Koncom marca pripla pani zástupkyňa informácie o blížiacich sa maturitných skúškach na nástenku v zborovni a učiteľský zbor Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a kolégia v Békešskej Čabe spozornel.

Tak už je to zase tu a čas študentov končiaceho ročníka na gymnáziu sa kráti. Od stužkovej slávnosti ubehla nejaká tá doba, učivo treba s nimi dobrať, zopakovať a pripraviť ich, aby skúšku dospelosti zvládli s čo najlepšími výsledkami. Podobne to bolo aj budapeštianskom slovenskom gymnáziu. Rozhodli sme sa preto „vyspovedať“ našich maturantov o tom, prečo začali študovať v slovenskej škole, čo im slovenská škola a slovenskosť dala, ako aj o ich plánoch do budúcnosti. Odpovedali nám traja z békeščabianckeho a traja z budapeštianskeho slovenského gymnázia.

Csilla Bajczerová, Békešská Čaba

„Pochádzam zo slovenskej rodiny, takže o inej ako slovenskej škole som ani neuvažovala, keď prišiel čas môjho nástupu do školy. Obidvaja moji rodičia chodili do slovenských škôl, strednú školu absolvovali na čabianskom slovenskom gymnáziu, na ktorom som teraz ja. A nielen oni. Chodili sem i ďalší členovia našej rodiny (sesternice, teta i strýkovia) a od tohto roka tu študuje aj môj brat. Slovenské školy som navštevovala veľmi rada. Získala som v nich veľa priateľov, vzdelanie i veľký rozhľad. Chodila som už do slovenskej materskej školy a potom pokračovala v základnej škole v Slovenskom Komlóši, na gymnázium dochádzam do Békešskej Čaby. Slovenčinu som od detstva používala nielen v škole, ale i mimo nej. Bola som i teraz pôsobím ako členka tanečného súboru Komlóš, mandolínovej skupiny Tremolo v Slovenskom Komlóši, v ktorých spievame a rozprávame sa po slovensky. Slovenčinu používame i doma. Týmto jazykom sa rozprávame so starou mamou, s mamičkou i príbuznými zo Slovenska.

Slovenčinu chcem i ďalej používať nielen v súkromnom styku, ale rozhodla som sa pokračovať v štúdiu na slovenskej vysokej škole, konkrétne na Univerzite veterinárneho lekárstva v Košiciach. Pokiaľ sa mi podarí náročné štúdium skončiť, chcem pracovať ako veterinárna lekárka. Tak mi, prosím, držte palce!“

Dóra Mária Fülöpová, Békešská Čaba

„Po slovensky som rozprávala od útleho detstva. S mamičkou, so starými rodičmi i s prastarou mamou, ktorá vedela iba po slovensky. Preto bolo hádam samozrejmosťou, že som začala chodiť do materskej školy v Slovenskom Komlóši, mojom rodnom meste. Potom prišla tamojšia slovenská základná škola, počas ktorej som aktívne pôsobila aj v slovenských súboroch, v tanečnej i v mandolínovej skupine. Aktívne som používala slovenský jazyk a nakoniec som teda zakotvila na gymnáziu v Békešskej Čabe.

Ovládanie jazyka mi umožnilo absolvovať jazykovú skúšku zo slovenského jazyka ešte v 9. ročníku gymnázia na Univerzite sv. Štefana v Békešskej Čabe. Celkovo to, že som chodila do slovenských škôl, ma obohatilo viac, akoby som navštevovala maďarské školy. Okrem maďarského jazyka totiž viem používať i slovenský. Obidva jazyky aktívne využívam. Svoje vedomosti zo slovenčiny som si mohla viackrát overiť i prakticky v táboroch na Slovensku. Získala som v nich veľa priateľov zo Slovenska, ale i zo Srbska, z Chorvátska či Rumunska, s ktorými prostredníctvom internetu komunikujem po slovensky.

