Postavenie Slovákov v uhorskej časti monarchie na začiatku 20. storočia z hľadiska národných práv bolo nočnou morou. Pre Maďarov národnostná otázka nejestvovala. A vtedy sa „našiel vážený a učený publicista, príslušník mocného národa nemeckého, zaoberajúci sa týmto problémom“.

Bol to Karl Renner, rakúsky politik a budúci „otec národa“ (kancelár 1918 – 1920 a prezident Rakúska po roku 1945). Práve on (podľa Š. Janšáka) v knihe Základy a rozvojové ciele rakúsko-uhorskej monarchie: kríza dualizmu (vydal ju pod menom Rudolf Springer) „vyslovil najintímnejšie (slovenské) názory, myšlienky a túžby. Maďarom podržal zrkadlo, v ktorom ukázal ich charakter v celej nahote (...) Najmä politický profil maďarského junkera, „vidieckeho zemana“ vystihol majstrovsky. Maďari bojujúc na dvoch frontoch: proti kráľovi smerom nahor a proti poddaným smerom nadol, vytvorili zvláštny typ ľudí. (Bismarckova charakteristika – Maďari sú národ advokátov a husárov.) Za Rákócziho viedli sebavedomý odpor proti dynastii a drvili bezohľadne poddaného, za Deáka vládli obozretne smerom nadol, k potlačeným národnostiam, a smerom nahor, do Viedne, obozretne poslúchali. Črta nadutosti a brutality voči nižšie stojacim, ľahké mravy a bezuzdná divokosť neopustili maďarských junkerov ani vtedy, keď šabličku zamenili za slovo na rečníckej tribúne alebo za žurnalistické pero. Vládli ním priam tak zručne ako nabitou pištoľou ...“ Predstaviteľov Slovákov priam očaril názor Rennera (Springera), že „chce aby každá národnosť brala účasť vo všetkých výsostných funkciách ako rovnocenný činiteľ, čo je možné len vtedy, keď sa pre ňu vytvorí samostatný štát v rámci Rakúska. (...) Existencia národnosti je sociálnou skutočnosťou, ktorá sa nedá zotrieť, ani násilím odstrániť, treba ju rešpektovať“.

Jeho návrh pretvorenia Rakúska (vrátane Uhorska) na „monarchistické Švajčiarsko“ aj so všetkými chybami určite znel Slovákom ako rajská hudba.

Jozef Schwarz