Pred niekoľkými dňami som niečo hľadala vo svojich starých veciach, keď sa mi do rúk dostali ožltnuté strany školského časopisu Všeobecnej školy a gymnázia s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti. Dnešným okom je časopis prostý, vyrobený ešte veľmi jednoduchým spôsobom, ale predsa, ako som v ňom opatrne listovala, ako som čítala články, v mojej mysli sa objavili spomienky na krásne študentské časy a od dojatia som mala slzy v očiach...

Bolo to presne pred štyridsiatimi rokmi. Cez otvorené okná starej budovy sme všetci cítili silu májového slnka. V miestnosti bolo až dusno, ale to nikomu nezabránilo v tom, aby sme usilovne pracovali na prvom čísle nášho školského časopisu Plamienok. V triede boli všade papiere. Na každej lavici ležali exempláre naplnené článkami žiakov a rozmnožené vtedajším najmodernejším spôsobom – xeroxovaním. Hotové výtlačky sme po jednom zošívali a na všetky strany sme pečiatkovali grafiky, pripravené Michalom Simonekom, študentom 3. ročníka, o ktorom v škole každý vedel, že má talent na kreslenie. Pracovali sme ako jedna veľká rodina. Každý vedel, čo má robiť, každý cítil, že je vybraný, že je preňho cťou byť členom redakcie. Jej zodpovedným redaktorom bol náš profesor slovenčiny a ruštiny, básnik Alexander Kormoš a hlavným redaktorom Imrich Fuhl, ktorý už vtedy písal básne a možno práve vtedy si obľúbil aj novinárstvo. Z členov vtedajšej redakcie viacerí až dodnes aktívne pracujú v oblasti slovenského národnostného života.

V Plamienku, ktorý vyšiel pri príležitosti 30. Výročia založeniaškoly, v úvodných slovách bolo napísané nasledujúce:

„...Vždy sa u nás nachádzalo niekoľko žiakov, pre ktorých nebola literatúra len učebným predmetom, lebo sa vedeli do nej vhĺbiť, sami tvoriť a takým spôsobom byť užšie spojení s literárnou činnosťou.

Chceli by sme, aby sa Plamienok stal fórom pre mladých básnikov a spisovateľov. Je prirodzené, že začínajúci umelci nemajú rovnaké nadanie. Dôležité je, že majú chuť a odvahu písať. Potrebujú však pomocnú ruku, kritiku, ktorej by sa im tiež malo dostať na stránkach tohto časopisu.

...Dúfame, že do Plamienka bude prispievať podľa svojich možností každý z vás. Chceli by sme, aby dosiahol vysokú umeleckú úroveň.”

Myslím si, že bývalý riaditeľ školy Ladislav Petro dosiahol svoj cieľ, lebo vďaka aj tejto iniciatíve sa niekoľko žiakov školy zapísalo do dejín slovenskej národnostnej literatúry v Maďarsku.

Marta Demjénová

Foto: autorka

Vzhľadom na mimoriadnu situáciu spôsobenú šírením epidémie koronavírusu po dobu jej trvania uvádzame všetky naše príspevky v plnom znení.