K šesťdesiatke básnika Imricha Fuhla

Motto:

„Mohol som zahrať
veľa pekných rolí,
zostať byť sám sebou
ťažko až to bolí.“
(I. Fuhl, úryvok rockovej piesne AGR± No. 2)

Imrich Fuhl (1961, Mlynky), čerstvý šesťdesiatnik, je neobyčajne mnohostranným, tvorivým človekom: je dvojjazyčným poetom, prekladateľom, umeleckým fotografom, redaktorom, publicistom, verejným expertom, organizátorom slovenského literárneho a kultúrneho života v Maďarsku, prevádzkovateľom a redaktorom webovej stránky oslovma.hu – „od svitu do mrku“ je pri počítači, zbiera, rediguje, sprostredkúva správy zo sveta a z domova, vybavuje vydavateľské záležitosti, píše, organizuje, cez facebook promptne odpovedá na otázky týkajúce sa rôznych slovenských tém, sleduje životné jubileá svojich literárnych druhov a stará sa o osudy ich diel, vždy je k dispozícii, všetko ovláda, všetko stíha, je v každej situácii identický sám so sebou.

„s vami som chcel dýchať
hrať vždy len spoločne
búrať všetky steny
a kliatby storočné“
(I. Fuhl, úryvok rockovej piesne AGR± No. 2)

Mal iba dvadsaťpäť rokov, keď svojou dvojjazyčnou debutantskou zbierkou Čiernobiela mozaika – Fekete – fehér mozaik (1986) priam vtrhol na javisko slovenskej poézie v Maďarsku, vyvolávajúc uznanie svojich „literárnych otcov“ Alexandra Kormoša a Gregora Papučka, literátov zo Slovenska (napr. Petra Andrušku, Vojtecha Kondróta), ako aj čitateľskej verejnosti. Upriamil pozornosť na seba svojím sviežim „chlapčenským“ tónom reagujúcim na aktuálne problémy rozháraného obdobia poslednej dekády XX. storočia, v neobyčajne silných básnických obrazoch ovplyvnených modernou, avantgardou a existencializmom. Z pohľadu mladého intelektuála odmietol uniformizovaný, odcudzený, dehumanizovaný a centralizovaný svet totalitárneho režimu a priam provokoval svojím plurálnym postojom k veciam, vnímajúc všetko v jednote kontrastov:„spájam torzovité detaily / v dvojitý celok krásnej nekrásy / tak ako je čierna / na bielom svedomí /dusí ma slovné zbrojenie dneška útok / obrana sebapoprenia (úryvok z básne Čiernobiela mozaika). Svoj protest proti súvekým pomerom vyjadril aj formou tvrdého rocku a ešte tvrdšieho textu (ako sám povedal). So svojimi priateľmi z Mlynkov a z okolitých slovenských obcí založil národnostnú rockovú kapelu AGR±, jedinečnú svojho druhu, fungujúcu v rokoch 1985 ‒ 1990, spievajúcu v oboch jazykoch s veľkým úspechom od najmenších pilíšskych dedín až po Petőfiho halu v Budapešti. Imro sa v kapele angažoval ako gitarista, textár a organizátor. Členovia kapely boli tvorcami nového žánru – rockovej hudby, čím obohatili hlavne na ľudovej hudbe sa zakladajúcu slovenskú hudobnú kultúru v Maďarsku. V roku 1991 vydáva knihu svojich prekladov Vyzliecť slová – Levetkőztetni a szavakat, ktorá obsahuje preklady rôznych autorov, z rôznych krajín a rôznych národností.

Jeho v poradí druhú, tiež dvojjazyčnú zbierku Nemé slová – Néma szavak (1995) možno vnímať ako reminiscenciu na rockovú kapelu a sklamanie z jej zániku, ale aj sklamanie vôbec z aktuálnych spoločenských dianí, tak aj z pohľadu slovenskej národnosti (kaligramy). Upozorňuje na to aj sám obal knihy so svojimi neúhľadnými čiernymi obrysovými linkami vyvolávajúcimi pocit úzkosti a tiesne sálajúci z básní oboch zbierok. Ilustrácia Michala Klbača znázorňujúca chaotické pomery aj napriek svojmu zdanlivému nesúladu je v úplnom súlade (aby sme boli verní „fuhlovskému“ rozdvojenému lyrickému subjektu registrujúcemu v jedno rub a líce skutočnosti) s odkazom básnika protestujúceho proti obmedzeniu slobody myslenia a konania v dobe socialistického kurzu. Po uverejnení tejto básnickej zbierky sa poet odmlčal. Odvtedy ubehlo vyše 25 rokov a zatiaľ ešte nesiahol po pere, ba hovorí, že sa necíti byť básnikom. Napriek jeho osobnému postoju prechovávame nádej, že sa raz znovu chopí pera. Vo vedomí slovenskej komunity sa však jeho meno nerozlučne spája so statusom (slovenského) poeta, aj keď svoj talent v súčasnosti úspešne zužitkováva v oblasti umeleckého fotografovania.

