Slovenská národnostná škola v Mlynkoch, miestna Slovenská samospráva a spoločnosť SlovakUm usporiadali v Stredisku pilíšskych Slovákov v Mlynkoch prezentáciu najnovšej básnickej zbierky Gregora Papučeka Hviezdne nebesá.

Žiaci druhého stupňa sa naučili vybrané haiku. Aj keď sú to krátke verše, podľa vzoru japonskej poézie, v knihe je ich 160. Témy sú rôzne. Medzi prvými sú preklady z japonskej poézie, potom sa autor venuje miestnym aj slovenským reáliám, tunajším studienkam, vrchu Pilíš, životu na dedine... Ako sme už u básnika zvyknutí, nevyhýba sa národnostnej téme i téme uchovania slovenskej reči v Maďarsku. Občas v texte cítiť iróniu, občas kritiku, hravosť a prekvapivé pointy, ale i jednoznačné posolstvá. Verše sú stručné. Ako píše autor: „Nieto miesta v haiku na taľafatky.” Preto sa aj prezentácia niesla v duchu haiku. Žiaci recitovali, Gregor Papuček sa im podpísal do novej knihy, ktorú mladým z rodiska básnika venovala spoločnosť SlovakUm.

Niektorí žiaci stáli prvýkrát pred mikrofónom, bola to cenná skúsenosť. Všetkých čakala aj sladká odmena. Ale najväčšou odmenou bolo byť v blízkosti naozajstného básnika, ktorý im stručne povedal aj o svojich knihách pre deti. Keďže času bolo málo, dohodli sme sa, že autorovi pošleme naše otázky mailom. Sú detsky zvedavé. Deti podvečer s poéziou inšpiroval natoľko, že napísali vlastné haiku básničky. Tešilo ich to. Museli dobre počítať slabiky a mať dobrý nápad, super tému.

Erika Fajnorová

Foto: archív -hl

V dielni piatakov sa zrodili nasledujúce básne:

Evelin Jancsóová

POČÍTAŤ

Počítať dobre

jeden, dva, tri a štyri,

pekné litery…

Teraz stačí,

Pán Boh daj šťastie nám dnes!

Koniec! Padá sneh…

Levente Rezső Sík

MÁM PRVÉ HAIKU

Ja píšem HAIKU.

Nepíšem hlúposti dnes.

Papier je biely.

Liliána Almásiová

FARBY

Ja ľúbim modrú,

zelenú aj červenú.

Veľa maľujem.

Viktória Polláková

SÚPERI

Pes, mača a myš –

protivníci, súperi.

Vždy sa hádajú.

 

Fotogaléria

 

Pošta spod Budínskeho hradu

Gregor Papuček odpovedá na otázky žiakov Slovenskej národnostnej školy v Mlynkoch

Pekný deň Vám prajem, vážená a milá pani učiteľka Erika (Fajnorová, učiteľka v ZŠ v Mlynkoch, básne tamojších žiakov ste mohli čítať v predošlom čísle Ľudových novín – pozn. red.), aj Vašim milým a šikovným žiakom. Vaši žiaci ma veľmi milo prekvapili svojimi otázkami, a navyše ešte aj celkom šikovne napísanými básničkami haiku.

Milí žiaci, bol by som nesmierne rád, keby tento váš pekný počin vyústil do literárneho krúžku, v ktorom by ste sa postupne tak zaľúbili do písania básničiek, že časom by ste sa aspoň poniektorí stali mojimi nasledovateľmi.

Ale teraz poďme na to! Veľmi rád vám rad-radom odpoviem na vaše zaujímavé otázky:

Prečo píšete básne?

Naša dedina má veľmi bohatú ľudovú kultúru, ľudové piesne, ľudové rozprávky, veršíky pre deti, atď. Text ľudovej pesničky je vlastne z melódie vyzlečená ľudová básnička. V tomto prostredí som si zvykol na rytmus, na rýmy… A keď som potom v Budapeštianskej slovenskej škole na hodinách počul básne Jána Chalupku, Janka Kráľa a ďalších slovenských básnikov, tak sa mi tie básne zapáčili, že aj sám som sa pokúšal skladať podobné básničky. A darilo sa mi to, podobne ako vám tieto haiku. A keď mi niektoré básničky uverejnili aj v novinách, tak som si zvykol, že aj podnes píšem básne – aj pre deti, aj pre dospelých.

