Posledný aprílový piatok sa stal dňom rozlúčky maturantov Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a internátu v Békešskej Čabe. Upršané a pomerne chladné počasie akoby tiež smútilo za desiatimi mladými ľuďmi. Veď polovica z nich prechádzala bránou školy 15 rokov.
Posledné zvonenie a cesta budovou školy. Všetci vedia, že táto cesta je posledná iba symbolicky. Čakajú ich maturitné skúšky a aj po nich budú v škole kedykoľvek vítaní. Mladší spolužiaci sa postarali, aby prechádzali vyzdobenými chodbami a svoje putovanie prerušili vo vyzdobenej telocvični. V nej už čakali pozvaní hostia, učitelia, rodičia, priatelia i mladší spolužiaci. Po úvodnej básni zarecitovanej mladšou spolužiačkou Viktóriou Czirbulyovou prítomných srdečne privítal zástupca riaditeľky školy Michal Lásik. Zvlášť privítal pozvaných hostí, generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Igora Furdíka, vedúceho úradu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Zoltána Szabóa, zástupkyňu vedúceho úradu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Máriu Matejdeszovú a predsedníčku župnej slovenskej samosprávy Juditu Krajcsoviczovú.
Celú slávnosť tradične pripravila 11. trieda s triednou učiteľkou Ilonou Beraczkovou, a tak sa v mene žiakov školy so štvrtákmi rozlúčila Csilla Bajczerová, žiačka tejto triedy. V jej príhovore nechýbal smútok z toho, že gymnázium už bude iné. Pre mladších spolužiakov boli štvrtáci (12. trieda) výborným vzorom. Vytvorili dobré spoločenstvo v triede. Boli každý inou osobnosťou, a tak sa navzájom dopĺňali. Nechýbala ani mierna študentská recesia, pretože sa pousmiala, že budú chýbať aj dobré rady, napríklad čo nesmú hovoriť a robiť mladší žiaci na hodine slovenčiny, ako majú organizovať stužkovú alebo ako urobiť čím skôr a čo najlepšie jazykovú skúšku. Podľa tradície nasledovalo odovzdanie vlajky školy žiakom 11. ročníka a tým aj symbolického miesta najstarších v škole. Za maturantov sa poďakovali rodičom a učiteľom Erika Magdolna Nyíriová a Szilvia Petőczová. Priznali, ako si uvedomujú, že cesta z poschodia v škole predstavuje koniec šantivých detských rokov a pomalý prechod bránou dospelých, plnej nepredvídaných prekvapení. Vyzdvihli svoju radosť z toho, že premenu na dospelých môžu osláviť spolu s učiteľmi, pod ktorých krídlami sa z nich stali zrelé a hodnotné osobnosti, i rodičmi, ktorí ich vychovali, starali sa o nich, odovzdali im hodnoty a podporovali ich svojou láskou. Slzičky smútku vystriedali slzičky radosti pri osobitnom poďakovaní riaditeľke školy Edite Pečeňovej. So študentským humorom si maturantky zaspomínali, aký mali na prvej hodine v 11. ročníku strach a obavy z toho, že ich bude učiť slovenčinu. Neodvážili sa vtedy ani hlasnejšie dýchať. Napätie sa čoskoro zmenilo na veselosť. Na hodinách nechýbal smiech na rôznych príhodách. Veta v 4. ročníku: „Nepriatelíme sa, je teror!” bola plná lásky a znamenala elán do učenia. Maturanti sa potom postupne rozlúčili so svojimi pedagógmi a rozlúčka nadobudla až rodinnú atmosféru. Zvlášť sa poďakovali triednej učiteľke Ildikó Kiššovej Szabóovej, strážiacej ich kroky štyri roky.
Dojímavý prejav predniesla aj triedna učiteľka a srdečne sa rozlúčila osobitne s každým svojím žiakom. Záverečnou bodkou na slávnosti bol prejav riaditeľky školy. Edita Pečeňová zdôraznila, že na takýchto slávnostiach sa súčasne stretávajú radosť i smútok a táto skutočnosť robí z rozlúčky maturantov neopakovateľnú a nezabudnuteľnú udalosť. S dojatím pokračovala: „Pre mňa, ako učiteľku, je to už v poradí tridsiata rozlúčka, ako riaditeľka sa s maturantmi lúčim osemnásty raz. Po každej rozlúčke ubudne kúsok z môjho srdca, no ako vždy, tak aj teraz cítim, že aj vy ste tu zanechali pre mňa a mojich kolegov časť z vášho mladíckeho elánu a optimizmu, časť z vašej dobroty, lásky a detskej nevinnosti. Tieto pocity mi vždy znova a znova dodávajú energiu do ďalšej práce a posilňujú presvedčenie, že obetavá výchova mladých ľudí skrášli aj našu budúcnosť, ktorú môžeme zveriť do rúk vám mladým.“
Ján Pitoňák
Foto: Marianna Fábiánová