Dagmar Mária Anoca (Nadlak 28. 12. 1951), poetka, literárna vedkyňa, lingvistka, kritička, prekladateľka, publicistka, redaktorka, univerzitná docentka, čerstvá laureátka ceny Pro Cultura Slovaca, sa zapísala do kultúrnych dejín Slovákov v Rumunsku a v širšom dolnozemskom svete svojimi jedinečnými básnickými zbierkami Knihy rozlúčok 1985, Synonymie 1993, Kniha stretnutí 1995, Ročné obdobia 1996, Melanchólia 2000, Stratený archetyp 2014, v tomto roku vydanou maľovankou Obrázky a básničky pre šikovné detičky, ktorú zostavila spolu s akademickou maliarkou Máriou Štefankovou a fundovanými vedeckými dielami, z ktorých vyzdvihujeme jej erbovú literárnohistorickú prácu Slovenská literatúra v Rumunsku 2002, 2010.

Touto monografiou a zavedením predmetu dolnozemská literatúra do učebného plánu Bukureštskej univerzity prispela k zavŕšeniu procesu konštituovania literatúry Slovákov v Rumunsku.

„Láska s tebou – láska bez konca –
veď prúdi mi žilami ako nitelnice –
začínajú mimo mňa
a potom vyvierajú zo mňa k svetu”
(Dagmar Mária Anoca: Môj štvorec, 113)

Čítanie z fotografie

Poézia Dagmar Márie Anoca – Dáše je viacvrstvové jemné tkanivo lyrických textov, ku ktorým sa možno približovať z viacerých uhlov pohľadu podľa toho, na ktorú jej črtu kladieme dôraz. Čitateľ však, ktorý sa znovu a znovu pozabúda v jej podmaňujúcej poézii prekypujúcej ženskou nehou, prichádza k poznaniu, že vlastne všetky roviny jej poézie sú prepojené s bolestne prežívanou osudovou, avšak nenaplnenou láskou z obdobia mladosti. Trpké skúsenosti z intenzívneho prežívania pocitu sklamania a opustenosti z rozchodu s milým – podľa našej mienky – rozhodne prispeli k formovaniu jej osobnosti. Rovnako závažný vplyv mali aj pri rozvíjaní jej intelektuálnej, výsostne ženskej poetickej tvorby predurčenej aj jej všestrannou a kreatívnou osobnosťou, ako aj dedičným sklonom k archetypálnym činnostiam ženy, akými sú napr. tkanie a háčkovanie. Jej poézia nás oslovuje práve svojou nežnou ženskosťou prejavujúcou sa v každom poetkinom geste, slove, skutku a navyše aj vo vlastnoručne vyrábanom oblečení. Naše uvažovanie sa týka okrúhlych narodenín poetky, preto sa v spomienkach vraciame k jednej z typických udalostí jej života zvečnenej na fotografii odzrkadľujúcej jej ženskú senzibilitu.

Fotografia nie o tom hovorí, čo už neexistuje, ale o tom, čo kedysi istotne bolo. Jej podstatou je, že dokazuje existenciu toho, čo zobrazuje (R. Barthes). Keďže funguje aj ako text, je možné čítať z jej špecifickej textúry a odhaliť aj také okolnosti týkajúce sa modelky, ktoré by inak ostali nepovšimnuté. Hovorí sa, že predmety, ktoré nás obklopujú a oblečenie, ktoré nosíme, veľa o nás prezrádza. Toho sme svedkami aj pri „čítaní” z čiernobielej fotografie z roku 1985, v centre ktorej je zachytená mladá intelektuálka Dagmar Mária Anoca pri slávnostnom akte krstu jej debutantskej básnickej zbierky pre dospelých Knihy rozlúčok (Kriterion, Bukurešť). Kniha je akousi reminiscenciou na vášnivo prežívanú lásku, zároveň je aj pokusom o vyrovnanie sa s jej stratou. Oblečená je v zaujímavých bielych šatách. Je vyfotená pred policami plných kníh v nadlackej mestskej knižnici, s kyticami kvetov v náručí. Dejisko fotografovania je symbolom vedy. Knihy sú znakom múdrosti a vzdelanosti a odkazujú na snahu modelky o písanie vedeckých a umeleckých diel. Veľké oválne okuliare symbolizujú jej široký rozhľad, otvorenosť voči svetu a svojské ženské nazeranie naň, rozvážnosť a cieľavedomosť v plnení svojich úloh. Jej vlastnoručne uháčkované originálne šaty naznačujú umelecké vlohy a vyzdvihujú jej ženský pôvab. Kvety v náručí evokujú ženský princíp: krásu, lásku, nehu, ale aj pominuteľnosť a krehkosť ľudského bytia. Táto pamätná fotografia z poetkinej mladosti je inšpiráciou a súčasne aj východiskom našej úvahy o tom, ako sa v jej tvorbe modelujú princípy ženskosti, signalizované už aj na fotografii.