Prečo slovenské a nie maďarské?

Preto píšem slovenské básne, lebo som sa narodil Slovákom. Mám rád svoju slovenskú reč, lebo je prekrásna, na slová bohatá a veľmi osožná. Je to esperanto slovanských jazykov, vo všetkých krajinách, kde žijú Slovania, sa so slovenčinou dohovoríme. Touto rečou sa ľahko píšu aj básne. Aj takmer všetky básne Sándora Weöresa som hravo prepísal do slovenčiny (viď zbierku Keby svet bol drozdom). Písanie maďarských básní prenechám Maďarom. Ani oni nepíšu slovenské básne. Ja nanajvýš niektoré svoje básne som preložil do maďarčiny, keď ma chceli predstaviť maďarským čitateľom.

Milujete deti?

Samozrejme, že mám rád deti! Veď v každej mojej zbierke básní mám aj básne pre deti. A také, že sa zapáčili aj Katke Noszlopyovej, ktorá ich zhudobnila a tým sa dajú nielen recitovať, ale aj spievať (viď zbierku Zaspievajme si!).

Máte manželku a deti?

Áno, mám aj manželku, aj syna, volá sa Zlatko. Ibaže on už nie je dieťa. Ak máte Ľudové noviny, môžete si ho aj pozrieť na druhej strane medzi členmi redakcie vpredu ten bradatý, mne synáčik, vám ujo (má 34 rokov).

Píšete rozprávky?

Rozprávky nepíšem, i keď ich mám rád. S majstrom národopisu Štefanom Lamim sme onoho času vydali zbierku Ľudové rozprávky spod Pilíša „Drotár podrotuje slnečko“ (1999) v podaní tetky Mariši Jánskej. Je v nej 77 rozprávok spod Pilíša, čiže našich.

Máte rád zvieratá?

Áno, mám rád zvieratá. Mám aj doma sučku Zorku. Ale ak si zalistujete v mojej zbierke básní pre deti (Konvalinky, 2003), tam nájdete aj básničky o mačičkách, o vtáčkoch, ale aj o žabke, o jeleňovi, o koníkovi, o kohútovi, ale sú tam aj kačky, húsatká, ježko, pavúk a myšičky… Všetky zvieratká sú niečím zaujímavé, alebo osožné a zaslúžia si, aby sme ich mali radi.

Čo rád robievate?

Čo rád robím, to sa tu všetko nedá vymenovať, preto spomeniem z nich len niektoré. Rád píšem básne, anekdoty, alebo aj príspevky do našich Ľudových novín, do Nášho kalendára. Rád pripravujem aj krížovky do rôznych časopisov… Pomáham v domácnosti, a veľmi rád sa prechádzam s mojím ušatým a milučkým psíčkom bíglikom Zorkou po stráňach okolo Budínskeho hradu.

Kde bývate?

Bývam v I. obvode Budapešti pod Budínskym hradom na Attilovej ulici 67. Na hrade je veľa krásnych sôch a sú to diela prevažne slovenských sochárov (Alojz Štróbl, Ján Fadrus, Jozef Damko, Ladislav Július Dunajský). V stredoveku tu v podhradí bola veľká slovenská dedina. Takže sa tu vôbec necítim ako v cudzine. Je tu dobre bývať.

Rád chodíte do Mlynkov?

Cez to všetko rád chodím pod Pilíš do Mlynkov, veď tam som sa narodil, mám tam veľa príbuzných a priateľov, i keď dnes už z roka na rok menej. Mnohí mi už odišli do večnosti. Poznám tam po mene všetky hory-doly, potoky, studienky… Aj všetky starodávne názvy našich ulíc. Slovom, aj v Mlynkoch sa cítim ako doma. Je to pekná, a na ľudovú kultúru bohatá dedina.

