Maďarská karta platí

V slovensko-maďarskom, ako aj opačne, v maďarsko-slovenskom vzťahu sa v poslednom čase viac ráz zablyslo. Neraz až nezvyčajne oslepujúco. Akoby na želateľnej ceste vzájomného pochopenia a spolunažívania mali byť čo len na chvíľu osvetlené prekážky, pre ktoré by si Slováci a Maďari nemali vzájomne porozumieť.

Je to smutný jav. Najmä v civilizovanejšej časti strednej Európy a po toľkých traumatických historických skúsenostiach. Ako je známe, blýska sa vždy iba v dvojpólovom fyzikálnom a spoločenskom svete. A blýskavica osvetľuje iba „povrch“. Kým neudrie blesk, spoločnosť sa rýchlo vystrábi z povrchových rán, pod povrchom všetko zostáva po starom a bez zmeny. Na chvíľu bolo vidno, čo sa inak tak ľahko nevidí. Je to však signál, že predsa sa neblýskalo len tak z ničoho nič. Je to jasné znamenie, že v individuálnom aj kolektívnom národnom vedomí, tu i tam, niečo nie je v poriadku, alebo pripusťme, ešte nie je v takom poriadku, aby sa v národných a národnostných slovensko-maďarských vzťahoch nič nestalo alebo nemohlo stať. Veď sa aj stáva. Tu i tam. A hoci jednotlivé (verme, že sú také: individuálne, a nie systematicky organizované) udalosti javia viac-menej náhodne, napokon korene a následky sú rovnaké. Pritom impulzy a podnety na prejavenie sú zasa spravidla rozdielne. To, čo predsa len majú spoločné, vychádza najavo ťažko, lebo je to neviditeľne zakódované v individuálnom aj kolektívnom vedomí a podvedomí. Pritom je pozoruhodné, že v slovensko-maďarských a maďarsko-slovenských súvislostiach toto vedomie poväčšine už neformovala autentická životná skúsenosť, ale predovšetkým tradované, zdedené historické poznanie. Veď prevažná väčšina obyvateľstva tohto regiónu osobne neprežívala poslednú vojnovú apokalypsu ani etnické konflikty. Názorne to dokumentujú reakcie na nedávne etnické konflikty a činy proti ľudskosti medzi národmi bývalej Juhoslávie. Nevnímali sa inak ako šokujúce divadlo, hoci jeho cena bola zaplatená krvou a niekoľkými tisícami zmarených životov, nehovoriac o osude mnoho tisíc utečencov. Keď sa konflikty ako-tak uhladili, akoby sa skončilo „predstavenie“ a pominulo sa aj chvíľkové stŕpnutie. Okrem obáv o príslušníkov vlastnej národnostnej menšiny inak ľahko zraniteľné, krehké vedomie Stredoeurópana (Slováka či Maďara) zostalo akosi nedotknuté. Akiste preto, lebo ich sa to bytostne nedotklo. Ale to isté vedomie citlivo reaguje aj na najmenší závan v slovensko-maďarských súvislostiach. Zrejme preto, že platí maďarská, resp. slovenská karta (napodiv, zavše ešte z čias uhorskej minulosti). Nielen platí, ale občas aj dobre vynáša. Viac maďarská karta v slovenskom prostredí, menej slovenská karta v maďarskom obklopení. Hodnota karty závisí od politickej váhy a sily príslušného menšinového etnika vo väčšinovom prostredí. V tomto zmysle Slováci v Maďarsku (nielen vlastnou vinou) takmer vôbec nezavážia, no tým viac Maďari na Slovensku (v pozitívnom zmysle slova aj vlastným pričinením). To je zasa dôvod, prečo sa častejšie vyťahuje maďarská karta na Slovensku, kým v Maďarsku na slovenskú kartu neraz zabúdajú aj samotní Slováci. Keďže maďarská karta platí, kdekto sa ňou oháňa. Z času na čas, tu i tam, ňou zamáva aj politik, hoci ju drží ako metaforickú zástavu. Metafory však treba ponechať básnikom, lebo patria do poetickej, a nie politickej reči. Pochopenie metafory sa zväčša neobíde bez výkladu v kontextových súvislostiach. Navyše životná skúsenosť potvrdzuje, že výklad a následné pochopenie tej istej politicky motivovanej (inak významovo jednoduchej) metafory je v slovenskom aj v maďarskom prostredí rozdielne, prinajmenšom dvojaké. Tomu potom zodpovedá dosah aj účinok. Je to tak napriek tomu, že Slováci aj Maďari vyspeli v národné celky v jednom spoločnom štátnom útvare. Vlastne jedine oni tvorili dva autochtónne svojbytné národy v mnohonárodnostnom Uhorskom kráľovstve a pokým sa nevysťahovali, mimo neho ani nežili. Lenže oba národy ten istý spoločný štátny útvar pomenúvajú už rozdielne: v slovenčine je to Uhorské kráľovstvo a po maďarsky (v slovenskom transkripčnom preklade) je to Maďarské kráľovstvo. Kým slovenské pomenovanie zastrešuje mnohonárodnostný charakter štátneho útvaru a obsahuje demaďarizačné konotácie, zatiaľ maďarské pomenovanie zakrýva národnostné zloženie Uhorska a neskrýva maďarizačnú tendenciu, ktorá vylučuje mnohonárodnostný ráz a predznamenáva unifikovaný maďarský národný štát. To napokon bol aj cieľ časti maďarskej politickej elity v Uhorsku, ktorý sa nikdy nenaplnil a bol osudný pre samotný štát.

