Logo

Spomienka na Danielu Horváthovú

† 2013

S pocitom bezmocnosti sme prijali správu o smrti našej milej kolegyne Danky Horváthovej, ktorá dňa 23. januára 2013 vo veku 61 rokov podľahla zákernej chorobe. Odišla vynikajúca spolupracovníčka, obľúbená pedagogička a skvelý človek. Bola to príjemná a dobrosrdečná žena, ktorá svojím jemným úsmevom a svedomitou prácou obohacovala život našej inštitúcie. Danka mala vždy čas a pochopenie pre problémy rodičov, žiakov i kolegov.

NekDanHorv-01 

V roku 1975 ju osud priviedol zo Zvolena na Dolnú zem. Tu začala pracovať v čabianskom slovenskom žiackom domove ako vychovávateľka. Tunajšia slovenská komunita ju prijala s otvorenou náručou, pretože jej ľudské vlastnosti a vzťah k práci boli pre tento kolektív prínosom. Na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne získala v roku 1982 diplom a o niekoľko rokov prestúpila prah slovenskej školy a stala sa pevnou súčasťou pedagogického kolektívu, vyučovala slovenský jazyk na druhom stupni, zároveň prijala funkciu vedúcej metodickej komisie slovenčinárov a pustila sa do písania učebníc, ktoré dodnes používajú učitelia i žiaci ako vynikajúcu učebnú pomôcku. Svoje odborné znalosti i skúsenosti zúročila pri tvorbe metodického časopisu Slovenčinár, ktorý sa zrodil v roku 1990. Od roku 1993 vzala na svoje plecia ďalšiu zodpovednosť, keď prijala funkciu radkyne Župného pedagogického ústavu. Jej aktivita sa neobmedzila len na výchovno-vzdelávaciu oblasť, ale s ochotou prijala akúkoľvek prácu, pri ktorej dokázala uplatniť svoje jazykové i pedagogické znalosti. Venovala sa osvetovej a kultúrnej práci s dospelými i deťmi, tlmočeniu, lektorovaniu, zaškoľovaniu mladých pedagógov, prostredníctvom novinových článkov informovala širokú verejnosť v Maďarsku i v materskej krajine o dianí na Dolnej zemi.

S pribúdajúcimi rokmi jej toto zaťaženie uberalo síl, no nedokázala odmietnuť nikoho, kto ju požiadal o pomoc. Slovenská samospráva v Békešskej Čabe ocenila jej všestrannú a obetavú prácu a v decembri roku 2010 jej udelila vyznamenanie Za čabianskych Slovákov.

Je ťažké nájsť slová, ktoré by vedeli vyjadriť náš smútok, je ťažké vyjadriť slovami našu vďaku, no našli sme slová Milana Rúfusa, ktorými povieme naše zbohom...

Až sa raz potopí s posádkou svojho smútku,
pokojom šedivým dozneje úloha,
do skromnej mohyly klásť budeš slova hrudku,
nepovedz: úbohý, nehovor: úbohá.
Padajú pútnici a horknú drahé mená.
Len láska ostáva o dušu zakotvená,
a minút oceán udiera na jazvy.
Až sa raz potopí, s ňou vidín krehká sláva,
už nikto zo živých na vlny nevypláva.
Čas všetko zaleje, on všetko zajazví.

Kolektív učiteľov slovenskej školy v Békešskej Čabe