Začiatok leta. Len pár týždňov trvá mier v Európe. Čas vyvodiť z druhej veľkej vojny dôsledky. Víťazi mienia riešiť problém nemeckých a maďarských menšín ako jednu z príčin vojnového konfliktu. Maďari zodpovednosť necítia. Ale československé snahy o vysťahovanie maďarskej menšiny, alebo aspoň ich výmenu za Slovákov, maďarské vládne kruhy pozorne sledujú.
Už 1. júla 1945 k tomu prezentoval stanovisko maďarský minister zahraničia J. Gyönygyösi na zhromaždení v Békešskej Čabe. Podľa neho sa menšiny stali problémom zásluhou Československa(!). Zdôraznil, že nepokladá za humánne ani demokratické vytŕhať národnú(!) skupinu z miesta, kde sa narodili, kde zakotvili jej predkovia. Ale museli by o tom uvažovať, „keby sa v kruhu Slovákov žijúcich v Maďarsku prejavila takáto tendencia a nechceli by žiť s Maďarmi, s ktorými už stáročia spolunažívajú.“ Ďalej pokračoval: „Maďarská vláda chce zabezpečiť plné demokratické práva pre Slovákov (...) domáci Slováci majú aj teraz značné kultúrne spolky, usporadúvajú prednášky, majú divadelné predstavenia. (...) Nemajú žiadne prekážky, aby rozvíjali svoje už existujúce školstvo, aby sa dostali k školám, ktoré potrebujú.“ Minister menom svojej vlády sľuboval aj to, že „ak sa nájdu jedinci alebo skupiny Slovákov, ktorí si za svoju vlasť radšej zvolia Slovensko, maďarská vláda im na tejto ceste žiadne prekážky robiť nebude“.
Plne súhlasím so závermi historika J. Purgata, ktorí to považuje za prejav absolútneho nedostatku sebareflexie, pokiaľ ide o maďarský vzťah k národnostiam, a Slovákom osobitne.
Prítomní na čabianskom zhromaždení prijali aj „memorandum“ tamojších Slovákov, ktoré kopírovalo prejav ministra. Obsahovalo takéto vyjadrenia: „Vyhlasujeme, že nás nikto nikdy neutláčal, boli sme si s maďarským obyvateľstvom rovní v našej domovine. (...) Nikdy nám nikto nenanucoval, aby sme materčinou nehovorili, nemodlili sa, však my určíme reč našich škôl a bohoslužieb (...) My odtiaľto odísť nechceme a neodídeme, na to nás zbytočne zvádzate...“. Žiadali tiež aby Maďarom v Československu dali také práva, „aké práva máme my tu...“. „Memorandum“ končí: „My s celým srdcom vyznávame, že na šírom svete okrem tohto pre nás nie je miesto; nech nás žehná alebo bije ruka osudu, tu musíme žiť alebo zomrieť...“
V tom čase prichádza na Slovensko 50-členná delegácia Slovákov z Maďarska, Rumunska a Juhoslávie dožadujúca sa návratu do rodiska svojich otcov.
Memorandum uverejnili noviny „Kis Újság“ č.75 zo 4. 7. 1945. Je príznačné, že v celom texte memoranda niet pomenovanie Slovák, Slováci, ale len „tótok“, „tótság“...
Jozef Schwarz