„križujú ti cestu rastúce steny“

Životné jubileum autora, ako aj jeho 35-ročné pôsobenie na poli slovenskej literatúry a kultúry v Maďarsku sú nenávratnou príležitosťou na to, aby sme opätovne siahli po jeho knihách. Tentoraz máme možnosť iba letmo nahliadnuť do registrov novoobjavených súvislostí jeho lyrických textov. Prvý náš dojem je, že básne Imricha Fuhla sú aj dnes aktuálne, ním traktované aspekty spoločenskej kritiky a ich umelecké zobrazovanie sú aj dnes platné. Priznávame sa, že v období prvého stretnutia sa s básnickými textami autora z jeho prvej zbierky nám unikli niektoré dôležité myšlienky, pocity či motívy, z ktorých spomenieme – podľa našej mienky – najsilnejšie, najnápadnejšie motívy múr/stena symbolizujúce osamotenosť, uzavretosť, bezvýchodiskovosť jednotlivca, pocit neistoty, hrôzy a tiesne pred nástrahami rozháraného života. Tieto pocity sú typické aj pre človeka dneška, keď v strachu o svoj život, ohrozený koronavírusom, sa uzatvára do karantény.

Lyrické ja Fuhlových básní tragicky prežíva vyostrujúce sa domáce a medzinárodné konflikty, nesvornosť ľudí, klimatické ohrozenie prostredia atď. Uvedomuje si, že sa nemôže vytrhnúť zo skutočnosti, ktorá ho obklopuje. Rozhlasové správy a prežívané udalosti sa mu javia ako „strašný sen“. Nájsť si azyl proti narastajúcemu duševnému napätiu mimo a medzi stenami sa mu zdá byť jalovou predstavou: „Samota štyroch stien sa na mňa valí“ (Naťahujú struny). Prichádza na to, že dobrovoľný únik pred skutočnosťou do stenami ohraničeného priestoru je nerealizovateľnou alternatívou.

„rútia sa steny
na moju samotu“

Motívy stena/múra z nich vyplývajúce a s nimi úzko súvisiace odvodeniny murár, murovať, zamurovaný otvárajú široké spektrum asociácií, čo sa prejavuje aj v tom, že tomuto krajnému životnému pocitu venuje Fuhl osobitný cyklus, Zamurovaný. Pocit uzavretosti a bezbrannosti v rovnomennej básni postupne narastá v obraze akoby „stavebnej obete“, keď sa lyrický subjekt vžíva do jej situácie. „Stavebná obeť“ je známa z prastarých legiend a je oživená v ľudových baladách, napr. v maďarskej ľudovej balade Kőmíves Kelemen, (manželku ktorého zamurovali v múre budovy). Ide o odkaz na starobylú poveru, podľa ktorej pri stavaní nového domu v záujme vzniku pevných múrov sa patrilo získať si priazeň zlých duchov nejakým darom (najmä živým). Z takejto hraničnej situácie niet východiska, dotyčný sa bez vzduchu udusí. Pravda, v prípade lyrického ja ide o pomyseľný, symbolický múr, stavaný jednotlivcom medzi ním a vonkajším svetom.

„Postaviť dom a seba zamurovať v ňom“
(Vojtech Kondrót)

Motív zaživa zamurovaného človeka kulminuje v básni Otcovi. Autor predbežne informuje čitateľov o otcovom sklone k murárstvu, hoci z povolania nebol murárom.

„učíš sa za murára celý život / niečo buduješ pre budúce / generácie zvýšených úrokov / trápiš sa o ďalšie úvery / času a zdravia máš ešte / už na to aby si položil / aj svoj život / všetko / na svoje miesto / tak ako / kameň na kameň / tehlu na tehlu / skladáš / a ja (iba) báseň“

V akte dobrovoľného „zamurovania sa“ do vlastnoručne postaveného domu v prípade otca možno nachádzať paralely, ale aj rozdiely medzi ním a „zamurovaným“ lyrickým subjektom (synom). Kým sa syn uzatváral medzi múry z vnútornej (duševnej) potreby, otec sa dostal do osídla svojich povinností voči rodine. Otcova pomyseľná murárska práca sa môže chápať ako tradícia, na ktorú lyrické ja nadväzuje synovským gestom, keď svoju prácu (písanie básní) pripodobňuje k práci murára. (Jeho výrok nie je ďaleko od pravdy, veď práca murára a včely je podobná a keď si uvedomujeme, že včela ako antický literárny topos symbolizuje aj prácu básnika, vyslovený výrok úplne sedí.) V podobnosti dvoch fenoménov – „tak ako / kameň na kameň / tehlu na tehlu / skladáš / a ja (iba) báseň“ však objavujeme aj jemne naznačený kontrastný element:„a ja (iba) báseň“. Spojka „iba“ vyjadruje odporujúci vzťah spochybňujúci pravdivosti predchádzajúceho verša. Z kontextu oboch činností sledujeme zaujímavý, odveký ambivalentný postoj (v literatúre a v živote) vo vzťahu básnika (otca) predchodcu a básnika (syna) potomka, v ktorom potomok na jednej strane obdivuje svojho staršieho uznávaného druha, na strane druhej sa obáva, či sa mu dokáže vyrovnať. Lyrický subjekt sa nazdáva, že materiálne hodnoty vyrábané otcom sú dôležitejšie než jeho básne. Trápia ho pochybnosti o hodnote svojej poézie od začiatku až po súčasnosť, čo ho obmedzuje v písaní. Nášmu oslávencovi prajeme, aby sa vyrovnal so svojimi pochybnosťami. Netrpezlivo očakávame jeho nové básnické texty. K písaniu mu prajeme mladícky elán a veľa tvorivých nápadov!

Katarína Maruzsová Šebová