Rozdielna terminológia v oboch národných jazykoch dodnes nie je bezproblémová najmä pri slovnom označovaní reálií, ktoré napĺňali obsahom spoločný štátny útvar. Na základe konsenzu v nie jednom prípade sa používa mnoho ustálených pojmov, pričom sa chápu v prenesenom alebo novonadobudnutom význame. Takáto dohoda môže platiť v rámci jedného jazyka, ale v jazykovej interakcii už vyvoláva nedorozumenie, nepochopenie, občas aj pohoršenie a pobúrenie. Názorne to možno ilustrovať príkladom z raného úseku spoločných dejín: „Slovensko v Uhorskom kráľovstve“ alebo v inej obmene „Slovensko v časoch kráľa svätého Štefana.“ Slovák aj so slabším historickým povedomím akiste pochopí, čo sa tu pomenúva a tvrdí. Bude mu to celkom zrejmé, ak zohľadní nenapísanú dohodu slovenských historikov, že „sú to dejiny súčasného slovenského teritória, kombinované s dejinami slovenského etnika.“ (D. Kováč) Pre maďarské ucho to však bude znieť nepochopiteľne, až nezmyselne, lebo po prvé, Maďar nemusí akceptovať názorovú dohodu platnú v slovenskej historiografii a po druhé, ani jedna z menovaných reálií v tom istom čase súbežne nejestvovala, pričom v tom čase ani kráľ Štefan nebol ešte svätý, ba ani Maďari neboli tými, čím sú dnes. Zo spoločnej minulosti možno uviesť nespočetný počet príkladov, ktoré sa na jednej alebo druhej strane tak či onak dotýkajú precitliveného národného vedomia a potom vyvolávajú skraty a prípadne blýskavice. Aspoň dva príklady z tých naozaj nevinných, neblýskavých: Roku 1835 rodičia poslali mladého M. Jókayho ( veruže s ypsilonom, lebo iba neskôr ako zavedený spisovateľ si na protest zmenil meno na „Jókai“) študovať na slávne lýceum do Bratislavy. Bolo to vtedy, keď názov Bratislava ešte nevyslovil ani P.J. Šafárik. (Len tak mimochodom: do Prešporka ho poslali, aby sa naučil po nemecky.) Alebo: Roku 1827 rodičia poslali mladého Ľ. Štúra študovať na nižšie gymnázium v Győri. Bolo to vtedy, keď sa Győr nazýval ešte Ráb. (A len zas tak mimochodom: do Rábu ho poslali, aby sa naučil po maďarsky. Veď o desať rokov neskôr v Uhorskom sneme vystupoval po maďarsky, čo sa vôbec neuvádza v slovenských učebniciach. Akoby tak veľký Slovák bol menší!) Uvedené príklady naznačujú, že používanie a výklad pojmov, ako aj jednoduchých a združených pomenovaní naozaj nie je bez problémov. Ťažko sa s nimi vyrovnáva najmä historické národné vedomie, ktoré na obidvoch stranách pokrivkáva za súčasným spoločenským vývinom a jeho potrebami. Je to tak najmä preto, lebo na jednej strane je zjavná tendencia jednostranne demaďarizovať a druhej strane zasa zjavne maďarizovať. V oboch prípadoch sa však presadzuje nacionálne myslenie. Pritom je známe, že nacionalizmy sa nikdy nestretajú, ale zrážajú. (Koniec koncov spôsobilo to aj rozpad spoločného Uhorska.) Takéto historické vedomie môže iba skresľovať, ba deformovať, lebo minulosť vidí výlučne cez prizmu a hľadiská prítomnosti, a naopak, na prítomnosť zasa nazerá zásadne cez optiku minulosti. Ťažko potom možno predpokladať, že výsledný obraz bude korektný, objektívny a najmä prijateľný pre obidve strany. Korekcia takéhoto vedomia je nanajvýš aktuálna a žiaduca, kým dôsledky nemajú trvalý ráz a dajú sa napraviť. Ale treba rátať s dlhodobým procesom, lebo v krátkom čase nemožno modifikovať to, čo sa v ľudskom vedomí nazbieralo z generácie na generáciu počas mnohých desaťročí. A najmä nie vtedy, keď chýba potrebná vôľa a zavše aj politická motivácia a keď z uhorských kariet a škály kartových hier zostáva vždy v platnosti hlavne tá „maďarská“ karta.

