Kultúrny dom v Pusztaföldvári usporiadal jednodňové stretnutie mladých citaristov južnej časti Dolnej zeme.
Polovica z takmer 80 účastníkov prišla z okolitých slovenských lokalít – z Čorváša, Telekgerendáša, Kétšoproňu a z Veľkého Bánhedeša. Dejiskom stretnutia citarových skupín bolo hlavné námestie obce, obkolesené násypom. Miestni obyvatelia nám porozprávali, že tento val s javiskom uprostred je vlastne maketou sústavy hradieb, tzv. Tatárskeho valu, vybudovanej pred vyše dvetisíc rokmi okolo obce. Námestie s násypom a drevenými vežami je výborné prostredie na hranie i na hranie sa. Mladí hudobníci si vyskúšali oboje, ale v prvom rade hrali na citarách ukážky zo svojho repertoáru, predviedli, ako cifrujú známe melódie a vymieňali si skúsenosti. Nezvyčajné prostredie podnietilo aj ich fantáziu, prebudilo v nich záujem o históriu tejto obce.
Pusztaföldvár je obec s približne 1700 obyvateľmi v západnej časti Békešskej župy, 33 km od Békešskej Čaby. Leží uprostred prstenca Slovákmi obývaných lokalít - Gerendáša, Čorváša, Kardoškútu, Slovenského Komlóša a Veľkého Bánhedeša. Podľa archeologických nálezov oblasť medzi riekami Kereš, Tisa a Maruša bola obývaná už pred 8000 rokmi. Príslušníci pokerešskej kultúry pestovali pšenicu, jačmeň, chovali kozy, ovce a rožný dobytok, dokonca už mali aj zdomácnených psov. Z tejto doby pochádzajú kamenné sekery a záťaže na siete, objavené v okolí. Neskôr, predpokladá sa, že v 9. storočí pred naším letopočtom, v juhovýchodnej časti dnešnej lokality vybudovali spomínané dvojité hradby valového typu. Postavili ich vtedajší obyvatelia tejto oblasti s cieľom zastaviť Skýtov, pôvodne ázijské kmene, ktorých vytláčali iné spoločenstvá z pustatín východnej Európy do Karpatskej kotliny. Pusztaföldvár – hradisko na pustatine – dostal názov podľa tohto opevnenia.
Z tureckých čias pochádza povesť o zvonovej studni. Údajne miestni obyvatelia - podľa iných zdrojov tunajší zemepán – skryli svoje poklady do zvona, ktorý v dolnej časti uzavreli, niekde za obcou smerom k Orošháze spustili do studne a zasypali zemou. Po vyhnaní Turkov ho hľadali, ale nikde nenašli. V r. 1942 napísal József Darvas historický román o zvonovej studni, ktorého dej sa odohráva v okolí Pusztaföldváru.
Vyľudnenú dedinu r. 1841 – podobne ako okolité slovenské osady – znovuosídlili. Pôvodne sa tu mal pestovať tabak. Noví obyvatelia boli Maďari z obcí Szaján a Klárafalva, neskôr z Orošházy a Bánkútu. Tento kraj ani v priebehu rokov nestratil svoj poľnohospodársky ráz. Földvárskym rodinám dodnes poskytuje obživu okolitá úrodná pôda. Jedným slovom, na území Pusztaföldváru a v jeho okolí už 8 tisíc rokov prebieha poľnohospodárska činnosť. Napriek tomu v chotári obce sa zachoval kúsok zeme s prastarou vegetáciou stepovej pustatiny. Sprašová pusta môže ďakovať za svoju záchranu tomu, že sa nachádza na strmom svahu, preto ju nikdy nezorali. Od roku 1971 je toto pol hektárové územie vyhlásené za chránenú oblasť, nachádza sa tu vzácna flóra z čias poslednej doby ľadovej. Je ohradené plotom a navštevovať ho môžu len výskumníci. V súčasnosti sa pracovníci Kerešsko-marošského národného parku snažia rozšíriť zriedkavé biologické spoločenstvá sprašovej pusty na vedľajšom území. Dominujúce rastliny tunajšej pustatiny sú šalvia s ovisajúcim súkvetím (Salvia nutans), sápa hľuznatá (Phlomis tuberosa), ožankakalamandra, ľudovohrdobarka (Teucrium chamaedrys), fialka premenlivá (Viola ambigua), jahoda trávnicová (Fragaria viridis), žltuška menšia (Thalictrum minus), marinka psia (Asperula cynanchica), starček prímetník(Senecio jakobaea), hlaváčik sedmohradský (Adonis transsylvanica) a hlaváčik jarný (Adonis vernalis).
V súvislosti s touto oblasťou je hodno spomenúť svetoznámu osobnosť, ktorá pravidelne trávila letné prázdniny u svojich príbuzných žijúcich na sálaši v chotári obce. Bol to hudobný skladateľ a zberateľ ľudových piesní Béla Bartók. „V Bartókovej hudbe sa ozýva aj békešský kraj. Komponoval v noci, napríklad pod vplyvom nočných zážitkov na Szöllőspuszte v blízkosti Pusztaföldváru. Do inštrumentálnej hudby zakomponoval serenádne zvuky nočného pokoja,” píše o ňom r. 2006 Zoltán Turbucz, učiteľ spevu a hudby v Körösladányi. Dnes na pamiatku Bélu Bartóka každý rok usporadúvajú v miestnom kultúrnom dome súťaž spevákov ľudových piesní.
Priezviská obetí prvej svetovej vojny na pomníku postavenom na hlavnom námestí - Otlecz, Szivák, Valentyik, Szlopoczki - dokazujú, že tu žili aj ľudia slovenského pôvodu, ktorí sem prišli pravdepodobne z okolitých slovenských obcí.
Po exkurzii do minulosti sa vráťme k účastníkom stretnutia, ktorí sa v popoludňajších hodinách stiahli z obsadeného „ hradiska na pustatine“. Ako korisť si odnášali hudobné a gastronomické zážitky, ako aj informácie o histórii a biológii.
Ildika Očovská
Fotky: autorka