V prvom príspevku prvého tohtoročného čísla nášho týždenníka čím iným by sme mohli začať novučičký rok 2022 ako nebásnickou otázkou „V nastávajúcich mesiacoch čo nás čaká a neminie?“ Vieme, aj vy, milí čitatelia, viete: problémy s pretrvávajúcou pandémiou koronavírusu, aprílové parlamentné voľby a októbrové sčítanie obyvateľov. Minimálne tieto tri istotne neisté okolnosti nám určite riadne ovplyvnia beztak neľahké makro(celo)spoločenské aj mikro slovenské národnostné ovzdušie a aktivity.

Veľký priateľ našej Slovače, niekdajší veľvyslanec SR v Maďarsku „aký tu už jakživ nebude“, teda Juraj Migaš (1957 – 2015) o slovenskosti našich ľudí raz povedal: „Akoby si v tých génoch iba zdriemli, zobudiť ich k činorodosti je vždy čas. Hoci veľa ho nezostáva. Oni to cítia. Obyčajne sa to vyjaví v zlomových situáciách, napríklad vo voľbách a sčítaní obyvateľov.“ Presnejšie a krajšie by sme to ani my nedokázali sformulovať. V prípade, že „už nie sme“, nemáme o čom hovoriť, ale ak ešte sme Slováci a chceme zotrvať ako Slováci, nemôže byť otázkou, za koho, ku komu, k akej národnosti sa máme hlásiť. Je to také jednoduché a predsa... akoby sme si to občas aj sami zbytočne pre/s/komplikovali. Nestačí, že sa nás snažia zhora-zdola, sprava-zľava, hlava-nehlava tak či onak ovplyvňovať iní?

Napriek všetkému, čo nás neminie, do nového roka takpovediac tradične si prajeme veľa zdravia a šťastia... Nemali by sme pritom nazývať šťastím to, čo je v našich silách, čo môžeme sami značne ovplyvniť, čoho sa dokážeme dopracovať. Chcelo by to len viac odvahy a sebavedomia, ktoré nám môže dodať popri hrdosti na svojich predkov a pocitu spolupatričnosti fakt, že navzdor okolnostiam aj naše dnešné generácie už položili čo-to na onen symbolický stôl. Už aj preto si prajme k zdraviu-šťastiu dostatok múdrosti a síl, bez ktorých sa zrejme nevymotáme z labyrintu so začarovaným kruhom ani v spomínaných zlomových situáciách nebezpečne sa blížiacich volieb a sčítania obyvateľov.

Imrich Fuhl