Nateraz sa vec javí tak, že nacionálne záblesky sú častejšie na súčasnom Slovensku ako v Maďarsku. Je to tak iba navonok. Lebo zásadný krok v korekcii národného a historického vedomia urobili slovenskí dejepisci poväčšine mladšej a mladej generácie. Dôsledne opúšťajú koncept vytrhávania dejín Slovákov a nimi obývaného územia z kontextu Uhorska. Slováci ako samostatné etnikum, o ktorom je „korektné hovoriť iba od 10. storočia“ (D. Kováč), boli tvorivou štátotvornou zložkou Uhorska. V takomto duchu sú už koncipované najnovšie historické publikácie (napr. D. Kováč: Dejiny Slovenska, D. Škvarna: Lexikón slovenských dejín), ktoré na rozdiel od minulej praxe vyšli aj po maďarsky (Kalligram, SPN). Pravda, iná je otázka dosahu týchto vedeckých a edičných počinov a reakcie maďarskej strany. Demaďarizácia však vždy nesie so sebou aj stopy tendenčného politického účelu. Prejavuje sa to na nezmenenej úprave slovenského používania uhorských historických rodových mien. Z týchto mien sa naďalej odstraňujú koncovky, ktoré sú považované za maďarské, hoci sú znakom urodzenosti rodu, takže popri zjednodušovanej transkripcii (preklade) ide spravidla aj o deklasovanie. Podľa tejto praxe Pálffyovci síce zostanú Pálfiovcami, ale Szentivániyovci sa už stávajú Svätojánskovcami. Účelovú demaďarizačnú tendenciu potvrdzuje aj fakt, že zaužívaná úprava sa nedotkla mien nemaďarského pôvodu. Hodno však zaznamenať, že slovenská historiografia si vcelku pružne počína v terminologických otázkach. Je to dôležité, keďže práve kľúčové pojmy a slová neraz sťažujú vzájomné slovensko-maďarské pochopenie, lebo konotačné nánosy v historickej pamäti oživujú protiklady, rozpory, ba aj urážky a krivdy.

