Spolok segedínskych Slovákov usporiadal koncom januára tradičný lyžiarsky výcvik v Nízkych Tatrách na Táľoch, v Hoteli Biela Medvedica.
Tále sa nachádzajú v Bystrej doline. Je to turisticky významná dolina na južnej strane Nízkych Tatier, ktorou preteká potok Bystrianka. Dolinu lemujú vrchy Baba (1617 m), Pálenica (1653 m), Dereše (2003 m), Chopok (2023 m), Ďumbier (2043 m) a Veľký Gápeľ (1776 m). Bystrá dolina sa asi 4 km pred horskou obcou Bystrá rozširuje na široký pás lúk nazývaný Tále. Dnes je tu jedno z najnavštevovanejších centier cestovného ruchu v Nízkych Tatrách.
Už dávno som sa na to chystala, ale vždy mi niečo skrížilo plány. Na Vianoce som pod stromčekom našla prekvapenie – pobyt v lyžiarskom tábore. (K pravde patrí, že nielen pre mňa, ale pre celú našu rodinu.) Pred nami bol krásny mesiac príprav a očakávania. Až nadišiel „veľký deň“. Dcérka so starkou a brat s rodinou nastúpili do autobusu už v Segedíne, synček dostal pred odchodom ovčie kiahne, žiaľ, musel zostať doma s druhou starkou. My ostatní sme nastúpili do autobusu v Budapešti. Privítala nás výborná nálada a zohratý kolektív. Po niekoľkohodinovej ceste sme dorazili do hotela, kde sme dostali trojlôžkové izby, chutnú večeru a inštrukcie na nasledujúce dni od vedúceho tábora, predsedu Spolku segedínskych Slovákov Jána Benčíka. Na druhý deň po raňajkách sme sa vybrali do lyžiarskeho strediska Tále a išli sme na vec. Čakala nás vedúca výcviku, Komlóšanka Mariana Maťušková, učiteľka telesnej výchovy na Gymnáziu Endreho Ságváriho v Segedíne. Štyria dospelí a štyri deti sme sa učili základy lyžovania na umelom snehu. Na konci dňa sme unavení konštatovali, že deťom to ide lepšie. Po večeri, ako je už zvykom v tomto tábore, trénerka vyhodnotila naše výkony a vedúci nám dal inštrukcie na nasledujúci deň. Ráno nás vítali tancujúce snehové vločky. V hustom snežení sme sa naučili používať lyžiarsky vlek a vyskúšali sme nacvičenú techniku na zelenej, tzv. „detskej“ dráhe. Predpoludním sme sa lyžovali pod dozorom trénerky, popoludní podľa vlastného uváženia - buď sami, alebo s nejakým skúsenejším lyžiarom. Tí šikovnejší sa v polovici týždňa dostali na červenú trať, iní si do konca týždňa brúsili techniku na modrej trati. V posledný deň, keď už lyžovanie bolo rozkošné, sme ako zaslúženú odmenu dostali do daru vystúpenie popradského divadla Commedia. Bol to nádherný, nezabudnuteľný zážitok. S rodinou sme sa dohodli, že aj na budúci rok sa pridružíme k spolku, aby si aj synček mohol osvojiť lyžovanie pod ochrannými krídlami Mariany Maťuškovej.
Pred divadelným predstavením som poprosila Jána Benčíka, aby nám niekoľkými slovami predstavil lyžiarsky tábor Segedínčanov.
- Odkedy usporadúvate zimný intenzívny jazykový kurz spojený s lyžiarskym výcvikom?
- Určite viac ako desať rokov chodievame pravidelne na zimný jazykový kurz spojený s lyžiarskym výcvikom. Žiaľbohu, v tomto roku sme ho nevyhlásili ako jazykový kurz, lebo sa nám práve tí žiaci, ktorí sa učia slovenčinu v Nedeľnej škole v Segedíne, neprihlásili na tento termín do lyžiarskeho tábora. Iba zopár seniorov chodievalo raz denne na slovenčinu. V tomto roku sme sa koncentrovali iba na šport. Odborná vedúca tábora Mariana Maťušková vyučuje začiatočníkov, mierne pokročilých i pokročilých. Každý deň sa stretávame v dohovorenom čase na svahu a ona každému vysvetlí, čo má robiť v záujme toho, aby sa vyvíjal v tomto športe. Samozrejme, každý rok sa snažíme zorganizovať aj kultúrny program. Obyčajne je to v tretí, oddychový deň, keď chodievame do Banskej Bystrice. Tam si pozrieme pozoruhodnosti mesta. Teraz sme urobili zmenu. Vedel som o dobrom predstavení popradského divadla Commedia, ktoré sme pozvali do nášho tábora. Predvedú nám komédiu Statky zmätky.
- Kto sa môže zúčastniť na vašom tábore?
- Z finančných dôvodov je výhodné, ak je čím viac účastníkov, preto prijímame každého, kto má záujem, aby bola využitá kapacita jedného autobusu. Boli také roky, keď nás bolo osemdesiat, teraz je nás šesťdesiatšesť. Tábor začíname organizovať v auguste, do októbra sa majú hlásiť predovšetkým naši členovia. Potom, keď vidíme, že máme ešte voľné miesta, oslovíme aj ďalších.
- Ako sa to celé začalo? Vždy ste boli ubytovaní na Táľoch?
- Celý lyžiarsky kurz sa začal v Hronci. Tam sme sa učili základy. Neskôr sme už potrebovali lepšie trate, tak sme roky chodievali do Polomky. S Polomčanmi sme si vytvorili aj priateľské styky, dvakrát vystúpili na našom národnostnom dni. Asi pred piatimi rokmi sme začali chodievať na Tále. Tu sme našli ubytovanie v takej cenovej kategórii, ktorá nám vyhovuje. Musím povedať, že v značnej miere tento náš projekt podporuje Slovenská samospráva v Segedíne, za čo sme jej veľmi vďační. V minulom roku sme takto prispeli na cestovné, tohto roku na lyžiarske lístky a na ubytovanie. Ja osobne považujem za dôležité, aby sa naše rodiny dostali na Slovensko, veď takto môžu utužiť svoju väzbu k materskej krajine svojich predkov.