Na rozdiel od maďarčiny, ktorá stotožňuje pojmy maďarský a uhorský, my na Slovensku dobre vieme, že uhorský neznamená maďarský. Pojem uhorský zahrňuje v sebe vklad všetkých bez ohľadu na národnosť, ktorí žili či tvorili na území Uhorska do jeho zániku v roku 1918. Nie každé hungarikum je vždy maďarikum.

Dobrým príkladom v tomto smere je deklarovaná „maďarskosť“ cimbalu. Na jeho počiatku bol Čech Josef Šunda (maďarsky sa písal József Schunda), narodený v roku 1815 v Šibřine pri Prahe. V roku 1842 odišiel do Pešti, kde kúpil dielňu a obchod od českého husliara Thomasa Zacha, ktorú postupne rozšíril na továreň hudobných nástrojov. V roku 1845 sa tiež na okraji Prahy v Čechách narodil jeho asi synovec Václav Jozef Schunda, ktorý podľa českého lexikónu: „Odišiel k svojmu strýkovi do Pešti. Tam vynašiel v roku 1866 cimbal pomenovaný „nagycimbalom“ a v rokoch 1894 – 1896 „tárogató“. Oba nástroje našli uplatnenie, začali byť považované za „maďarské národné“ nástroje a vyrábajú sa dodnes. Po smrti staršieho Schundu v roku 1896 prevzal továreň Václav Jozef a riadil ju až do svojej smrti v roku 1923.“ Hrob Václava Jozefa Schundu nájdete na 19. parcele Kerepešského cintorína. „Veľký cimbal“ je odlišný od tradičného cimbalu veľkou ozvučnou skriňou na drevených nohách. V roku 1874 ho doplnili o systém pedálov.

Tajomstvo výroby cimbalov Schundovcov sa naučil aj Ľudovít (Lajoš) Bohák narodený 6. augusta 1870 v obci Keť (v rokoch 1948 až 1990 niesla názov Kvetná) na dnešnom Slovensku pri Leviciach. Mimochodom v tejto obci si dodnes pripomínajú svojho slávneho rodáka. Nemal ešte ani dvadsať rokov, keď sa s otcom usadili v Budapešti. Pôvodná Bohákova myšlienka bola pracovať vo firme Schunda, no tí ho odmietli zamestnať. Bohák sa v roku 1900, kedy založil vlastnú dielňu, stal akýmsi pokračovateľom firmy Schunda a zároveň aj jej konkurentom. Práve jemu sa podarilo určiť optimálnu dĺžku strún, ktorá poskytuje rovnomerný zvuk v súlade s nosnosťou nástroja. Jeho pružinový pedálový systém si osvojila aj firma Schunda. V súčasnosti je základom výroby cimbalov Bohákova konštrukcia. Bohák otec zomrel v roku 1952 a v jeho práci pokračoval syn Lajos Bohák mladší.

Po jeho smrti v roku 1984 používal značku Bohák kdekto. Aby sa predišlo zneužívaniu slávnej značky, získal práva na tradičný a svetoznámy „cimbalom Bohák since 1900“ Slovák Slavomír Hromada. Ten sa na začiatku svojej kariéry veľa naučil od majstrov, ktorí spolupracovali s Lajosom Bohákom a od roku 2013 šíri dobré meno nástroja po celom svete. A nielen šíri, on ho aj vyrába – na Slovensku. Firma „Cimbalom BOHÁK s. r. o.“ sídli v Liptovskom Mikuláši. Hungarikum napokon zakotvilo na Slovensku.

Jozef Schwarz