V roku 2012 na chvíľu žezlo prevzal od riaditeľky Kataríny Kormošovej a od 2017 sa po vyše štvrťstoročnom pedagogickom pôsobení stal riaditeľom.
O minulosti, prítomnosti a budúcnosti Slovenskej národnostnej základnej školy na Santove sme sa porozprávali s jej riaditeľom, ale predovšetkým oddaným učiteľom, dômyselne vykonávajúcim svoje povolanie, Ľudovítom Papučekom.
V mnohých školách sa hovorí medzi rodičmi a deťmi o problémoch, či už ide o prevádzkovanie alebo prijatie slovenského jazyka ako predmetu. Ako je to u vás?
Máme tie isté starosti ako inde. Tí, ktorí sa však prisťahujú na Santov, musia si zvyknúť, že sme národnostnou školou a v škôlke to funguje podobne. Tam prídu rodičia na to, že slovenčina je v tejto spoločnosti prítomná, a potom, keď sa dieťa stane školopovinným, už nepociťujeme veľký nápor. Na našej strane stojí aj to, že dlhé roky dosahujeme výborné výsledky a sme jedna z najlepších slovenských národnostných škôl. V každej triede máme niekoľko detí, ktoré sa výborne učia, a úspešne nás reprezentujú na celoštátnych, regionálnych a miestnych podujatiach. Rodičia sú spokojní, keď majú ich deti úspechy.
Môžete nám prezradiť nejakú nevšednú príhodu z tridsaťročnej pedagogickej praxe?
Áno, ale bolo by ich niekoľko. Raz keď prišla slovenská redakcia Domoviny urobiť reportáž s vtedajšou riaditeľkou, reportérka chcela nahrať 5 minút z jednej hodiny. Bežal som dole za žiakmi so snahou počas prestávky pozbierať ich niekoľko. Treba vedieť, že moje hodiny nikdy nenacvičujem dopredu. Každý, kto si prisadol na moju hodinu videl, aké ťažkosti majú žiaci s učebnou látkou, a my učitelia, koľko energie musíme vynaložiť na to, aby sme ju vysvetlili čo najzrozumitelnejšie. Bohužiaľ, dnešné deti sú unavené a preto sa doma neučia. Nemajú z toho radosť.
Ste aj predsedom miestnej Slovenskej národnostnej samosprávy. Ako sa dajú zosúladiť obe funkcie? Nie je to vyčerpávajúce?
V slovenskej samospráve som bol zástupcom. Keď odišla K. Kormošová, poslanci sa rozhodli, že ma poveria. Dal som sa nahovoriť. Našou úlohou bolo, a aj je, pomáhať obecnému rastu. Spolupráca je každodenná aj so školou. Naposledy sme na vianočný program kúpili veľký koberec, aby deti nemuseli ležať na zemi, mixážny pult, mikrofóny a projektor. Všetko pokladáme za spoločné a požičiavame si to navzájom. Obec a Slováci tu predstavujú jednotu. Skoro všetky programy uskutočňujeme spoločne. Keď Obecná samospráva organizuje nejaké podujatie, tak ho tiež podporíme, ale aj opak je pravdou, či už ide o Oberačkovú slávnosť alebo o Dni kultúrneho dedičstva. Navzájom si vypomáhame. Nedávno sme ako národnostná samospráva požiadali o pomoc Celoštátnu slovenskú samosprávu v Maďarsku, lebo máme v plánoch kúpiť dom v strede dediny a využiť ho ako obecné múzeum. Máme pozbieraných veľa materiálov. V ňom by sme chceli vybudovať miestnosť, kde by sme organizovali zasadnutia, zriadili by sme kanceláriu.
Nechcela slovenská samospráva prevziať školu a stať sa prevádzkovateľom?
