Novohradská dedinka Gengelag má svoju národnostnú školu. Táto škola je práve taká maličká, ako aj samotná obec. Zato je na peknom mieste konča dediny a je vynikajúco vybavená.
Za ňou sa nachádzajú už len levanduľové polia. Kto chce ísť poza školu, musí použiť traktor. A učia sa tu len nižšie ročníky. Organizačne patria ku škole v Héhalome, kde pokračujú v štúdiu žiaci vyšších ročníkov z Gengelagu. Tam sa však už neučia v národnostnej škole. Majú možnosť učiť sa slovenčinu ako jazyk s učiteľkou slovenčiny Gabrielou Fuzikovou. Riaditeľ celej inštitúcie Imre Tóth prichádza do Gengelagu vyučovať nemčinu a počíta s tým, že vo výučbe slovenčiny sa bude pokračovať aj po jej odchode do dôchodku.
– V Gengelagskej slovenskej národnostnej škole sa učí 26 žiakov – povedala pre Ľudové noviny zástupkyňa riaditeľa inštitúcie, vedúca učiteľka Tünde Zsuzsová. – Šesť a osem v spojenej prvej a druhej triede, a štyria a ôsmi v spojenom treťom a štvrtom ročníku. Keď sa u nás učili žiaci aj na vyššom stupni, mali sme viac možností, lebo nás bolo viac. V 90-tych rokoch sme sa zapojili do národnostného školstva, vtedy u nás učil slovenčinár z Veňarcu Pavol Lászka. Neskôr sa k nemu pridala Ružena Komjáthyová. Od roku 2015 je u nás slovenčinárom Bartolomej Bertók. Máme štyroch stálych pedagógov, chodí k nám logopedička a detský psychológ. Naše deti sú veľmi talentované aj usilovné, i keď mnohé žijú v sťažených rodinných i sociálnych podmienkach. Národnostný program prebieha v systéme 5 hodín slovenčiny týždenne a k tomu ešte jedna hodina slovenskej vzdelanosti. Deti majú každý deň 7 hodín, čo je najmä pre tých najmenších veľmi veľa.
V Gengelagu majú rodinnú atmosféru, tí menší – ako v naozajstnej rodine – sa učia od svojich starších spolužiakov rôzne veci. Napríklad hrať na zobcovú flautu. Vlastne môžeme povedať, že pol školy vyhráva, doslova to jeden od druhého „pochytia“. Aj bývalí žiaci, ktorí sa v súčasnosti učia v Héhalome, a viacerí z nich sa zúčastňujú hroneckého detského tábora, ba aj ďalší, ktorí už skončili štúdium na vyššom stupni či dokonca aj na strednej škole, chodia späť do svojej bývalej školy a pomáhajú v organizovaní programov pre dedinu. Za všetkých zástupkyňa spomenula napríklad Lizu Lengyelovú, ktorá v súčasnosti pracuje na obecnom úrade a odtiaľ svojej bývalej škole pomáha. Mnohé podujatia vyniesli von spomedzi stien ustanovizne a v spolupráci s vedením obce sa z nich stali obecné programy. Napríklad na jeseň, raz v polovici, inokedy koncom novembra spoločne organizujú Deň seniorov. Na Martinských husacinách si napríklad všetci vyskúšali, ako sa dá písať husím brkom. Potom mávajú každoročne obecné Vianočné sviatky, na ktoré očakávajú všetkých, čo sa odsťahovali. Podobným programom je aj juniáles. Ale predtým sa ešte slávnostne rozlúčia so zimou, keď „kisujúc“ pochodia po dedine so slamou vypchatou ženskou postavou, ktorú na konci dediny spália. Samozrejme, ako inak, po dedine so spevom prechádzajú. Podujatie Programy tried sú v obci populárne, veď vystupujú v kultúrnom dome. Aj samospráva pomáha podľa svojich možností. Na súťaž v Pišpeku odviezli deti obecným autobusom. Dôležité je pre dospelých, a vďaka tomu aj pre deti, pestovanie tradícií, zachovávanie národnostných koreňov. Udržiavajú priateľské vzťahy s deťmi z družobnej obce Vidina, hoci tam už školu nemajú. Nielen na hodinách slovenčiny, ale aj na iných predmetoch sa venujú rozvíjaniu šikovnosti rúk v duchu národného dedičstva. Do vlani fungoval popri škole aj tanečný krúžok. Bývalí žiaci, dnes už dospelí, si vytvorili súbor Tancujúce päty. Na súťaži Hudba národov, tance národov získali 2. miesto.
