Nedávno mali možnosť prežiť literárne čulý deň v škole dvaja básnici Gregor Papuček a Eva Fábiánová. Porozprávame vám, ako sme sa cítili.

Veľa som premýšľal už o tom, aké to bolo osožné a milé, keď ako vojak z povolania som z Vacova chodil do budapeštianskej slovenskej školy, kde ma slovenčinárka Paula Dudášová so žiakmi literárneho krúžku čakala, a keď som prišiel, precvičovali sme teóriu poézie (rým, rytmus, metafora, a pod.). Žiaci písali veršíky a posielali ich do redakcie Ľudových novín, ktoré mali osobitnú literárnu rubriku ŠML (Škola milovníkov literatúry) pre dielka týchto žiakov. Takto sme sa usilovali vychovávať nasledovníkov našich súčasných slovenských básnikov. Bolo mi aj ľúto, že to behom času akosi zaniklo. Aj preto bolo pre mňa radostné prekvapenie, keď mi hosťujúca učiteľka Anita Holá zatelefonovala, či by som mohol prísť do ich školy na stretnutie so žiakmi. S radosťou som odpovedal kladne, a dozvedel som sa, že je tam pozvaná aj poetka Eva Fábiánová.

Toto stretnutie sa udialo 27. marca v priestoroch knižnice slovenskej školy v Budapešti. Keď sme vstúpili do knižnice, prekvapilo nás, koľko detí tam bolo! Chvalabohu, na nedostatok žiakov sa škola sťažovať nemusí. Vítali nás riaditeľka Júlia Szabová Marloková, učiteľka A. Holá, hlavná organizátorka podujatia, ktorá nás oboznámila s priebehom programu. Prvá hodina bude v tejto miestnosti spolu so všetkými ročníkmi žiakov. Predstavíme sa im, zoznámia sa s nami, odkiaľ pochádzame, kde sme študovali, čo všetko sme vykonali na poli literárneho života Slovákov v Maďarsku. Ak budú nejaké otázky, aj na tie odpovieme. Potom žiaci vyšších ročníkov prejdú do susednej miestnosti a tam budú pokračovať druhú hodinu stretnutia s poetkou E. Fábiánovou, a nižšie ročníky ostanú tu s básnikom Gregorom Papučkom. A potom už sa to rozbehlo podľa tohto programu. Najprv sa predstavila naša poetka aj šéfredaktorka Ľudových novín.

Poetka bez detských básní

Kráčajúc dobou, žiaci siedmej triedy sa predstavili prezentáciou z nášho životopisu. Žiaľ, kvôli chorobe autora sme nemohli vidieť prezentáciu o G. Papučkovi. Bolo pre mňa zaujímavé, že môj syn Oliver ma predstavil a jeho spolužiačky Zorka a Rebeka zarecitovali niektoré moje básne. Nemali ľahkú úlohu, veď hádam som jediná poetka, ktorá pre deti nepíše. A keďže tie najdôležitejšie etapy môjho života, počnúc santovským rodiskom, absolvovaním budapeštianskej slovenskej školy až po univerzitu v Bratislave boli zahrnuté v prezentácii, mohla som im hovoriť skôr o tom, ako som bola členkou krúžku slovenského jazyka pani Dudášovej, kde som začala tvoriť svoje básne, ktoré mi ako 12-ročnej aj uverejnili v Ľudových novinách. Dodnes tu vychádzajú moje básne, ako aj v Našom kalendári, či v antológiách, alebo (dúfam, že iba zatiaľ) v prvej samostatnej zbierke Na margo slov.

Poet milujúci Pilíš

Za ňou som nasledoval ja, Gregor Papuček, Mlynčan spod Pilíša. Predstavil som pilíšske dediny ako starobylé, vyše tisícročné dediny, ale ich história sa nevmestí do nášho programu. Ukázal som im 180 stranovú knihu Mlynky a okolie, v ktorej som opísal históriu mojej rodnej dediny. Je to dedina bohatá na ľudové piesne, jej ľudia kade išli, tade spievali. Ukázal som im 421 stranovú knihu Zahučali hory, do ktorej som uložil 316 znotovaných pesničiek, a to ešte ani nie je všetko. Spolu s priateľom Štefanom Lamim sme vydali 77 ľudových rozprávok obsahujúcu knihu Drotár podrotuje slnečko. Všetky rozprávky vyrozprávala Mlynčanka tetka Mariša Jánska, začo získala titul Majsterka ľudového umenia. Dalo by sa zozbierať aj celý rad veršíkov, ktoré rodičia hovorievali deťom. Kto sa v takejto spevavej, rozprávkovej a veršíkmi opradenej spoločnosti narodil a vychovával, len ťažko dokáže odolať písaniu básní. Ja som neodolal. Už ani preto, lebo od IV. triedy základnej školy som z miestnej maďarskej školy prešiel študovať do slovenskej školy v Budapešti, ktorá tu bola založená r. 1949. Ďalej som študoval na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Po maturite sa mi okolnosti poriadne zamiešali do života, a zaviedli ma do Budapešti študovať na vojenskú školu. Bola to zrejme čisto maďarská škola, ale mal som veľké šťastie, že som dobre ovládal slovenčinu, ktorá sa právom nazýva aj esperantom slovanských jazykov, lebo Slovák sa dohovorí s hociktorým Slovanom. Tieto moje znalosti armáda šikovne využila tak, že ma zamestnávala ako prekladateľa a tlmočníka. Takto som aj trikrát býval a pracoval v prekrásnom meste Petrohrad, nazývanom Benátkami severu a zdokonalil som sa aj v ruštine. Tlmočil som v Prahe, vo Varšave, v Sofii. A to všetko môžem ďakovať tej skutočnosti, že svoj rodný, materinský jazyk som si vždy vážil a nezabudol som ho. V roku 1993 ako podplukovník som odišiel do dôchodku, ale písať literatúru a publicistiku som ani podnes neprestal.