Na Slovensku si podnety historikov osvojila aj časť politickej verejnosti. Vyšla s iniciatívou prvého kroku pre slovensko-maďarské porozumenie (1991 a 2003). Ukázalo sa, že čas na to ešte nedozrel. Ozvena na maďarskej strane bola zakaždým minimálna. Príčinu možno hľadať aj v tom, že v slovensko-maďarských súvislostiach maďarské spoločenské a historické myslenie je nateraz viac šablónovité, príliš zahľadené do seba, ťažko sa zbavuje ustálených starých stereotypov, ktoré sú pevne usadené v maďarskom národnom vedomí. Tým sa naozaj ťažko hýbe. Vidieť to na praktickom používaní terminológie a kľúčových pojmov, ako aj tvorbe „politických“ metafor. Tie zasa nie sú neutrálne a ľahostajné pre slovenskú stranu. V určitých príhodných časových intervaloch sa svet dozvedá, že v Karpatskej kotline žije 15 miliónov Maďarov, hoci podľa overeného počtu obyvateľstva pri posledných sčítaniach ich nemožno napočítať viac ako 12,5 milióna. Do vedomia maďarskej verejnosti sa s obľubou vštepuje, že vstup Maďarska do Európskej únie je nápravou trianonskej krivdy a vytúženým zjednotením Maďarov bez zmeny hraníc. Nad takýmito výrokmi si ešte možno povedať: reči sa vravia a chlieb sa je. Nemožno však nechať bez povšimnutia a hodiť rukou nad tým, čo sa v týchto súvislostiach traumaticky a zraňujúco dotýka druhej strany. Z terminologickej škály sa pristavme aspoň pri dvoch pojmoch, ktoré sú v maďarských médiách najfrekventovanejšie: „Trianon“ a „Felvidék“ (vo variantoch slovenského prekladu hornatý kraj, Horné Uhorsko, Horniaky, Horné okolie, Horná zem atď.)

„Trianon“ patrí k tým pojmom, ktoré v tomto regióne presycujú nielen mnohé významy, ale z času na čas aj exaltované city. V západnom kultúrnom svete je to už pomaly relikvia, v strednej Európe doslova zaklínadlo. Niet divu, že rozdielne rezonuje v slovenskom i v maďarskom kontexte. Vykladá a traduje sa zväčša zjednodušene, akoby to bola rovnica: čo je na jednej strane historická krivda, to na druhej zasa historická spravodlivosť. Nateraz vo vedomí aj na papieri zafixované významy nie sú schopní rozhýbať ani najrozhľadenejší autoritatívni slovenskí a maďarskí historici, ba nemiestna nie je ani otázka, či to vôbec chcú. Isteže, možno a treba chápať, že v maďarskej pamäti Trianon zastiera Moháč a že „Trianon bolí každého Maďara.“ Ale „každý Maďar“ sa už pozastaví nad poznámkou, že „Trianon môže bolieť aj Slováka“. Na Dolnej zemi Uhorska do roku l918 bolo niekoľko stotisícové kompaktné osídlenie Slovákov. Trianon ich rozdelil na tri strany do nástupníckych štátov (Juhoslávia, Rumunsko, Maďarsko). Je historickým paradoxom, že práve na území Maďarska slovenské obyvateľstvo postihol najhorší osud.

