Slobodné kráľovské mesto Skalica je preslávené mnohými svojimi rodákmi i osobnosťami tu pôsobiacimi. Dnes sa zmienim o maďarskom básnikovi Gyulovi Juhászovi, ktorý dva roky učil na tunajšom gymnáziu.

Operný spevák, národný umelec Janko Blaho (skalický rodák) o ňom píše: „Na jeseň roku 1911 som začal chodiť do gymnázia. Mal som šťastie, že práve vtedy Júliusa Juhásza (tak ho nazýva J. B.) sem preradili ... zhodou okolností sa stáva mojím triednym učiteľom ... učil ma latinčinu a maďarčinu ... mal rád slovenských žiakov ... nikdy nebol šovinistom ... pomáhal nám, kde len mohol“. Spomína tiež, že najväčšiu slávu zožal, keď usporiadal na skalickom trhovisku pravý rímsky triumfálny pochod v originálnych tógach a s výstrojom. Organizoval tiež triedne preteky v recitovaní veršov Petőfiho, Adyho a Babitsa, na ktorých recitovali aj básne Obeste kráľov či Vojak a generál.

Juhász občas diskutoval aj s tunajšími národovcami: dr. P. Blahom či A. Kolískom. Neraz zašiel aj za hranice na Moravu, kde v krčmách v Rohatci či v Sudoměřiciach sa zrodili niektoré jeho básne. Kronikár Skalice F. Buchta konštatuje, že šesťsto dní Juhászovho pobytu v Skalici patrilo k najplodnejším obdobiam jeho života, o čom svedčí stoosem básní napísaných v Skalici. A Skalicou je inšpirovaný aj jeho jediný román Bludný duch z roku 1924, ktorý vraj patrí medzi skvosty maďarskej beletrie.

Pričinil sa aj o zachovanie jednej skalickej tradície. V dokumente chráneného výrobku Skalický trdelník sa uvádza, že prvým zachovaným písomným dokumentom o ňom je Juhászov rukopis“ „Trdelníky boli vychýrené, naše ženy boli majstri. Z hruškového dreva vyrezali válek, cesto naň natočili, nad ohňom nad pahrebou točiac posýpali ho potlčenými orechmi a piekli do zlatožlta. Bolo to aj vzhľadné, aj chuťovo výborné, výdatné pečivo“.

Jozef Schwarz