Zuzana Nemčoková, rodená Litavská je riadne vymenovanou riaditeľkou Slovenskej základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Sarvaši od školského roku 2015/2016, predtým od 31. decembra 2014 stála na čele inštitúcie ako jej poverená vedúca.
O svojej životnej a profesionálnej dráhe, ako aj o svojich prvých dojmoch a skúsenostiach informovala aj čitateľov Ľudových novín:
– Narodila som sa v chudobnej sedliackej rodine, rodičia boli Slováci, žili sme v čabačudskom chotári. Oni sa medzi sebou rozprávali po slovensky, ja som sa ako dievčatko naučila od nich po slovensky. Čudovali sa, keď som sa zapojila do ich rozhovoru, lebo vyslovene, účelovo ma neučili po slovensky, ale som počula, ako hovoria, ja som to pochopila a ako malé dieťa som sa naučila jazyk, akým hovorili v mojom okolí. V podstate mám materinský jazyk slovenský aj maďarský, som bilingvistka. Základnú školu som začala v sálašskej, známej tzv. Kitovej škole, kde boli zlúčené triedy. Ja som sa ako tretiačka rozhodla, že chcem pokračovať v slovenskej škole v Sarvaši a cez týždeň budem bývať v internáte. Spočiatku mojej mamičke to veľmi zle padlo, že chcem odísť do mesta. Vtedy si myslela, že ma vábia žiacky domov a mesto preto, lebo mi je zle na sálaši. Bola som tvrdohlavá, ako osemročná som mala jasné predstavy, akým smerom mám ďalej kráčať. Viacerí zo širšej rodiny chodili do sarvašskej slovenskej školy, s nimi sme mali veľmi dobré kontakty, od nich som počula, že sa v tejto škole dobre cítia... Neskoršie však aj mamička prijala moje rozhodnutie a pochopila, že je to lepšie pre mňa, veď do sálašskej školy – mimochodom tá naša medzičasom aj zanikla - sme chodili občas peši celé kilometre aj v najhoršom počasí. Keď som ju už presvedčila, venovala sa mi, aby som sa ešte viac zdokonalila v slovenčine: „Len aby sme v hanbe nezostali“ hovorila a dala mi do rúk slovenský evanjelický spevník, písaný gotickými písmenami, z toho som musela doma čítať okrem učebnej látky. Na sarvašskej škole som mala veľmi dobrého učiteľa matematiky a fyziky, nebohého Jána Juhásza, on mi vždy vravieval: „Ty sa len pekne uč a potom sa vyučíš za učiteľku a prídeš, budeš mojou nasledovníčkou...“ Vedome si hľadal svojich budúcich kolegov, aby im mohol odovzdať štafetu. V súčasnosti, v mojej praxi vidím, aká dobrá bola jeho predvídavosť. Je nesmierne dôležité vychovať si budúcnosť, osobu, ktorá môže neskôr nastúpiť na moje miesto... Moja cesta viedla do Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe, slovenčinu som vždy mala rada, bolo to pre mňa jednoznačné, že tam budem pokračovať v stredoškolských štúdiách. Po maturite nasledoval Segedín, na tamojšej vysokej škole som študovala matematiku a slovenčinu. Mojím prvým a jediným pracoviskom je moja bývalá základná škola v Sarvaši. Neskôr som popri práci vyštudovala aj odbor fyziky, tiež v Segedíne.
– Spomedzi dvojjazyčných základných škôl vaša inštitúcia má najviac žiakov. V čom spočíva vaše „tajomstvo“?
– Naši žiaci pochádzajú jednak zo Sarvaša a z blízkych slovenských obcí od Irminčoku cez Čabačud a Kardoš až po Kondoroš. Sú však aj takí žiaci, ktorí nepochádzajú zo slovenských obcí (Békésszentandrás, Öcsöd), avšak aj oni majú v určitej miere slovenské korene. Je to o. i. aj tým, že v týchto mestách sú lacnejšie pozemky, než v Sarvaši. Viacerí mladomanželia – naši bývalí žiaci – si tam postavili dom, ale svoje dieťa, resp. potom už vnúčatá, dali zapísať do svojej bývalej školy, teda do našej. Skoro v každom roku, v každom ročníku máme dve-tri paralelné triedy. Je to jednak výsledkom tejto spomínanej „rodinnej“ tradície, ale tiež treba vyzdvihnúť, že existuje tu jedna generácia, ktorej rodičia ešte hovorili po slovensky, ale príslušníci tejto generácie už nie. A práve oni si uvedomujú, že je to dôležité, aby ich deti nedopadli tak, ako oni, teda chcú, aby sa naučili po slovensky a preto dávajú svoje deti do našej školy, je to akési zobúdzanie národnostného povedomia... Ďalším faktorom je, že v Sarvaši patríme medzi najlepšie vybavené školy. Naša škola bola ako prvá obnovená v meste a v rámci rekonštrukcie bola aj rozšírená. Bolo to v roku 2003, a mohla sa uskutočniť pomocou samosprávy mesta, s finančnou podporou zväčša Maďarskej republiky a sčasti aj Slovenskej republiky. My sme prvou školou, ktorú prevzala Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku – bolo to v roku 2004 -, ktorá nám priebežne získava z konkurzov rôzne učebné pomôcky, ako napríklad sedem interaktívnych tabúľ, neskôr sme dostali ešte jednu, aj z vlastných zdrojov sme si kúpili, spolu ich máme desať. Všetko, čo je potrebné na vyučovanie, máme k dispozícii. Musím však vyzdvihnúť, že by sme nedosiahli úspechy bez pomoci rodičov. Pracuje tu nesmierne súdržné rodičovské združenie, podporujú nás v každej možnej forme, nielen materiálne, ale napríklad aj samotnou fyzickou prácou pri jednotlivých aktivitách. Rodičia sú v podstate našimi priateľmi, iba v láskyplnom, rodinnom ovzduší, spolu môžeme vychovávať deti k dobru.