Šaty a kvety na fotografii a v básňach

Šaty skutočné a najmä biele; šaty symbolické a najmä zo živých stromových kvetov; vlasy mäkké a najmä dlhé sú neodmysliteľnými magickými prostriedkami ženského repertoáru priťahovania lásky. Stretávame sa s týmto javom aj v dielach našej poetky, ktorá sa cez ne snaží nadviazať kontakt so zablúdilým dávnym milým, aby si konečne vyjasnili príčiny rozvratu ich ľúbostného zväzku. Autorka zraniteľnosť a krehkosť svojej lyrickej hrdinky vpisuje do veršov cez florálne motívy stromov, plodov, rastlín a kvetov (lipa, čerešňa, agát biely): „Otvorila by som sa /ako kazeta z višňového dreva / so zlatým kovaním. / Vybrala by som zo seba / lipové šaty. / Voňavé / v hmlovej disperzii.” (Synonymia, bez titulu, 46)

Obraz lipových šiat uchovávaných v kazete z višňového dreva je predobrazom bielych šiat na fotografii, keďže báseň vznikla skôr než šaty, avšak obe možno vnímať ako reakciu na stratenú lásku a na večnú túžbu uloženú hlboko v podvedomí, na jej oživenie. Lipa symbolizuje ženskú príťažlivosť. Jej priesvitné, bledožlté kvety sú medonosné a oplývajú omamnou vôňou kvetov. Lipové drevo je mäkké, stvárniteľné a poddávajúce sa, evokujúce tradičné ženské vlastnosti, zároveň poukazujúce na mäkkú povahu slovanských žien. „Kazeta z višňového dreva” podobne ako „lipové šaty” symbolicky zastupujú samotnú hrdinku. Podmieňovací spôsob vo veršoch „Otvorila by som sa”, „Vybrala by som zo seba” navodzuje ale neistotu a pochybnosti agensa ohľadom realizovateľnosti vrelo očakávaného, no iba pomyselného momentu návratu odídeného. V druhom citáte sa lyrické ja modeluje ako „haluz čerešní” – „Seba ti dám / ako haluz čerešní, / len si ma už vezmi. / Veď čerešňa znovu zarodí. / Nemysli si, že som pevnosť, / žena som...” (Knihy rozlúčok, bez titulu, 34) –, ktorú odovzdáva milému ako znak svojej lásky. Jej úprimné citové gesto však ostáva bez ozveny. Uvedomuje si to aj ona, keď strofu uzatvára veršom upozorňujúcim muža na svoju zraniteľnosť. V poslednom citáte lyrická hrdinka sa prevteľuje do obrazu „agáta bieleho”, stromu s voňajúcimi a medonosnými bielymi kvetmi priznávajúc, že neverný partner jej bol všetkým: „slnečnicou”, „šírym polom”, „letným pokojom”, „sviatočným stolom”, avšak odpoveď neprichádza: „A ja – agát biely nemo stála som” (Stratený archetyp, Nedorozumenie, 104).

