V týchto dňoch si v Maďarsku pripomíname 20. výročie odchodu posledného sovietskeho vojaka z krajiny...

Kapitolky z „dočasného pobytu“ sovietskych vojsk v Maďarsku

Išlo dokopy o 45 tisíc vojakov, spolu s ich rodinami 100 tisíc civilistov, 27 tisíc rôznych vozidiel, vrátane tankov a pancierových vozidiel, 100 stíhačiek a iných lietadiel. Celý proces sťahovania trval takmer rok, skončil sa 19. júna 1991. Oficiálne bol stanovený termín totálneho odchodu na 30. júna 1991, preto je vyhlásený za „Deň maďarskej slobody“ tento deň...

Kto bol prvý?

„Keď nestratíme z očí idey 56. roku, môžeme si zvoliť takú vládu, ktorá začne okamžité rokovania o bezodkladnom začatí stiahnutia ruských vojsk.“ Táto veta odznela na opätovnom pohrebe premiéra revolúcie roku 1956 Imreho Nagya 16. júna 1989, ktorý možno považovať za jeden zo zlomových dní na ceste likvidácie totality. To je zároveň jedna z legendami opradených kapitol zmeny politického a ekonomického systému v Maďarsku vôbec. Prejav mladého opozičného politika Viktora Orbána na Námestí hrdinov označuje fáma za prvú otvorenú a verejnú požiadavku odchodu „Rusov“. Historickú chronológiu však treba trocha upraviť. Je nám pri tom nápomocný najuznávanejší maďarský odborník na súčasné Rusko Zoltán Sz. Bíró: „Pred úplným stiahnutím vojsk sa začalo čiastočné sťahovanie sovietskych jednotiek. Koncom roka 1988 tento zámer oznámil Michail Gorbačov na Valnom zhromaždení OSN. Čo sa týka Maďarska, začalo sa to 25. apríla 1989, teda Orbánov prejav odznie v čase, keď už časť sovietskych vojsk sťahujú.“

Hodno dodať, že v rozhovore pre západné médiá roku 1988 sa k téme vyjadril už aj starý a chorý stranícky boss Maďarska János Kádár. Podľa neho prítomnosť sovietskych vojsk nemá vnútropolitické, ale výlučne medzinárodnopolitické príčiny. „Varšavská zmluva už navrhla ich postupné stiahnutie, a v tom je aj náš názor,“ hovorí teda najvyšší šéf najveselšieho baraku socialistického tábora. K tomu historik dodáva, že predsa bola potrebná istá guráž zo strany Viktora Orbána, pretože oficiálne maďarské vedenie rokovalo v tom čase iba o čiastočnom sťahovaní vojsk. „V Moskve sa zrodila myšlienka úplného stiahnutia vôbec niekedy na jeseň 1989, a to na úrovni jedného z dvoch hlavných zahraničnopolitických poradcov Gorbačova. Jurij Šachnazarov spomína v jednom zázname vôbec po prvýkrát, že v priebehu niekoľkých rokov treba stiahnuť vojská z Poľska, Československa a Maďarska, východné Nemecko bolo osobitnou záležitosťou.“

Nie „niekoľko rokov“, ale iba poldruha roka muselo prejsť, keď pred stanoveným konečným termínom, 19. júna 1991 opustil Maďarsko aj posledný sovietsky vojak. Bol ním hlavný veliteľ južnej armádnej skupiny generál Viktor Šilov.

Pozitívny príklad z Győru

Okrem iných miest po celom Maďarsku bola obrovská sovietska posádka v meste Győr. Napriek tomu, že sa nachádzala hneď za radnicou, v centre mesta, veľa vody vojaci nenamútili, snažili sa zostať nepovšimnutí a dnešní stavitelia, ktorí tento komplex budov dávajú znova do parády, tvrdia, že sa Sovieti snažili udržať budovy pokope - neustálym natieraním vonkajších stien hrubou vrstvou farieb...

Arciknieža Fridrich z tešínskej vetvy Habsburgovcov by sa zrejme tešil, ako dnes vyzerajú kasárne, ktoré v meste Győr postavili roku 1897 a pomenovali práve po ňom. Takýchto stavieb bolo po celom Rakúsko-Uhorsku niekoľko, išlo totiž o uniformizované komplexy pre potreby „k.u.k“ monarchie... A hodilo sa to aj po revolúcii roku 1956, keď sovietske vojská prišli na pomoc totalitnému kádárovskému režimu a akosi sa tu zabudli - na ďalších „prechodných“ 35 rokov.

