Nový rok zvyčajne prináša nové zvyky, nové možnosti, nové začiatky. Viacnásobne to platí v prípade stredoškolákov, ktorí stoja pred veľkou križovatkou: musia sa totiž rozhodnúť, akým smerom bude pokračovať ich cesta k dospelosti.
Aby sme im rozhodnutie uľahčili, sadli sme si s vedúcim odboru slovakistiky na Univerzite Loránda Eötvösa (ELTE) v Budapešti Róbertom Kiss-Szemánom a porozprávali sa o tom, prečo sa oplatí v dnešnej dobe študovať slovenský jazyk a literatúru aj na univerzite.
ELTE je jednou z najväčších, zároveň najstarších nepretržite fungujúcich univerzít v Maďarsku. Založená bola v roku 1635, od roku 1950 nesie meno známeho maďarského fyzika. Na ELTE študuje vyše 30 tisíc poslucháčov na ôsmich fakultách, jednou z nich je filozofická, ktorej ikonická, hnedo-žltá budova stojí v úplnom centre hlavného mesta. Cez Trefortovu záhradu sa dostaneme aj k budove D, ktorá poskytuje domov pre slavistické štúdiá, medzi inými aj odboru slovenský jazyk a literatúra. Napriek tomu, že na ELTE chodia desaťtisíce študentov, na chodbách budovy D panuje zvyčajne ticho a pokoj, ale to neznamená, že by záujem o slovanské jazyky a kultúry nebol.
„Myslím si, že tu máme podmienky na to, aby sme si vytvorili naozaj rodinné ovzdušie a to v dobrom zmysle slova. Človek si spomenie aj na to vlastné štúdium na gymnáziu. V našich gymnáziách v Békešskej Čabe a v Budapešti to bolo podobne,“ vyzdvihne asi najcharakteristickejší pocit, čo človek cíti, keď prekročí bránu budovy D vedúci odboru slovenský jazyk a literatúra Róbert Kiss-Szemán, ktorý sa vrátil na akademickú pôdu po odbočke v diplomacii v roku 2015. „Ja si pamätám, že nás bolo iba osem v našom ročníku, každý sme si vybrali nejaký iný odbor a nechali nás v ňom pracovať, byť v ňom lepší. Nezaťažovali nás zbytočnými vecami. Myslím, že aj my máme schopnosť zistiť záujem daného študenta a pomôcť mu, aby sa rozvíjal individuálne, podľa svojich schopností a predstáv. Samozrejme, treba spraviť aj povinné skúšky. Veľká prednosť tejto katedry je, že si pestujeme s našimi študentmi veľmi dôverný vzťah.“
Na hodinách sa pracuje v malých skupinách, ale tento nízky počet študentov neznamená, že by záujem o slovenčinu nebol. Naopak, ako tvrdí vedúci odboru, ten v posledných rokoch stále rastie. „Pred niekoľkými rokmi sa začalo hlásiť oveľa viac ľudí, sedem ročne, z nich prijmeme štyroch – piatich. Študenti ale majú možnosť sa prihlásiť aj na tzv. minoritné odbory, čo znamená, že aj japončinár, ktorý má záujem o slovenčinu, sa môže prihlásiť, on musí zvládnuť iba prednášky a skúšky, a niektoré semináre vôbec nie.“ Teda spolu s majoritnými a minoritnými študentmi je v každom ročníku na bakalárskom stupni sedem – osem žiakov. Problémy sú na magisterskom stupni, kam sa ročne hlási jeden alebo dvaja, teda je dosť veľký nedostatok poslucháčov. Dôvodom je to, že študenti po skončení bakalárskeho štúdia zvyčajne odchádzajú študovať nejaký špecifický odbor.
Zloženie ročníkov je dosť heterogénne z hľadiska toho, na akej úrovni ovládajú jednotlivci slovenský jazyk – študovať sem prídu tunajší Slováci, Maďari zo Slovenska, ale aj takí Maďari, ktorí so slovenským jazykom vôbec neboli v kontakte pred tým a začnú od nuly. „Veľkou úlohou našej lektorky je, aby zaradila toto heterogénne študentstvo do rôznych skupín podľa úrovni jazykových znalostí, aby si vytvorila skupiny na základe jazykových znalostí a aby na tejto úrovni vyučovala študentov,“ objasňuje Róbert Kiss-Szemán. Pre túto rôznorodosť jazykovej kompetencie študentov výučba prebieha prevažne v maďarskom jazyku, všetky odborné predmety zo slovenskej literatúry, z dejín slovenskej literatúry a z gramatiky sú v maďarskom jazyku, na lektorských hodinách je už vyučovacím jazykom slovenčina. Nikoho teda nemôže odrádzať od štúdia slovenčiny nedostatočná znalosť jazyka – no očakáva sa, že do konca bakalárskeho štúdia všetci zvládnu slovenský jazyk minimálne na úrovni C1.