Po skončení gymnázia chcem ísť na Vysokú školu Samuela Tešedíka v Sarvaši a potom pracovať ako učiteľka v slovenskej materskej škole.“

Adam Tuška, Békešská Čaba

„Do slovenskej školy v Békešskej Čabe ma prihlásili rodičia. Odporučili im to moji starí rodičia. Vedeli, že mi tu bude dobre, keďže moja rodina tu už má svoju históriu – pracovali tu stará mama (v materskej škole), aj môj otec. Jeho súrodenci sem tiež chodili. V našej rodine mnohí rozprávajú po slovensky. Keď sa to tak vezme, ja som tu už od materskej školy, teda strávil som tu možno aj 80 % života. V mojich šľapajach ide aj môj brat, je štvrtákom v základnej škole.

Slovenská škola mi dala jazyk, s ktorým môžem pracovať aj v budúcnosti, môžem sa vo svete lepšie orientovať. Počas štúdia som objavil veľa slovenských tradícií aj v histórii našej rodiny. Dostal som sa bližšie k starým rodičom, vedeli sme sa porozprávať aj po slovensky a mohol som si vypočuť, ako to bolo kedysi. Veľa som sa dozvedel o svojich predkoch. A, samozrejme, mám množstvo zážitkov z táborov a výletov na Slovensku, kde som mal možnosť stretnúť sa s kamarátmi hovoriacimi po slovensky.

Momentálne sa pripravujem na maturitu a snažím sa, aby som čo najlepšie obstál. Potom chcem ísť študovať informatiku na Univerzitu v Segedíne. Verím, že sa zdokonalím v ovládaní nových technológií a budem sa snažiť, aby som i ja priniesol ľudstvu niečo nové, možno i nejaký vynález, ktorý ho obohatí. Ešte neviem, kde by som rád pracoval a žil, ale na začiatku by som bol rád v Maďarsku. Keď budem mať možnosť, rád by som cestoval po svete a možno by som mohol pracovať aj inde a naučiť sa niečo nové. Pri práci je podľa mňa veľmi dôležitá pestrosť, zaujímavosť, aby som nerobil celý život to isté.“

Bianka Molnárová, Budapešť

„Už v základnej škole v mojej rodnej dedine, v Novej Hute som sa učila slovenčinu a chcela som v jej štúdiu pokračovať, preto som si vybrala Slovenské gymnázium v Budapešti. Podporila ma v tom aj moja bývalá slovenčinárka Judita Molnárová Mátraiová, ktorá maturovala tiež na tomto gymnáziu. Pôvodne som sa prihlásila na vysokoškolské štúdium do Ostrihomu na odbor národnostná učiteľka slovenčiny na nižšom stupni základných škôl. Zdá sa však, že pre nedostatočný počet prihlásených tohto roku tento odbor na tamojšej katedre neotvoria. Preto som si vybrala Pedagogickú fakultu Univerzity ELTE, na ktorej plánujem absolvovať ten istý odbor bez národnostného zamerania. Neskôr však v rámci diaľkového štúdia popri práci určite chcem získať aj diplom slovenskej národnostnej učiteľky. Mám záujem skôr o výchovu menších detí, mám aj dvoch mladších súrodencov, ktorým sa venujem a s touto vekovou skupinou si ľahšie nájdem spoločnú reč, než so staršími. Zatiaľ neviem, či sa po skončení vrátim do Novej Huty, alebo sa zamestnám niekde inde, časom sa to uvidí... Čo sa týka maturitných skúšok, myslím si, že s maďarčinou nebudem mať problémy, najviac sa bojím dejepisu. Zo stredoškolských rokov určite budem mať pekné spomienky na našu málopočetnú triedu, v ktorej panovala rodinná atmosféra, podobne ako v celej škole. Život na internáte je pre mňa tiež nezabudnuteľný.“

