Slovenská samospráva
Peštianskej župy
Výzva a povinné básne
Slovenská samospráva Peštianskej župy vypisuje recitačnú súťaž pre žiakov škôl v Peštianskej župe. Súťaž sa uskutoční 14. mája o 10. hod. v sídle Valného zhromaždenia Peštianskej župy (Budapešť, V. obvod, Városház ul. 7). Prihlásiť sa môžu žiaci základných škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, v nasledujúcich vekových kategóriách:
1. kategória: žiaci 1. a 2. tried
2. kategória: žiaci 3. a 4. tried
3. kategória: žiaci 5. a 6. tried
4. kategória: žiaci 7. a 8. tried
Pre žiakov iných škôl pripravili organizátori nasledujúce kategórie:
5. kategória: žiaci 1. a 4. tried
6. kategória: žiaci 5. a 8. tried
Prihlášky treba zaslať do 15. apríla na emailovú adresu: kohari.tibor@pestmegye.hu.
Meno a priezvisko: ...........................................................................
Dátum narodenia: .............................................................................
Adresa školy: ....................................................................................
Veková kategória: .............................................................................
Meno autora a nadpis diela: .............................................................
Pripravujúci pedagóg: .......................................................................
Vošiel Jano do kŕmnika,
v ktorom stará sviňa kvíka,
že ju skolí, potom schuti
že si na nej zamaškrtí.
Sviňa bola prefíkaná:
prekvapila gazdu Jana.
A pozrite, nech sa páči,
už je Jano na pekáči!
Jar a zima súťažili,
zmerali si svoje sily.
Praskli zime v boku žily,
lúče slnka zvíťazili.
Zlomila sa sila chladu,
už je koniec mrazu, ľadu.
Dosť ich bolo, nabok s nimi!
Blíži sa jar, koniec zimy!
Zatancoval južný vietor,
rozteplil sa celý priestor.
Sneh sa topí, potok žblnká,
spieva jarnú pieseň slnka.
Vtáčí chór sa pridal k nemu,
zobudil i riečku nemú.
Lúče slnka potichučky
zobúdzajú jarné púčky.
Sady, lesy v chóre hučia,
každé srdce rozozvučia.
Radujú sa mladí, starí:
dožili sa novej jari!
Ty že si bola našej mamky mamička?
A ona bola aká? Vari maličká?
A keď mala jesť špenát, veľmi plakala?
A mašľu do vlasov si jej tiež viazala?
Aj otecko mal bicykel, a taký ako Ivo?
A vždy sa na ňom preháňal? A tiež, ako on, divo?
No všakže neplakal, keď šli mu strihať vlasy?
A budem aj ja spomínať na moje mladé časy?
Tá Hurtová Florentína
na Mlynkoch sa narodila,
po maďarsky nevedela,
deväťdesiat rokov žila,
každý deň sa pomodlila,
slovenskú reč ma učila.
Spolu sme aj húsky pásli,
zbierali sme sliepkam klásky,
chodili sme peši dvaja
až do santovského kraja
pozbierať halúzky, hríby,
žabice, z potoka ryby.
Bola síce už staručká,
no bystrá jak veverička.
Jahody, maliny, šípy,
kukuričie, kvety z lipy
po chotári zozbierala,
sukne, čepce vyšívala.…
Aj keď sa chystala k Bohu,
aj vtedy sme boli spolu.
Chránim si slová jej cností:
- Never nikdy falošnosti,
buď čestný, chrabrý jak vojak,
nezabúdaj, že si Slovák.
Skupinka vôkol rodinného krbu.
Malé a veľké deti pri peci.
Matka ako mačka v ich kruhu:
o nič väčšia ako menšie deti.
Otec - hlava rodiny
porába vonku.
Napadlo snehu,
treba ho odpratať.
Pes žalostne zabreše;
narieka pri plote.
Prichádza známy hosť -
matkina matka.
V ruke má mechovičku,
v nej kukuricu.
Deti by sa mali dať
do čistenia
nečistoty,
čo vrástla do obilia.
Do čistenia
v tichom rodinnom kruhu.
Skupina vôkol rodinného krbu.
Už čistí kukuricu od tej špiny.
Míňa sa večer, tiché chvíle,
šesťdesiat minút do hodiny.
čakám na to čo nikdy nebude
túžim po tom čo sa nestane
polievam dávno zvädnuté kvety
hľadám korene zmysel vecí
túlam sa po lesoch falošných slov
na každom chodníku trpký bôľ
v našej hlbokej prekliatej noci
každý si len vlastný kríž nosí
ťažko je takto vytvárať mosty
zničiť každý predsudok sprostý
medzi nami kto zbúra steny
kto bude stavať keď nie my
otvorme priestory srdca duše
zabudnime zlozvyky tupé
sebeckých škriepok bolo už dosť
vyhoďme zo seba šedú zlosť
znovu sa naučme ľudskej reči
buďme zase naivné deti
držme sa za ruku v jednom kole
spevmi a tancami zmiznú bôle