A prečo je pre mňa dobré, ak sa budem naďalej venovať slovenčine aj po gymnáziu? – pýtajú sa tí, ktorí sedia ešte v školských laviciach v niektorom zo slovenských gymnázií a už teraz myslia na blížiace sa maturity s obavami. Na to existuje podľa vedúceho slovakistiky jasná odpoveď, ktorú si uvedomili aj tí, ktorí sa v posledných rokoch rozhodli študovať slovenský jazyk a vôbec slovanské jazyky. „Myslím si, že v prvom rade ide vlastne o uvedomovanie si toho faktu, že človek sa môže uplatniť na trhu práce s nejakými špecifickými znalosťami. To znamená, že keď človek má nejaký dobrý odbor, dajme tomu ekonomiku, tak sa môže uplatniť v prípade, ak má aj nejaké iné znalosti, aké väčšina nemá,“ argumentuje R. Kiss-Szemán. „Slovenský jazyk a vôbec slovanské jazyky sú z tohto hľadiska módou. Keď sa niekto prihlási na slovenčinu, češtinu, poľštinu, to už znamená na trhu práce, že ovláda aj český aj poľský jazyk, a má väčšie šance.“
Samozrejme, nie to je jediným a hlavným cieľom odboru, aby vychovával ľudí, ktorí znalosť slovenčiny potrebujú len ako lákavý údaj do životopisu. Ten ideál by podľa R. Kiss-Szemána vyzeral tak, že sa na slovenčinu prihlásia mladí, ktorí z istého hľadiska reprezentujú slovenskú národnosť v Maďarsku. Snom pedagógov na slovakistike je, že sa k nim prihlásia aj tí, ktorí si vybrali iný odbor, napr. ekonomiku, právo, atď., ale nezabúdajú na to, že majú slovenské korene a osvoja si aj slovenskú kultúru a jazyk a dbajú o to, aby sa na tie korene nezabudlo. „Samozrejme, v tomto víre života človek asi nemyslí na svoje korene, keď má 18 alebo 20 rokov, ale keď bude mať 30 alebo 40, vtedy sa človek automaticky vracia k svojej minulosti a nechceme, aby títo ľudia mali pocit, že premárnili nejakú šancu. Naším zámerom je, aby sme poskytli možnosť slovenského vzdelávania, to by bolo ideálne. Samozrejme, mohli by to zvládnuť aj po získaní svojho prvého diplomu, dá sa totiž prihlásiť priamo aj na magisterské štúdium a za tie dva roky získať diplom a osviežiť si slovenčinu.“
Zostáva otázka, že čo nám v dnešnej dobe môže priniesť diplom zo slovenského jazyka a literatúry, ak na slovenčinu nemyslíme len ako na nejakú znalosť navyše. Na to vedúci odboru slovenský jazyk a literatúra priniesol svoj vlastný prípad. „Keď som skončil v roku 1985 tu na ELTE slovenčinu a maďarčinu, začal som pracovať v knižnici, po 3-4 rokoch sa mi naskytla možnosť pracovať v redakcii časopisu. 10 rokov som pracoval ako novinár a redaktor, čo bol pre mňa veľký zážitok, pretože sa mi podarilo ten obzor absolútne rozšíriť. Až po 10 rokoch som dostal možnosť, aby som začal vyučovať na tejto katedre, tak som sa chopil tejto príležitosti a veľmi rád som vyučoval 10 rokov. Potom som zase zmenil povolanie, stal sa zo mňa diplomat, dva razy som bol riaditeľom Maďarského inštitútu v Prahe, čo, samozrejme, bola ďalšia príležitosť, aby som si rozšíril svoje jazykové a kultúrne znalosti aj českého priestoru. Vrátil som sa na katedru s tým, že odovzdám našim študentom všetky svoje skúsenosti, ktoré som získal ako novinár, ako redaktor, ako pedagóg, ako prekladateľ. Myslím si, že je to obrovská možnosť a veľká šanca pre mladých, aby získali tieto znalosti, ale aj nadšenie z toho, že som si vybral taký odbor, s ktorým sa dá uplatniť vo viacerých povolaniach.“
Keďže dobre vieme, že názor rovesníkov veľa zaváži v tomto veku, po rozhovore s vedúcim slovakistiky som zastavila na chodbe študenta prvého ročníka Domonkosa Voltera, a opýtala som sa ho, ako sa mu zatiaľ páči na ELTE a na slovenčine. Domonkos sa po slovensky nikdy neučil v škole, slovenčinu počul od svojej starej mamy. Študuje históriu v kombinácii so slovenským jazykom, po skončení univerzity sa chce stať učiteľom. „Pre slovenčinu som sa rozhodol preto, lebo udržiavam ľudové tradície a zvyky svojej rodnej dediny a ctím si svojich starých rodičov. Zaujíma ma folklór, etnografia a ľudová slovesnosť Slovákov v Maďarsku a na Slovensku, robím aj výskumy v tejto oblasti,” odôvodňuje svoj výber prvák. „Do Budapešti som sa dostal z dediny, čo pre mňa znamenalo menší šok. Na gymnáziu sme tvorili uzavretú komunitu, oproti tomu na ELTE sa človek stretne s rôznymi ľuďmi a mentalitami. Na odbore história je nás veľa, je ťažšie vytvoriť si komunitu a vzťahy, no na hodinách slovenčiny je iná atmosféra, až rodinná,“ hovorí o svojich doterajších dojmoch. A ako si predstavuje svoj život po skončení univerzity? „Chcem vyučovať, to je jednoznačné. Rád by som učil slovenčinu, nie v jazykovej škole, ale napríklad na tunajšom slovenskom gymnáziu. No najradšej by som vyučoval slovenskú vzdelanosť!“
(kan)
Foto: autorka