V minulosti sa k predvianočnému obdobiu viazalo množstvo ľudových zvykov, ktoré mali rôzne podoby. K tým známejším sviatkom určite patrí aj sviatok Lucie, ktorý sa v minulosti spájal hlavne s čarami.

Jedna povera sa spájala s dreveným stolčekom. Stolár ho mal vyrezávať postupne každý deň až do Vianoc a nesmel byť na ňom ani jeden klinec – vtedy mal (podľa povery) čarovnú moc. Na štedrý večer si stolár mal počas polnočnej omše na tento stolček sadnúť a okolo oltára potom videl tancovať všetky strigy z dediny. Ďalším zvykom bolo, že dievčatá a ženy boli večer na Luciu poobliekané celé v bielom a metličkou alebo husími perami vymetali kúty izieb, aby ich očistili od zlých síl. Tváre mali zaprášené múkou, na niektorých miestach aj sadzami. Pred zlom a bosorkami sa kedysi dedinčania chránili aj tak, že jedli cesnak alebo cibuľu a dom kropili svätenou vodou. Kedysi sa aj hovorilo, že „od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc.“

Bol 13. december a aj naše dievčatá ôsmeho ročníka si chceli vyskúšať niektoré čary viažuce sa k tomuto dňu. Inšpirovali sa zvykmi, o ktorých sa dozvedeli od starších ľudí z malej dedinky – Baňačky. V tejto dedine nebolo zvykom zhotovovať tzv. Lucin stolček. Deň Lucie považovali skôr za deň rozličných ľúbostných veštení a čarov. V domoch, kde bývali dievčatá, v tento deň varili pirohy. Pri príprave pirohov do každého vložili papierik s menami chlapcov. Pirohy hodili do vody a varili. Keď sa prvý piroh dostal na povrch vody, rýchlo ho z vody vybrali. Tradovalo sa, že aké meno bolo v pirohu, také meno bude mať muž dievčaťa. Práve tento zvyk sa rozhodli vyskúšať aj naše dievčatá ôsmeho ročníka. Z múky a vody si pripravili cesto, z ktorého pripravili pirohy a do nich vložili lístočky s menami chlapcov, ktorí sa im páčia. Hrniec s vodou položili na sporák, počkali, kým začne vrieť a do viacej vody nahádzali pirohy. Potom už len čakali, ktorý vypláva na povrch ako prvý. Ten z vody vybrali a tak sa dozvedeli meno nádejného mládenca.

Okrem spomínaného zvyku si dievčatá vyskúšali aj veštenie s jablkom. Jablko museli najprv ošúpať tak, aby šupka ostala čo najdlhšia. Tú potom hodili za seba. Nakoniec už len ostalo prečítať, aké písmeno pripomína tvar pohodenej šupky. Ako hovorí stará povera, takým písmenom sa vraj bude začínať meno ich budúceho ženícha.

Dievčatám sa tieto zvyky veľmi páčili. Niektoré sa dokonca rozhodli vyskúšať ich aj večer so svojimi kamarátkami.

Som presvedčená, že práve takéto hodiny pomôžu nielen splniť cieľ predmetu Slovenská vzdelanosť, ale prístupnou formou pomôžu žiakom lepšie spoznať kultúrne tradície svojich predkov a krásu ľudových zvykov.

Viera Mohayová

Foto: autorka