Ako som si v Írsku (ne)zarobil

Isté je len jedno - Zlatko Papuček nesmie ísť „naslepo“ zarábať do zahraničia, lebo mu to nevyjde. Čitateľov však nebudem odhovárať. Choďte to skúsiť...

Veta „Od októbra 2002 nie ste na území Maďarskej republiky poistený a teda nemáte nárok na formulár E111“ len potvrdila moje obavy - nebude to jednoduché... Ostával mesiac do odletu a mňa začala trápiť vízia prípadného ochorenia, alebo nebodaj zranenia ďaleko, preďaleko, za siedmimi horami a siedmimi dolami, za Lamanšským prieplavom a Írskym morom. Také dačo som si predsa nemohol dovoliť... Ešte šťastie, že som disponoval všetkými rozsiahlymi právomocami študenta Slovenskej republiky, vďaka ktorým ma istá nemenovaná súkromná zdravotná poisťovňa na moju žiadosť zobrala pod svoje ochranné krídla. (Mnohí ma za to podozrievajú zo zbohatlíckych manierov. Je svätá pravda, že odvtedy chodím výlučne k zahraničným lekárom, ale posúďte sami: z Budapešti na Kramáre?...)

Po prekonaní všetkých byrokratických i nebyrokratických prekážok (a hlavne poistený!) som sa plný nadšenia, nádeje a očakávania ocitol 2. júna neďaleko malebnej rakúskej dedinky (avšak s menom znejúcim ako povel dôstojníka Bundeswehru) Schwechat. Spoločnosť mi robilo 25 kilogramov batožiny, 5 kilogramov laptopu a cca 270 kilogramov ročníkových kolegov (bolo ich dohromady päť aj s priateľkou), s ktorými sme spoločne prekonali poslednú prekážku na našej ceste, gravitáciu. V podvečer 2. júna sme šťastne pristáli v Dubline. A tu sa vlastne celý náš príbeh začína...

Dublin, čarovné mesto. Baile Átha Cliath, nádej chudobných slovenských študentov. Miliónová západná metropola, prepych, bohatstvo. Európsky tiger. Malá Čína... Na aklimatizáciu nik nemyslel. Hneď na druhý deň sa jánošíkovská družina vybrala do centra, aby si každý z jej koláčochtivých členov našiel prácu. Čas súril, veď v Poľsku sa o dva týždne mali začať prázdniny. Roztrúsili sme sa teda po meste a so štedrosťou Mikuláša sme na potenciálnych pracoviskách rozdávali životopisy, obsahujúce údaje o našej jedinečnosti, nenahraditeľnosti, o tom, že áno, nesnívajú, sme to práve my, stelesnené sny všetkých zamestnávateľov. Rozdávali sme v pondelok a videli sme, že je to dobré. Konali sme tak i v utorok, v stredu a vo štvrtok a zdalo sa nám, že všetko je fajn. Rozdávali sme v piatok (podaktorí i v sobotu) a verili sme. V nedeľu sme si oddýchli.

Podobný scenár sa opakoval i na ďalší týždeň. Potom sa začal tretí... Oči všetkých študentov v Poľsku žiarili od radosti. Podobný jav bol badateľný aj v očiach polovice našej družiny (pre mnohých to môže znieť čudne, ale bola to práve tá pracujúca polovica...). No keď človek nie je sám, všetko zvládne a my, nezamestnaní, sme boli ešte traja. Ako mušketieri, odhodlaní bojovať do poslednej kvapky krvi.

Ach, nádherná idea slovanskej pospolitosti! Súdržnosť, bratstvo. Dublin - slovanská Mekka. Zo dňa na deň. Slovanský jazyk z ulíc. Slovanský jazyk z autobusov. Slovanský jazyk z vodovodu. Koniec čínskej hegemónie. Slovanská nadvláda. Víťazstvo!

Világoš! Waterloo! Hirošima... Po treťom týždni som ostal sám. Ako malíček na ruke drevorubača. (Avšak nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Napríklad mohol mu ostať iba prostredník...). Naša družina zápasila so 16,666 percentnou nezamestnanosťou. (Ja so stopercentnou.) Pri nádeji ma držali iba neprekročenie psychologickej jednomesačnej hranice a členka družiny, priateľka...

Na tomto mieste je vhodné poznamenať, že za svoju bilingválnosť vďačím rodičom. Mimoriadne nepatrné (ale predsa!) náznaky trilingválnosti sa na mne začali prejavovať po viacročnom venovaní sa anglickému jazyku. Na štvrtý týždeň, strávený v čarovnom meste na rieke Liffey, som zistil, že to boli zahodené roky života! „Dzień dobry!“ „Jesteś z Polska?“ „Szukaś pracy?“ - znelo pri vchode do budov potenciálnych pracovísk z úst našich bratov - zamestnancov.

Biblický príbeh Kaina a Ábela ma nejako nikdy neoslovil. Teraz som naň začal myslieť ako na jeden z najfamóznejších diel svetovej literatúry. Počas piateho týždňa prestala moju myseľ znepokojovať myšlienka globálneho oteplenia a následného zvyšovania sa hladín oceánov (Írskeho mora nevynímajúc). Môjmu návratu domov bránila už iba priateľka. A konala dobre, lebo prišiel šiesty týždeň.

Záchrana! Spása! Hurá! Kain a Ábel? Čo ma po nich?! Globálne oteplenie? Seriózny problém... Vďaka pomoci ročníkovej kolegyni (ktorej aj touto cestou ďakujem!) som začal umývať riady v dvoch pobočkách kaviarenskej siete Café Java. Skončili sa stresy, skončilo sa šľapanie po centre i najskrytejších štvrtiach Dublinu, skončili sa nočné mory. Ak sa čitateľ pozrie na ostatnú časť textu, zistí, že odtiaľto to pôjde rýchlo. (Načo by som to ťahal?) Po desiatich týždňoch som vrátil požičané peniaze priateľke a začal som konečne zarábať. Prišiel september, družina sa vrátila na rodnú hrudu plná skúseností, zážitkov, podaktorí aj peňazí (ja v mínuse)...

Ponaučenie: isté je len jedno - Zlatko Papuček nesmie ísť „naslepo“ zarábať do zahraničia, lebo mu to nevyjde. Čitateľov však nebudem odhovárať. Choďte to skúsiť. Dúfam, že pochodíte lepšie ako ja.

Zlatko Papuček