Znázornenie asymetrie v básňach a pri zdobení bielych šiat

Vo všetkých troch príkladoch ide o vyjadrenie nevyrovnaného asymetrického ľúbostného vzťahu, poeticky stvárneného v kontrastných obrazoch. Dášine lyrické hrdinky sa stávajú symbolmi ženy odovzdávajúcej sa, večne čakajúcej, odpúšťajúcej a prijímajúcej, ktoré sa svojou ženskou zmyslovosťou pokúšajú očariť a získať si nanovo neverného partnera. Z citátov však vyplýva, že tieto snahy zatiaľ neprinášali očakávaný výsledok. Podobné skúsenosti a pocity odzrkadľujú aj šaty na fotografii, návrhárkou, dizajnérkou a realizátorkou ktorých bola poetka. Asymetria sa na úrovni odevu prejavuje nepravidelným trojfarebným vzdušným čipkovým lemovaním sukňovej časti a zápästia tvoriacim kontrast k plnšej a tuhšej štruktúre základného bieleho úpletu. Vnímame to na jednej strane ako prejav dynamiky, hravosti, fantázie a viacvýznamovosti, na strane druhej však ako premietnutie vnútorných bojov subjektu na textil prostredníctvom rôznych háčkovacích vzorov, foriem, farieb a kvalít nití.

Magická sila vlasov a šiat na fotografii a v poézii

Najväčším skvostom ženy sú vlasy, ktoré odjakživa zohrávajú dominantnú úlohu pri privolávaní lásky (sirény, rusalky, vodné panny – víly). Majú spirituálny význam, oplývajú magickou silou, erotickým vyžarovaním a vitalitou. Podobné signály vysielajú aj modelkine rozpustené dlhé tmavohnedé vlasy začesané nabok, s ofinou zvýrazňujúcou krásu jej čŕt a mladícku energiu. Vlasy v básnickom texte môžu nadobudnúť rôzne funkcie. V poézii autorky napr. sa stretávame s obrazom morskej víly: „Mám dlhé vlasy / ako mäkké morské vlny. / Unesiem ťa do nádeje, / kde si chvíľa čašu plní“ (Stratený archetyp, bez titulu, 39), ktorá prostredníctvom svojich dlhých vlasov vábi mládenca do morských vĺn, sľubujúc mu nádejeplnú spoločnú budúcnosť. Spiritualita súvisí aj s poetkiným záujmom o filozofiu, čo sa, prirodzene, odráža aj v jej postupoch pri práci so slovami, či s niťou. Odzrkadľuje sa to aj pri kurióznom tvarovaní akoby krídla na zadnej chrbtovej časti traktovaných šiat. Motív krídla ako atribút nadpozemských bytostí im dodáva mystický charakter, poukazujúc na otvorenosť autorky voči veciam, ktoré sú mimo dosahu našej zmyslovej skúsenosti.

Záverom

Po vytrvalých pokusoch smerujúcich k vyjasneniu si príčin rozchodu zo strany vzdialeného milého porušujúceho sľub vernosti lyrická hrdinka sa uzatvára do seba („Kazeta z višňového dreva”), cíti sa byť „dolnozemskou pustou”, „púšťou” a ozýva sa v nej pocit existenciálnej neistoty: „Bojím sa dňa, / keď objavím záhradníkovu sekeru” (Renesančný kruh, 33). Napokon istotu a pokoj duše nachádza v dolnozemských atribútoch: „Stromy, žírna rovina – / istoty srdca“ (Renesančný kruh, bez titulu, 39). Na tejto ceste Dagmar Márii Anoca prajeme nezlomnú vieru v pozitívne hodnoty života. K významnému životnému jubileu jej blahoželáme a do budúcnosti jej prajeme pevné zdravie a veľa šťastných, tvorivých rokov!

Katarína Maruzsová Šebová

Foto: archív