva štyridsať kíl. Akoby sa jej boli vrásky na čele prehĺbili a oči mala vpadnutejšie a bez lesku. Maličká, chudá žena, samá kosť a koža.“ (Návšteva)

Taktiež zarazí fyzický vzhľad otca vnímaný synom prichádzajúcim k nemu po dlhšom čase na návštevu:

„Syn objal staručkého, vetchého otca. (…) Nechcelo sa mu veriť, že v náručí drží ako perie ľahulinké telo, samá koža a kosť, do ktorého už len duša chodí spávať.“ (Odkladaná návšteva)

V priebehu času vo väčšine traktovaných príhod nastal zlom medzi rodičmi a deťmi, navzájom sa odcudzili či v dôsledku majetkových a generačných konfliktov, zaneprázdnenosti, neochoty mladých, či z konfliktov vyvolaných dobovou politikou, následkom ktorej mladí opustili Maďarsko (vysťahovali sa na Slovensko, alebo emigrovali na Západ). Pre Valkánove opustené, zostarnuté postavy z vyššie uvedených okolností vyplýva ich typická forma bytia: neprestajné čakanie na niekoho a niečo. Čakanie je zvláštnym psychickým stavom, v priebehu ktorého sa čakajúci postupne dostáva do vystupňovaného duševného položenia, ktoré ho napĺňa – v závislosti od predmetu a výsledku očakávania – pozitívnymi či negatívnymi pocitmi aktivizujúcimi alebo obmedzujúcimi jeho energie. Vyvoláva v ňom nádej, či ilúziu naplnenia svojich túžob, alebo sklamanie, vytriezvenie, skepsu kvôli nesplneniu sa očakávaných návštev (Narodeniny), neuvoľneniu sa miesta v starobinci (Neúprosné poradie), či nedočkania sa dôležitého listu (Minulosť sa chcela stretnúť s budúcnosťou). Duševné rozladenie v ojedinelých prípadoch môže viesť aj k hraničným situáciám:

„Keď sa presvedčil, že oheň vzbĺkol a pomaly sa šíri po streche, rozhodnými krokmi zašiel do komory, kde mal už dávno prichystaný hrubý povraz so slučkou na konci. Vyšiel s ním na dvor a teraz už pomalými krokmi, ako človek, ktorý má času neúrekom, podišiel k hokerlíku pod majestátnou korunou orecha. Zastavil sa pod ním. Zdvihol zrak na spodné hrubé silné konáre a s vďakou v srdci myslel na otca, ktorý práve v deň jeho narodenia vysadil tento prekrásny strom.“ (Minulosť sa chcela stretnúť s budúcnosťou) Starec netrpezlivo čaká list od svojich detí, v ktorom mu majú oznámiť, kto z troch potomkov si ho zoberie k sebe do plánovanej, otcom financovanej spoločnej domácnosti. Úpenlivo čaká poštára, ale list neprichádza. Vo svojom bezvýchodiskovom položení podpáli strechu a spácha samovraždu. Autor tu siaha po zatiaľ v jeho próze neexistujúcom motíve obesenia, upozorňujúc na neudržateľné postavenie osamelých starcov. Stretávame sa tu aj s návratným motívom zasadenia stromu pri narodení dieťaťa, ktorý ho sprevádza životom a v ktorom sa podľa prastarej viery stelesňuje osoba otca a matky.

Postoj literárnych postáv k pominuteľnosti a jej umelecké stvárnenie

O postavách analyzovaných próz vieme, že sú to hlboko veriaci ľudia podrobujúci sa zákonitostiam katolíckej viery, ovplyvňujúcej a usmerňujúcej aj ich postoj k pominuteľnosti. Akt čakania patrí medzi podstatné zložky kresťanského správania spočívajúceho v celoživotnom permanentnom čakaní na narodenie Krista, na jeho vzkriesenie a na jeho druhý príchod, ako aj na čakanie príchodu smrti sľubujúcej veriacim večný posmrtný život. Uvedomujú si konečnosť života. Vedia, že smrť môže prísť v každej chvíli, avšak jej príchod je nepredvídateľný. Vedomie pominuteľnosti im umožňuje, aby svoj život organizovali uvedomujúc si tento nemeniteľný fakt. V ich vedomí harmonicky splývajú v kontexte približujúcej sa smrti kresťanské učenia a ľudové povery. Možno to sledovať v nasledujúcom citáte:

„– Počúvaj dobre! – pokračoval tichým hlasom. – Na svitaní pozíral sa na mna vták smrti. Opravdove, bol to kuvik, čo si sadol konča mojéj postele. No zobák ani neotvoril, len sa pozíral a čučal. Já sem hned vedel, čo sce. Hned som vedel, že sce to, aby som sa pozbíral a išel s ním, lebo už je tu ten mój čas...(...) Jozef Sokolík obrátil zrak na kríž nad izbovými dverami, potom pomaličky zatváral oči a tíško začal šepkať slová modlitby.“ (Školský výlet) Prastarý otec na smrteľnej posteli poúča pravnuka o tom, že kuvik (sova) je vtákom smrti, a keď sa objaví v blízkosti niektorého domu, tam niekto umrie. Prizná sa mu, že kuvik prišiel aj k nemu a dával mu na vedomie, že sa má chystať na cestu. Ide o vidinu, ktorá je znamením blížiacej sa smrti. Kuvik a kríž patria k sebe pri vnímaní pominuteľnosti starca. Spisovateľ tým, že dáva do jeho úst írečité slovenské nárečie, vyzdvihuje rodný jazyk ako autentický a štylisticky príznakový prostriedok schopný vyvolávať svojrázny umelecký zážitok.