– Aké je zloženie vášho učiteľského zboru?
– Približne jednu štvrtinu kolektívu tvoríme takí pedagógovia, ktorí sme boli žiakmi tejto školy a dlhé roky sme mali dve učiteľky zo Slovenska, ktoré sa sem vydali, jedna z nich je stále členkou nášho učiteľského zboru. Pritom od roku 1990 sme na našej škole vždy mali hosťujúcu učiteľku, resp. učiteľky zo Slovenska, momentálne vyučujú u nás dve pedagogičky. Môžeme bezpochyby tvrdiť, že sa v značnej miere vďaka týmto našim kolegyniam zvýšila úroveň vyučovania slovenčiny a v slovenčine. Keď sa deti učia hocijaký jazyk od takého pedagóga, ktorý je v tom jazyku vcelku doma, tak dieťa bude oveľa lepšie, správnejšie a vierohodnejšie ovládať daný jazyk. Pritom v učiteľskom zbore sme vždy vyžadovali aj od tých kolegov, ktorí nevedia po slovensky, aby si základné výrazy, vetné modely a pokyny osvojili v slovenčine aj oni.
– Vďaka vašim kolegyniam, našim stálym dopisovateľkám (Alena Kosc, Eva Labišáková, Zlatica Lišková, Anikó Podaniová) naši čitatelia majú priebežne čerstvé informácie zo života vašej školy. Čo by ste však vyzdvihli vy napríklad z mimoškolských aktivít vašich žiakov?
– Snáď úspechy našich žiakov v rámci Základnej umeleckej školy Kálmána Chována, kde sa môžu venovať o. i. hudbe, alebo ľudovému tancu. Máme úspešný citarový súbor a spevokol a medzi žiakmi je veľký záujem aj o rôzne športy, od kajaku cez karate a aerobik až po hádzanú. Máme vlastnú pec, do keramického krúžku sa každoročne prihlásia toľkí, že nemôžeme ich všetkých prijať. Vyberáme z nich pritom podľa nadania, zaujímavé je, ako sa dieťa, ktoré má napríklad problémy s disciplínou, po úspechoch vo výtvarnom umení zmení k lepšiemu, oveľa lepšie sa sústreďuje aj na vyučovacích hodinách.
– Kam vedie ďalšia cesta ôsmakov?
– V každom roku sa snažíme nabádať končiacich, aby si aspoň dvaja-traja vybrali Slovenské gymnázium v Békešskej Čabe. Paradoxne nám v tom sťažuje situáciu, že sa už aj na miestnom gymnáziu v Sarvaši vyučuje slovenčina ako povinne voliteľný predmet. Inak v posledných rokoch badať trend, že väčšina rodičov nechce, aby ich dieťa študovalo v inom meste, sú pokojnejší, ak si vyberie školu priamo tu, v Sarvaši.
– Na záver: máte nejaké krédo, akúsi filozofiu, podľa ktorej sa riadite vo svojej práci?
– Nepovedala by som, žeby som mala nejakú vyslovenú filozofiu, podľa ktorej sa riadim v živote a v práci, človek si nájde na každú situáciu riešenie. Je to v podstate jednoduché: deti treba vychovávať statočne a s láskou, veď ani jedno z nich sa nenarodilo „zlé“. Som zástankyňou obojstrannej komunikácie, keď sú problémy, aj s deťmi treba o tom hovoriť, riešiť ich spolu, resp. presvedčiť ich a nájsť ponaučenie namiesto trestania. Aj kolegov nabádam k tomu, aby sa riadili podľa múdrosti: každá minca má dve strany, v jednom konflikte neexistuje iba jeden „vinník“. Nič nie je iba biele, alebo čierne... Aby sme mohli úspešne vyučovať, aby sme mohli rozvíjať schopnosti detí, aby sa ony mohli efektívne učiť a neskôr sa úspešne uplatniť, na to treba zabezpečiť predovšetkým pokojné, bezpečné zázemie. Chceme, aby z tejto školy odchádzali deti, ktoré v živote obstoja, ktoré nechcú ublížiť iným. Ak sa nám to čiastočne podarí, už máme nádej na lepšiu budúcnosť... Aj preto som kandidovala na post riaditeľky, lebo si myslím, že niekto musí pokračovať v tom, čo sa tu dosiahlo pod vedením Zuzany Medveďovej za vyše dvadsať rokov, nemôžeme zanedbávať tie výsledky a úspechy, musíme ich udržať a je to veľká zodpovednosť.
Cs. Lampert
Foto: autor