„Vyučovala som takmer všetko, na nižšom stupni všetky predmety, na vyššom telocvik, spev, zemepis, ruštinu a techniku pre dievčatá: varili sme a piekli, osvojovali si ručné práce,“ začína náš rozhovor predsedníčka Slovenskej samosprávy v Tardoši Veronika Árendášová, ktorá nedávno odišla do dôchodku.
Na svojom jedinom pracovisku - v miestnej základnej škole - pôsobila štyridsať rokov.
„Slovenské gymnázium som ukončila v Budapešti na ulici Imreho Mezőa, kde som absolvovala aj posledné dva ročníky základnej školy. Mala som perfektných učiteľov. V triede nás bolo sedemnásť zo všetkých kútov Maďarska. My sme držali spolu, boli sme veľmi dobrý kolektív. Bývali sme na internáte a bolo to veľmi dobré! Máme krásne spomienky na školu, aj na mimoškolské aktivity. Často sme chodili do divadla, do kina, získali sme veľmi pekné zážitky,“ rozpráva nám V. Árendášová. Popri štúdiu spoločne vymýšľali aj rôzne fígle, napríklad prvého apríla skryli vonkajšiu kľučku a učitelia nemohli vojsť do triedy. Dobre sa pamätá na ježka, ktorého chytili spolužiaci v parku pri internáte a ktorého mali dva týždne v triede. Nakoniec ho vrátili do parku, lebo zapáchal v smetnom koši, kde mu vytvorili dočasný domov.
„V štúdiách som pokračovala na pedagogickom ústave v Budíne, odtiaľ som prešla v roku 1972 do Ostrihomu, kam preložili prípravu učiteľov slovenčiny pre nižší stupeň základných škôl,“ hovorí prvá absolventka odboru slovenčina v Ostrihome. Bola jediná v ročníku. Literatúru ju vyučovala Mária Jakabová a na gramatiku chodila k profesorovi Gustávovi Drahošovi. Takže sama sedela na hodinách, čo považuje za pohodlné a dobré. „Po ukončení štúdia som nemala jazykové problémy, ale na hodiny som sa musela veľa pripravovať. Dostala som pevné základy,“ hovorí s úsmevom.
Po skončení vysokej školy sa vrátila domov do Tardoša, kam chodievala aj na povinnú prax. „V tom období sa u nás postupne zavádzala výučba slovenčiny až po ôsmy ročník a deti sa učili slovenčinu na vlastnú žiadosť,“ povedala.
Hoci ani v širšej rodine nebol nikto pedagógom, ona a jej sestra (Anna Crnečká) sa stali učiteľkami. So sestrou sa vlastne vymenili, lebo Anka sa vydala do Záhrebu. „Krátky čas, dva-tri roky sme učili spolu. Ja som bola 16 rokov zástupkyňou riaditeľa, takže vtedy som mala menej hodín,“ hovorí V. Árendášová. „Naši žiaci dosahovali veľmi dobré výsledky z matematiky a chémie. Mali sme žiakov, ktorí rad-radom víťazili na župných súťažiach a úspešní boli aj na celoštátnej úrovni. V telocviku sme mali také možnosti ako málo dedinských škôl, lebo máme modernú telocvičňu. Veľmi dobré personálne podmienky máme na výučbu slovenčiny, totiž na nižšom stupni máme dve učiteľky, ktoré ovládajú slovenčinu a na vyššom stupni máme tiež dobrú slovenčinárku. Takže sme boli štyri, ale boli obdobia, keď aj šiesti. Ba mali sme aj riaditeľa, ktorý vedel po slovensky. Dnes máme 103 žiakov. V roku 1982, keď som sa stala zástupkyňou riaditeľa, sme mali 192 detí,“ hovorí v súvislosti so všeobecným znižovaním počtu žiakov na našich školách.
Jazyková úroveň žiakov, žiaľ, nie je najlepšia a na dôvažok rodičia uprednostňujú angličtinu. Východisko vidí bývalá zástupkyňa riaditeľa v partnerských stykoch, ktoré má škola so slovenskou školou v Tvrdošovciach. Navzájom sa stretávajú a navštevujú, žiaci sú ubytovaní v rodinách, takže sa musia prejavovať po slovensky.
V. Árendášová je členkou predsedníctva Zväzu Slovákov v Maďarsku. Na otázku, čo môže dať členstvo v samospráve a v občianskej organizácii, hovorí, že nielen zaujímavé programy, ale aj priateľstvá, veď sa často schádzajú na župnej i celoštátnej úrovni. „Máme veľmi silnú župnú samosprávu. Ja vlastne dodnes neviem rozdeliť činnosť v týchto ustanovizniach. Ja som ako aktivistka vyrástla vo Zväze a dnes pracujem v samospráve. Vo Zväze sme boli spoločensky činní všetci, aj tí naši starí dobrí Slováci, ktorí môžu byť dodnes naším príkladom. Od nich sa môžeme aj dnes veľa učiť čo sa týka aktívnosti, obetavosti, spravodlivosti, lásky voči druhému. Zväz aj samosprávy poskytujú veľkú pomoc aj nášmu tanečnému súboru Červený mramor, vďaka nim má možnosti vystupovať. Naši tanečníci dostali vyznamenanie CSS Za našu národnosť, takže sú naozaj uznávaní a týmto je uznaná tak trochu aj naša dedina, naša práca, my sami.“
S uznaním hovorí aj o založení regionálneho kultúrneho strediska SOC v Tatabányi-Bánhide, ktoré združuje štyri obce a vďaka ktorému majú viacej možností sa stretávať.
„Nechcem prestať vyučovať, lebo vyučovanie je môj život, ale ešte neviem, v akej forme budem pokračovať,“ prezradila mi na záver V. Árendášová, ktorá sa so svojimi kolegami a žiakmi už rozlúčila. Posledných šesť mesiacov, počas čerpania dovolenky, si tiež našla prácu: raz týždenne pripravovala slovenské správy pre miestny rozhlas, aby aj takto prispievala k pretrvaniu slovenského slova.
Eva Patayová Fábiánová