Koľko rokov ste žili v Mlynkoch?

V Mlynkoch som žil prvých 11 rokov svojho života (1938-1949). Na jeseň r. 1949 sa v Budíne otvorila slovenská základná škola, a ja som tam pokračoval vo svojom základnom štúdiu. Bol to pre mňa obrovský zážitok, že tu nás učitelia učili po slovensky. Konečne som rozumel, čo nám učitelia hovoria. Vtedy ešte u nás nikto nehovoril po maďarsky iba učitelia a niektorí úradníci. Preto deti maďarčinu len veľmi slabo ovládali, a niektorí sme jej takmer nerozumeli.

Koľko rokov ste mali, keď ste sa odsťahovali z Mlynkov?

Mal som 11 rokov, keď som sa dostal do Budína, do slovenskej školy. Tam som aj býval v žiackom domove, tam som chodil do školy, doma som bol len počas letných prázdnin.

Koľko kníh ste napísali?

Doteraz som napísal 16 literárnych zbierok (11 zbierok básní pre dospelých, 2 zbierky básní pre deti, 1 zbierka prekladov od S. Weöresa, 1 bibliografia, 1 CD), a 5 zväzkov histórie a národopisu.

Koľko hodín píšete jednu knihu?

Na to sa nedá odpovedať. Básne píšem podľa toho, kedy mi niečo napadne, a knihu vydám až potom, keď sa tých básní nazbiera na jednu zbierku. To sa nedá časovo určiť, koľko času potrvá, kým sa to nazbiera. Môže to byť rok, ale môžu to byť aj dva roky, ba aj viac.

Akú knihu budete písať teraz?

Mám už hotový rukopis Györgyom Faludym prebásnených balád Francoisa Villona, preložených do slovenčiny. Mám rozbehnutú aj zbierku Pilíšske anekdoty, a chystám si aj zbierku memoárov, celoživotných príbehov. To som len teraz nedávno začal.

Milí žiaci, som rád vášmu záujmu, aj vašim otázkam, a veľmi ma potešili aj vaše básničky. Zopár dobrých slov by som aj k tomu priložil. Dobré rady.

Čo treba na to, aby sa nám ľahko písali básne?

1.) Talent, čiže nadanie.

2.) Bohatstvo slov a výrazov.

To prvé máme všetci vrodené, každý z nás má určité nadanie, určité schopnosti.

To druhé závisí od toho, nakoľko ovládame ten jazyk, ktorý pri písaní používame. V tomto našom prípade ide o slovenčinu. Slovenčina je pekný, bohatý jazyk, hravo sa ním dajú vyjadrovať aj tie najzložitejšie myšlienky… Ale kto ako to vie využiť, to závisí od toho, ako dobre ovládame tú slovenčinu. Je samozrejmé, že kto pozná viac slov, viac výrazových prostriedkov, ľahšie sa mu z nich vyberá, než tomu, kto ich pozná len málo. Teda čím lepšie vieme hovoriť po slovensky, tým ľahšie sa nám píše báseň. Oplatí sa vedieť dobre slovenčinu, lebo jej pomocou sa vieme dohovoriť aj s Čechom v Prahe, aj s Poliakom vo Varšave, aj s Rusom v Moskve, aj s Ukrajincom v Kyjeve, aj so Srbom v Belehrade aj so Slovincom v Ľubľane, atď. Ja som to skúsil na vlastnej koži, a že som dobre ovládal slovenčinu, toto esperanto slovanských jazykov, mal som v živote z toho veľké výhody.

Tie vaše haiku – veršíky mi poskytujú nádej, že moja túžba mať pod Pilíšom v dedinke Mlynky pokračovateľa, ba možno aj pokračovateľov, sa postupne môže stať skutočnosťou. Šikovne ste to napísali.

Dobrá rada: Učte sa usilovne slovenčinu. Čím lepšie si ju osvojíte, tým ľahšie sa vám budú písať slovenské texty, hoci aj básničky.

Gregor Papuček spod Budínskeho hradu