V roku 2015 sme to chceli, ale nedalo sa, lebo máme málo detí. Pozreli sme si s vtedajším riaditeľom školu v Csolnoku, ale oni mali približne 250 detí, tam sa im to vyplatilo. Pri nižšom počte žiakov je veľké riziko, my ich máme len 130. Prichádzajú k nám zo Santova, Mlynkov, Pilisvörösváru a z Pilíšskej Čaby. Treba vedieť, že vedenie v Csolnoku nemusí platiť odborníka na financie, lebo ho zabezpečuje obec. Tunajšia Obecná samospráva povedala, že na to nemajú dostatok peňazí, ale pomáha nám z iného hľadiska. Podala súbeh, aby mohla obnoviť fasádu 30-ročnej školy, ale ho odmietli. Pozitívne je, že na povalu sme dostali hrubšiu izoláciu, ale mali by sme ešte vymeniť staré okná na ostatných poschodiach, obnoviť toalety a aj školský dvor. 23. februára pripravujeme ples spolu s rodičovským združením. Z vyzbieraných peňazí chceme kúpiť vkusné lavice do auly. Čo sa týka štátneho prevádzkovania, najmä začiatky boli ťažké. Keď sme administratívne pripadali Verešváru (Pilisvörösvár), mali sme veľké starosti, ale odvtedy, ako patríme k Érdu, môžem povedať, že naša spolupráca ide oveľa pružnejšie. Majú viac národnostných výchovno-vzdelávacích inštitúcií, ale my sme ich jediná slovenská národnostná škola.
Všade sa traduje, že je málo učiteľov slovenského jazyka. U vás je to ako?
U nás zatiaľ nemáme problémy so slovenčinármi. Z Mlynkov k nám každý deň dochádza Annamária Szeifertováa Monika Pellerováa zo Štúrova Monika Szajkóová a tu som ešte aj ja. Zo života školy treba spomenúť, že uznávaná Irena Kotroczová sa venuje ľudovému tancu a na Slovenskom krúžku M. Pellerová pripravuje nadaných žiakov na jazykovú skúšku stredného stupňa. V tomto roku sme mali toľko prihlásených detí, že ich musela rozdeliť do dvoch skupín. Našťastie, v pedagogickom zbore máme vysokokvalifikovaných odborníkov.
Ako si navzájom pomáhajú jazyk a kultúra?
Ako učiteľ slovenskej vzdelanosti od 1. do 6. triedy musím povedať, že napriek tomu, že nie som rodený Santovčan, ale Mlynčan, nárečia sú si veľmi blízke. Ja v triedach vyučujem miestne piesne v santovskom nárečí. Myslím si, že to deti musia vedieť a vnímať odlišnosti nielen medzi dialektmi, ale aj od spisovného slovenského jazyka. Už trebárs v tvrdosti a mäkkosti hlások sú odchýlky. Na Santove sa nehovorí tvrdo, aspoň nie tak, ako na Číve alebo v Kestúci. Ročne deti naučím 5-6 piesní, a takto sa oboznámia so santovskou kultúrou. Literárna slovenčina im pomáha v tom, aby si uvedomili rozdiely.
Ako sa dá udržať slovenská identita dnešnej mládeže?
Nehorázna je táto asimilácia, ale keby si každá rodina uvedomila, že zadarmo „dostane“ slovanský jazyk, s ktorým je možné dorozumieť sa a komunikovať v strednej Európe. U nás to väčšina rodičov chápe, a sú otvorení aj tí, ktorí sa prisťahovali na Santov. Je zaujímavé, že veľakrát najlepší v slovenčine sú tí, ktorí sa ju učia a doma ani nepočujú.
Používate slovenčinu aj vo vašom súkromnom živote? Hovoríte ňou aj doma?
Manželka pracuje v škôlke, takže sa musí s deťmi rozprávať aj po slovensky, ja zase v škole, už aj najstaršia dcérka je vychovávateľkou spolu s matkou, syn študuje síce na nemeckej škole, ale pred niekoľkými rokmi aj on zožal úspechy v Celoštátnej súťaži pre základné školy zo slovenského jazyka a literatúry a zo slovenskej vzdelanosti (OÁTV). Doma sa rozprávame oboma jazykmi.
Po povinných ôsmich rokoch hlásia sa vaši žiaci do Slovenského gymnázia v Budapešti?
Na Slovenské gymnázium sa prihlasujú, ale na svoje prihlášky ho dávajú na 5. alebo 6. miesto. Od nás sa väčšinou hlásia na šesťročné gymnázium. V súčasnosti je problém to, že rodičia chcú, aby ich dieťa nevykonávalo fyzickú prácu a myslia si, že mu tým uľahčia život. Nemyslím si, že je to dobré.
Ako si predstavujete vašu ideálnu školu?
Chcel by som viesť aj naďalej školu, ktorá je rodičom otvorená, nerobí problém z toho, že odprevadia svoje dieťa až do triedy, môžu sa informovať u učiteľov ako aj u mňa. Pokiaľ budem riaditeľom, chcem dosiahnuť takúto rodinne založenú školu, ktorá je okrem iného aj na osoh obecného života.
Atila Rusnák
Foto: autor