Malí básnici vol. 1

Nasledovala druhá časť podujatia. Žiaci vyšších ročníkov s Evou prešli do susednej miestnosti a nižšie ročníky ostali so mnou tu. Tváričky žiačikov sa na mňa zvedavo pozerali a ja som im povedal, aby sa zhovárali vždy po slovensky, aby tento vzácny a osožný jazyk nezabudli, lebo „Naša reč je pekná, ako príroda sama, / rozvoniava v nej tisíc pestrých kvetov, ...“//, zarecitoval som im svoju báseň. Ukázal som im, že ja som už vydal 14 samostatných zbierok básní, a v každej zbierke mám aj básne pre detských čitateľov, ale zbierka Konvalinky je pre deti písaná, ako aj zbierka prekladov básní Sándora Weöresa oslovuje detského čitateľa. Dokonca mám aj zbierku takých básní, ktoré sa dajú nielen recitovať, ale si ich môžu aj zaspievať, lebo Katka Noszlopyová ich zhudobnila (Zaspievajme si). Nakoniec som im ukázal aj CD týchto ňou zhudobnených básní (Zaspievajme si s Debničkou).

Potom si žiaci vytvorili skupinky, každá z nich dostala jedno slovo, s ktorým mali pracovať. Mali nájsť slová, ktoré sa s tým slovom rýmujú, a mali s nimi napísať aj veršík.

Malí básnici vol. 2

Zatiaľ v skupine so žiakmi z vyšších ročníkov sme podobne začali tvoriť básne. Oni, aj vzhľadom na svoj vek sú už menej zhovievaví, ale stačilo im niekoľko minút a dobré nápady sa im len tak „sypali“ z pier na papier. Kreativita neopustila hlavne chlapcov zo siedmej triedy, ktorí na zadanie „srdce“ ospevovali pálenku.

Tieto veršíky nakoniec z každej skupinky niekto verejne prečítal. Vysvitlo, že žiaci túto úlohu šikovne vyriešili, čo nám dáva nádej, že budú písať krátke veršíky, básničky a posielať ich do redakcie Ľudových novín, ktoré im ich s radosťou uverejnia.

Nakoniec sme obidvaja od žiakov dostali kopu na papieriky napísaných otázok, ktoré sme si rozdelili na dve polovičky, aby sme im na ne čoskoro poslali svoje odpovede. Všetko sa to šťastlivo skončilo, poďakovali sme sa pani učiteľkám za toto krásne a osožné podujatie, aj za prekrásnu kyticu kvetov, ktorú sme od nich obidvaja dostali.

Gregor Papuček a Eva Fábiánová

Foto: Anita Holá, Zoltán Havas

Gregor Papuček
Kráľovnej Poézii
(Ku Dňu poézie)

Vzývame Ťa,
Kráľovná všetkých básní!
Chceme vidieť
Tvoj obraz čarokrásny.

Prosíme Ťa,
Daj nám k písaniu sily,
keď už sme sa
do básní zaľúbili.

Ukáž nám aj
kde je tá čarovná sieň,
v ktorej sa dá
napísať peknú báseň.

Chceme sa hrať
slovami najkrajšími,
len nám prezraď,
kde máš ukryté rýmy.

Nenechaj nás
pred zavretými dvermi,
chceme Ti byť,
aj básňam večne verní.

Dnes je celá
zem šťastím opojená.
Zdravíme Ťa,
v krásny deň Tvojho mena!

Mimoriadna hodina literatúry na gymnáziu

Žiaci slovenského gymnázia v Budapešti absolvovali v polovici marca literárne popoludnie s dvomi autormi vďaka Slovenskej samospráve II. obvodu, ktorá spolu s vedením školy pozvala do inštitúcie prozaika Zoltána Bárkányiho a poetku Evu Fábiánovú. Obidvaja pochádzajú spod Pilíša a obidvaja sú povolaním novinári, ale ich literárne cesty sa rozchádzajú. Kým E. Fábiánová sa venuje poézii, Zoltán Bárkányi tvorí prozaické diela. Gymnazisti mali možnosť „prejsť“ jeho životom vďaka denníku, ktorý napísal zväčša s autobiografickými údajmi, na základe významnejších historických udalostí Maďarska, ako je druhá svetová vojna, výmena obyvateľstva, roky komunistického režimu, alebo zmena politického zriadenia. Hodnotový systém človeka, ako aj tvorcu, spomienky na historické udalosti – z pohľadu rodiny a jednotlivca – pomohli študentom priblížiť obidvoch umelcov.