Krehká žena mi na mieste vysvetľuje, že rakúska skupina Leier, ktorá prevzala, presnejšie kúpila bývalé kasárne, dve tretiny objektu už obnovila a prevádzkuje tu byty, kancelárie, celé biznis-centrum. To je vlastne jediný pozitívny príklad užitočného a pekného zhodnotenia bývalých sovietskych objektov na území Maďarska. Kata Pőczeová-Gősiová je rodená Győrčanka (Rábčanka), predsa si príliš nepamätá, že by po meste mašírovali jednotky či jedinci. „Kasárne boli mimoriadne uzavreté, civilisti sa sem dostali niekedy, keď bola nejaká slávnosť, boli to najmä školáci. Umiestnili sem strelecké jednotky. Ďalšie kasárne a cvičisko mali na okraji mesta, konkrétne v týchto budovách vojaci a dôstojníci iba bývali. Tieto kasárne vyprázdnili sovietske jednotky medzi poslednými, vlastníkom objektu sa stalo ministerstvo obrany, neskôr ho získalo mesto Győr. Ale peniaze na obnovu sa nenašli, takže budovy chátrali poldruha desaťročia a určite utrpeli za tento čias väčšiu ujmu, ako za Rusov. Obyvatelia spomínajú, že pri natieraní vonkajších stien spúšťali zo strechy železné postele a na nich sedel vojačik s farbou a štetcom. Ale sa hovorí, že tu neboli ani rozbité či špinavé okná.“

A potom to bolo ako z rozprávky: oproti chátrajúcemu komplexu mal kancelárie rakúsky podnikateľ, developer a výrobca stavebného materiálu Michael Leier. Nemohol sa na to už pozerať a rozhodol sa, že si tu vybuduje jedno z centier svojej „ríše“, byty a kancelárie. To bolo roku 2005, a do dnešného dňa investoval tu už 20 miliónov eur. Slogan tohto Leier City Center znie takto: „Tu sa začína nový život“.

Manažéra celého projektu obnovy Pétera Lajosa sa už vonku, na dvore pýtam, či sa oplatí robiť niečo s dvoma kusmi reliéfu s vojenskou tematikou, ktoré ležia v prachu, zarastené burinou. Azda iba zo zdvorilosti hovorí, že možno by bolo dobré nájsť nejaké múzeum, ktoré by toto dielo prichýlilo. Mladý inžinier má svoj názor aj na to, ako Rusi zaobchádzali s budovou. „Pravdou je, že zo sovietskych čias je hodné zachovať máločo. Oni sa v posledných rokoch svojho dočasného pobytu venovali iba natieraniu budov zvonku, preto sme tu našli 4-5 centimetrov hrubé nátery nad pôvodnou omietkou. Skôr budovy spustošili, využili ich až zneužili, teda ich skôr zničili ako zachovali.“

„Kšeftovanie“ v Mlynkoch

Sovietski vojaci z neďalekej základne kšeftovali v Mlynkoch so všeličím, najmä však s motorovou naftou, pričom im pomáhala aj blízkosť slovanských jazykov. Bývalý starosta Jozef Havelka si spomína, ako sa so sovietskymi vojakmi zoznámil. Medzi Pilíšskymi vrchmi, pri Ostrihome, bola sovietska strelnica a keď boli streľby, verejnú cestu uzavreli na dve-tri hodiny, niekedy na pol dňa. Rampy otvárali za fľašu piva-vína. „Už sme počuli o tom, že Mlynčania kupujú naftu, benzín, hodinky,“ dodáva Havelka. „Čo Rusi dokázali ukradnúť v kasárňach, to sem doviezli. Prišli do krčmy. Vojaci z kasární, samozrejme, zdupkali. Z Ostrihoma prešli cez kopec, ale mali stanovisko aj na vrchu Pilíš nad dedinou, kde bola vojensko-meteorologická stanica, neskôr tam vytvorili raketovú základňu pre maďarskú armádu a pomáhali pri strážení.“