Pojem „felvidék“ (hornatý kraj) sa v maďarskej slovnej zásobe pokladá za novotvar. Zjavil sa v reformnom období 19. storočia. Záznam o prvom použití je z roku 1838. Zdokladovaný je aj u L. Kossutha (1848). Používal sa na zemepisné označenie. Zhruba mal ten istý význam ako v tom čase frekventovanejší (napr. I. Széchenyi, J. Eötvös) pojem „felföld“ (horná zem). Postupne však preberal funkciu územného označenia. Ani s tým zo začiatku neboli problémy, ktoré by presahovali do dneška. Stačí prelistovať staršie slovníky: l/ Felvidék = hornatý kraj, v Uhorsku tým mienené obyčajne Slovensko oproti „alvidék“, nížinám uhorským (F. Brábek, Praha, 1910); 2/ Felvidék = Horniaky (J. Hvozdík, 1933; 3/ felvidék = hornatý kraj; Felvidék = Horná zem, Horniaky (E. Chrenková, 1992). Aj najnovšie maďarské výkladové a etymologické slovníky zhodne hovoria o severnom Uhorsku, hornatej časti súčasného Slovenska, ale nie o Slovensku ako územnom celku jedného štátu. V tomto poslednom zmysle sa však nenáležito, veľmi hojne a tendenčne používa v súčasných maďarských verejných prejavoch. Slováka toto slovo „bolí“, lebo od vydania (1878) rovnomenného politického pamfletu zvolenského podžupana Bélu Grünwalda v slovenskom vedomí je tento pojem ustálený ako zástupný symbol násilného pomaďarčovania a politického útlaku. Pravda, „každý Maďar“ si to neuvedomuje, lebo publikácia B. Grünwalda s výkladom princípu systematického pomaďarčovania Slovákov na Horniakoch (Felvidéku) je praktický nedostupná rovnako ako brilantná (po maďarsky napísaná) obhajoba kolektívnych práv Slovákov z pera slovenského advokáta M. Mudroňa (1879). Hodno sa pristaviť aj pri preklade názvu spisu B. Grünwalda. V tomto kontexte pre názov Felvidék bude azda najpriliehavejší preklad „Horné okolie“, keďže ide o Slovákov, ktorí obývali župy na severnom „vidieku“ ďaleko od budapeštianskeho centra Uhorska.

Ak potom vedúci maďarský politik pre rozhlas vyhlási, že sa práve vrátil z Horniakov (Felvidéku) z komárňanského prístavu (Rév Komáromu, inak severné Komárno na ľavej strane Dunaja), kde rokoval s predsedom Strany maďarskej koalície, uvažuje v územnom celku nejestvujúceho štátu, a tak podáva svedectvo o politickej arogancii k suverénnemu susednému štátu a zároveň odhaľuje vlastnú historickú nedovzdelanosť. Lebo do roku 1918 vzdelanci ani pospolitý ľud (bez ohľadu na národnosť) Žitný ostrov a Komárno nikdy nepokladali za časť Hornej zeme, a to ani v zaiste ťažkých časoch tureckého nájazdu, keď sa Uhorsko podľa Rakúskeho vzoru horizontálne členilo na dolné a horné a horným bolo na východ od severného Gemera. Čo potom možno povedať na účet priemerného človeka, ktorý si vo vedomí fixuje len to, čo počuje a čo môže napodobiť. Lebo v maďarskom prostredí „horniačiť“ (felvidékizovať) sa nosí, a to bez ohľadu na obsah a zmysel. Táto maďarská karta platí, vynáša. Aj na Slovensku. Veď tak o ňom informujú na maďarských rozhlasových vlnách aj maďarskí spravodajcovia zo Slovenska, najmä z Komárna, inak slovenskí štátni občania maďarskej národnosti. Položme si otázku: Keď je to tak aj medzi Maďarmi na Slovensku, prečo by to malo byť inak v samom Maďarsku? Nuž, pre tvorivý pokoj slovenskej a maďarskej mysle a duše, aby sa postupne vyčistilo slovenské aj maďarské vedomie, zbavilo sa zbytočných nánosov minulosti a nezanášalo sa novými naplaveninami, ktoré môžu brániť vzájomnému porozumeniu a prosperujúcemu spolužitiu. Očistené vedomie by sa však nemalo zbaviť zmyslu pre objektívne historické poznanie, bez ktorého je ťažko pochopiteľná aj súčasná realita. To však nepôjde, ak si tu i tam vzájomne nepomôžu vedci-historici a praktici-politici. Prví musia hlavne vedieť, druhí zasa najmä chcieť. Inak zostane v platnosti stará maďarská karta a môže sa aj blýskať. Raz tu a raz tam, raz silnejšie a raz slabšie. Bude to zasa signál, že sa vlastne nič nezmenilo, alebo ak áno, tak pramálo. Ako doteraz.

Karol Wlachovský