– Naša škola je, popri národnostnom charaktere, aj večná ekoškola, – hrdo vyhlásila Tünde Zsuzsová, ktorá v tejto škole učí 31 rokov. – Snažíme sa o to, aby deti považovali prírodu za krásny dar, ktorý treba chrániť. V obci sa pestuje levanduľa, to tu všetci vedia. Ale rastú tu aj iné rastliny, väčšina z nich má liečivé účinky. Školáci sa naučia, aké rastliny, dreviny, stromy, aké ťažkosti liečia. Už 12 rokov súťažíme medzi sebou s deťmi zo Szurdokpüspöki, z Kirťu a Héhalomu, z každej školy 5–členné skupiny, v súťaži Zlatá brána – otvorená. Počas pretekov sa musia predviesť na štyroch súťažných stanovištiach, na ktorých musia ukázať rôzne vedomosti, napríklad povesť o kráľovi Matejovi, mať poznatky o liečivých bylinkách, ale podávajú aj športové výkony, preukazujú výtvarný talent a logické myslenie. Ten napríklad rozvíjajú za pomoci „hravovedy“ či „vedy o hraní sa“ Cviky mysle, ktorú vypracoval László Nagy.
Dobre je chodiť do školy v Gengelagu je ďalší populárny program, na ktorom sa podieľajú všetci žiaci školy. Počas akcie, trvajúcej týždeň, majú pohybový deň, bylinkový deň, keď kreslia i maľujú levanduľu, učia sa verše o tejto voňavej bylinke, slovenský deň, keď recitujú po slovensky, aj spievajú detské pesničky. Napríklad Ide, ide vláčik, ide, ide vlak či Abecedovú pesničku, hneď na úvod nášho stretnutia zaspievali. Počas krasopisného dňa sa konajú literárne súťaže a počas Dňa cvikov mysle riešia školáci logické úlohy.
– V Pišpeku na čitateľskej súťaži sa zúčastnilo 10 škôl, – pridal sa do rozhovoru Bartolomej Bertók. – Za úlohu mali prečítať a porozprávať úryvok z knižky M. Ďuríčkovej Janka a Danka. Veľmi šikovne nás reprezentovali 4 dievčatá, štvrtáčky Mercedes Berkiová, Kira Baranyiová, Szimoneta Baranyiová a tretiačka Anna Vizdáková. Umiestnili sa na 4.–5. mieste. Každoročne sa zúčastňujeme na súťaži Spievanky a veršovanky a korešpondenčnej súťaže Bystrozraká Barborka, ktorú v župnej knižnici v Békešskej Čabe zostavuje Zuzana Lonovicsová. A pripravujeme divadelné predstavenie. Zúčastňujeme sa súťaže v speve ľudových piesní, recitačných súťaží. Nikdy nechýbajú naše deti na súťaži Zväzu Slovákov v Maďarsku Spievanky a veršovanky.
Aj slovenčinár je členom amatérskej divadelnej skupiny, preto čoskoro zbadal, že deti rady hrajú divadlo. Miestni ľudia ho prijali, pomáha aj ako tlmočník, keď sa tunajší stretajú s reprezentantmi družobnej obce. Učiteľ pochádza z Dolnej zeme, ale zvykol si v Gengelagu pomerne rýchlo.
– O tom, že tu bývajú dobrí ľudia, ste sa mohli presvedčiť aj sami, veď tu každé dieťa dostáva obed, chodíme spoločne do jedálne v škôlke. Takisto sprevádzame našich žiakov zo susedných dedín k autobusu – dodáva absolvent segedínskej univerzity.
V jedálni materskej školy, kam chodia školáci na obed aj cez prázdniny, majú maľovanú skriňu a v nej nádherné muzeálne exponáty: podkované vajíčka, vyšívanú blúzu, tkané uteráky a ďalšie prekrásne predmety niekdajšej domácnosti.
Počas nášho rozhovoru so zástupkyňou riaditeľa zaklopal na dvere zborovne jeden chlapček. – Ráno sme nemali čas na objatie, teta Tünde, – povedal. – Môžeme si to vynahradiť?
– Pravdaže, – usmiala sa a tuho sa objali. Potom som dostala objatie aj ja. Ako v naozajstnej rodine.
Erika Trenková
Foto: autorka