Marcell Ónodi, Budapešť

„Moja mama pochádza z Modry, otec je z Maďarska, zoznámili sa v Moskve. Už ako trojročný som hovoril aj po slovensky, aj po maďarsky, neskôr som sa naučil po rusky a v škole po anglicky. Doma hovoríme aj po slovensky, aj po maďarsky, ale keď občas nám nenapadajú slová, tak aj po rusky, ba niekedy aj po anglicky. Mama sa naučila po maďarsky, ale otec s maminou rodinou komunikuje skôr po rusky, alebo po anglicky. Do materskej školy som chodil v Szolnoku, ale aj v Rusku, vo Vologde. Základnú školu som začal navštevovať v Szolnoku, potom od druhej až po piatu triedu som chodil do školy v Moskve. Šiestakom som bol opäť v Szolnoku. Od siedmej triedy som žiakom budapeštianskej slovenskej školy. Začiatky na tejto škole boli pre mňa ťažké, nemal som kamarátov, ale neskôr, hlavne už na gymnáziu som začal byť viac otvorený. V treťom ročníku sa stal mojím spolužiakom Martin, ktorého som už poznal skôr a dodnes je jedným z mojich najlepších priateľov. Z maturitných skúšok mám najväčšie obavy z literatúry, a to skôr z maďarskej, ale aj zo slovenskej. Po maturite by som chcel študovať v Bratislave, prihlásil som sa na Fakultu managementu Univerzity Komenského. Uchádzam sa o štipendium maďarskej vlády, ale prijímacie skúšky budú z angličtiny a matematiky priamo na fakulte v Bratislave. Na univerzite budem študovať v slovenčine, pritom ani s angličtinou nebudem mať problémy, tú ovládam na vysokej úrovni, opäť sa však chcem venovať intenzívnejšie aj ruštine, prípadne sa chcem naučiť po španielsky, alebo po čínsky. Plány do budúcnosti po univerzite? Chcel by som sa zamestnať v hospodárskej sfére, v oblasti biznisu, konkrétne to ešte nemám vymedzené. Aj preto som si vybral odbor manažmentu, lebo sa vo svojom vnútri cítim byť typom vodcu, chcem sa stať manažérom v tom pravom zmysle slova. Na čo si budem najradšej spomínať z mojich stredoškolských rokov? Na tejto škole mi pomohli prežívať vnútornú zmenu, po ktorej som sa stal otvorenejším a v podstate som sa mohol zdokonaľovať v mojom materinskom jazyku. Tiež bolo dobré chodiť do školy, ktorá je blízko centra Budapešti a získal som na tejto škole veľa nových kamarátov.“

Olivér Gács, Budapešť

„Po maturite sa chystám na Právnickú fakultu ELTE, je to rodinná tradícia, aj môj otec je právnikom. Aj mňa zaujíma právo, o inom odbore som ani neuvažoval. Do tejto inštitúcie som sa dostal ako škôlkar, takže ju navštevujem už pätnásty rok. Bývame blízko v tomto obvode, rodičia vybrali túto materskú školu a potom sa rozhodli aj pre školu, aby som sa naďalej venoval aj slovenčine. Pritom my nemáme v rodine žiadne slovenské korene. Samozrejme, po maturite by som nechcel zabudnúť po slovensky, keď som sa tomu už toľko rokov venoval, určite budem čítať v slovenčine, a to beletriu, alebo aj ľahšie žánre. Popri škole sa venujem športu, džudu a športovému strelectvu. Budem mať pekné spomienky na túto školu, rád som sem chodil. Bolo nás málo, vytvorili sa dobré priateľstvá a bolo to dobré aj preto, lebo sa nám učitelia mohli venovať osobne viac a je tu rodinná atmosféra. Z angličtiny som si už spravil maturitnú skúšku na zvýšenom stupni v predčasnom termíne, tým som automaticky získal jazykovú skúšku stredného stupňa. Matematiky sa nebojím, vždy som ju mal rád, z tej budem mať maturitné skúšky na strednom stupni. Z dejepisu a zo slovenčiny budem mať maturitné skúšky na zvýšenom stupni. Za najťažšie považujem ústne skúšky z maďarčiny a zo slovenčiny, alebo písomný rozbor básní.“

Ján Pitoňák, csl

Foto: autori