Starci vo svojom aktívnom živote boli svedkami aj vykonávateľmi zaužívaných obradov praktizovaných pri očakávaní a prichádzaní smrti, avšak rozkladom tradičných rodín sa rozkladali a strácali aj tradície. Sotva by sa dali za ich neutešených podmienok niektoré z nich aspoň čiastočne vykonávať, hoci by bol o to nárok. Do tohto kontextu zapadá opis umierania družstevného dôchodcu Jozefa Vojáčeka:

„Som tu sám ako prst, dumal, a pritom mám dcéru, syna, vnúčatá... A nikto mi nepomôže, nikto mi nemôže pomôcť... Že by to bol začiatok konca? Vari sa len nemám vydať za manželkou, na púť do večnosti?“ pýtal sa vydesene sám seba. Vzápäť si s hrôzou uvedomil, že sa s nikým nerozlúčil, že sa ani nespovedal a že odchádza bez sviatosti pokánia a bez posledného pomazania... Mal by som ísť dnu do koliby, povedal si po chvíľke, aby ma nenašli na hanbu na lavici.“ (Strážca) Vnútorný monológ bezbranného muža umierajúceho za nedôstojných podmienok na lavici pred kolibou pôsobí priam otrasne. V najťažšej chvíli svojho života zrazu prichádza na to, že je úplne sám, ako „prst“. Vystupňovaná dramatickosť tohto obrazu je svedectvom o jeho úplnej opustenosti a beznádejnom postavení. V tejto krízovej situácii si uvedomuje, že posledné momenty svojho života by sa mali odohrávať podľa zaužívaných zvykov, ktoré má ešte uložené vo svojej pamäti a po ktorých aj túži, nie sú však pri ňom jeho najbližší, ktorí by mu pomohli v pokoji odísť. Nemôže sa s nimi rozlúčiť a udobriť a neprichádza k nemu ani kňaz, aby mu vyslúžil sviatosti. Z niekdajšieho prísne dodržiavaného obradu sa za daných okolností nemohol realizovať ani len jeden prvok. Tento obraz naznačuje, že s odchodom nositeľov tradičnej kultúry sa definitívne rozpadávajú vžité obrady, ktoré možno po čase v inej, nášmu obdobiu prispôsobenej forme sa opäť dostanú do používania.

Záverom predstavujeme úryvok, v ktorom spisovateľ vykresľuje blížiaci sa odchod tetky Ilči prírodným obrazom „čiernych vtákov smútku“, veštiacich nastávajúcu udalosť. Tetka si ich všíma počas zametania dvora, čo vníma ako predzvesť príchodu večného pokoja. Aj pri ubúdaní síl vykonáva všetky povinnosti okolo domu, aby pokojne mohla privítať narodenie Ježiška:

„A keď sa už všetky sviečky rozhoreli, pudovo dvíhajúc nohy malilinkými krôčikmi sa vrátila k posteli (…) Takto hľadela do malých plamienkov, ktoré sa pomaly vzmáhali, až napokon žiara zaplavila celú kuchyňu. (…) vôbec nechápala, kde sa vzali v tejto veľkej, až oslepujúcej žiare jeden za druhým jej najmilší. (...) Sestra s bratom začali tichučko spievať: „Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa!“ O chvíľku sa pridali aj ostatní, spievali všetci spolu.(...) Všetci do radu sa pochytali za ruky a kuchynskými dverami odišli von, kde sa vznášali husté vločky a tichučko dopadali na zem.“ (Vianoce tetky Karovej) Je to jemne nakreslený obraz umierania vdovy, ktorá sa do poslednej chvíle pridržiavala štedrovečerných zvykov, za čo dostala zaslúženú odmenu v podobe vízie príchodu svojich dávno odídených milých. Prišli po ňu, aby pri spoločnom speve, oslavujúcom narodenie Krista, odišli spolu s ňou do vysnívaného a očakávaného sveta večného života. Ich symbolická cesta je sprevádzaná prírodným obrazom sneženia na znak duševného očistenia sa všetkých.

Záverom

Počas zoznamovania sa s novou dvojjazyčnou zbierkou drobných próz z umeleckej dielne Zoltána Bárkányiho Valkána sme si všimli, že tragický podtón sledovateľný v jeho celej tvorbe či priamo, či medzi riadkami, v najnovších prózach zosilnel a hlási sa v čoraz tienistejších obrazoch. Musíme si však uvedomiť, že pribúdaním rokov je to prirodzená reakcia, veď nemožno nezbadať pravdivosť slov Ladislava Novomeského o nezastaviteľnom plynutí času: „Čas letí ako vtáci nedozerní.“ Navyše v čase, keď autor prejavuje záujem práve o pominuteľnosť, ktorá sa postmodernou generáciou obchádza, hoci sa jej nikto nemôže vyhnúť. Vo Valkánovej mladosti, v jeho rodnej dedine, keď ľudia umierali doma v kruhu svojej rodiny, smrť sa vnímala ako prirodzená súčasť života. Spisovateľ svoje spomienky o tejto tematike v posledných rokoch aktivizuje a zužitkuje pri jej umeleckom stvárnení, prinášajúc tak nové témy, motívy a nový tón do svojej tvorby. Nadhodená problematika a jej autentické spracovanie môže čitateľov inšpirovať k zamysleniu sa nad vlastným životom.

Katarína Maruzsová Šebová

Foto: archív