Radi teda chodili do krčmy, lebo rozumeli jazyk, starší chlapi rozumeli troška po rusky, takže sa vedeli dohodnúť, o čo je záujem. „Ja som od nich kupoval len naftu, lebo vtedy som mal trabanta a do toho bola dobrá. Veľmi lacno ju predávali,“ hovorí Jozef Majnics z Hlavnej ulice. Dnes má 89 rokov. V šesťdesiatych rokoch u neho bola jedna z centrál obchodovania s vojakmi. Vo svetovej vojne bol rok v zajatí na Sibíri, 500 kilometrov za Uralom, teda sa s vojakmi dorozumel lepšie ako ostatní dedinčania, hoci im slovenské nárečie pomáhalo tiež. „Ponúkali aj televízory, aj hodinky, všeličo. Tak sa tu niekedy opili ako mátohy a predsa išli autom na Pilíš... Aj dievčence tu naháňali, veľakrát. Ľudia sa na nich hnevali. Raz jedného zbili takí paholci... Chytil jednu, vieme, čo s ňou chcel, pravda... a potom tam boli traja paholci, tak ho nabili, ha-ha...“ spomína ujo Jožo.

Najlepšie sa obchodovalo s vojakmi, keď už mali odísť. Vtedy tu tiekla vykurovacia nafta akoby potokom. „Predávali naftu aj so sudmi, ale nakoniec aj s autom,“ preberá slovo opäť Jozef Havelka. Teda Rusi tam nechávali sudy, ale aj autá, dokonca v Ostrihome predávali celé vagóny. „Vojaci odišli div nie potajomky, ako keby boli kradnúť. Autá sa im kazili, dole kopcom z Pilíša sa im spálili brzdy, tak tam nechali celé vozidlo. A ľudia sa tomu smiali. Rovnako sa smiali, keď stavali základňu. Vraj nikto nesmel vedieť, čo sa tam stavia. Ale autá chodili, buchotali, triasla sa celá dedina. Čo sme si mali myslieť, že idú na víkend?!“

Smiešna rozlúčka

Maďarsko bolo teda tzv. najveselším barakom v socialistickom tábore a s týmto kúskom svojej minulosti Maďari radi účtujú s úsmevom. Tým skôr, lebo kým tu sovietske vojská boli, už sa prejavoval povestný maďarský humor...

Keď Rusi potlačili revolúciu roku 1956 a moc darovali Jánosovi Kádárovi, ešte nikto netušil, že Maďarsko prejde vývojom od zúrivosti až po veselú registráciu cudzích uniforiem. „Ruszkik haza!“ - Rusi domov! - to bol najbežnejší slogan vo výkladoch a stenách budapeštianskych domov po novembri 1956. Boli to však zúfalé výkriky, ktoré veľmi rýchle prešli do sveta humoru, napriek tomu, že nádej na odchod Rusov sa neustále zužovala. Slávny peštiansky vtip nemohol vynechať tento námet a čoskoro sa zrodil tento dialóg: - Je pravda, že Rusi odídu domov? - Áno, ale po jednom...

Je známe, že emigrovali desaťtisíce ľudí, medzi nimi aj Kohn. - Prečo chceš emigrovať, Kohn? - pýta sa Schwarz. - Mám dve príčiny. Prvá je, že Rusi nechcú odísť. - Ále, veď tu bude poriadok a potom odídu. - No vidíš, vtedy sa oživí antisemitizmus, teda to je druhá príčina, kvôli ktorej chcem emigrovať...

V Maďarsku sa to teda pomerne rýchlo prehuplo do sveta zhovievavého humoru, hoci undergroundová pesnička skupiny Európa Kiadó celkom vážne posunula modlitbu Otčenáš a ešte za hlbokej totality spievala namiesto „... zbav nás zlého“ „...zbav nás Rusov“. Vtip je v tom, že zlý je po maďarsky „gonosz“ a Rus zasa „orosz“...

Ako vieme, že Maďarsko je obrovská krajina? Rusi už 20 rokov nemôžu od nás trafiť von... To je šutka zo sedemdesiatych rokov. Ako aj riekanka: Akýkoľvek milý hosť, dvadsať rokov práve dosť!

Nebol však zrejme vtip, že János Kádár požiadal Moskvu, aby sa sovietska armáda toľko neukazovala v uliciach maďarských miest, aby sa nezúčastňovala na poriadkových akciách, pretože vraj pre maďarského občana je oveľa príjemnejšie, keď ho bachne po hlave Maďar, a nie cudzí...

Gregor Martin Papucsek