Viete, kde sa nachádza Nagybörzsöny? Pri slovenských hraniciach, maličká, ale príjemná dedina je umiestená v malebnom prostredí, kde tohto roku 29 žiakov a 9 dospelých (z toho 4 lektori, 4 sprevádzajúci pedagógovia) zavítalo do slovenského divadelného tábora.
Týždenný dramatický tábor sa zvyčajne koná v Bystrej na Slovensku, ale pre pandémiu koronavírusu tento rok sa 27. slovenský divadelný tábor v dňoch 2.-8. augusta uskutočnil v Maďarsku, blízko slovenských hraníc. Hlavná organizátorka Daniela Onodiová, riaditeľka Slovenského divadla Vertigo, prvý večer informovala účastníkov tábora, že prípravy budú prebiehať cez týždeň v dvoch skupinách. Deti zo Sarvaša, Slovenského Komlóša, Budapesti a z Békešskej Čaby sa mohli dohodnúť medzi sebou, v ktorej dielni sa chcú zúčastniť. A z ktorých si mohli vybrať? Lektori priniesli na tento tvorivý týždeň najlepšie scenáre. Jedna skupina pracovala podľa rozprávkovej predlohy Pavla Dobšinského Kmotrička smrť a podľa básne Milana Rúfusa Kmotra smrť a zázračný lekár, ktorú spracovala Elena Bakošová, hudbu zložil Belo Felix, hudobný asistent bol Zoltán Havas. Z predstavenia sa dozvieme, ako sa z chudobného dedinčana stal bohatý, zázračný lekár, ktorý uzavrel zmluvu so smrťou. Dedinčan chcel oklamať smrť, ale čo je dané, to je dané…
Druhú skupinu viedla spisovateľka a režisérka Margita Garajszká, ktorá predstavila svoju vlastnú rozprávku pod názvom Matejove píšťalky. Jej malí herci zahrali v lese žijúceho strašiaka, ktorý nemal rád hudbu a vtákov, ale Matej mu pomohol. Počas predstavenia sme mohli počuť úžasnú a magickú hudbu – vtáčí spev. Sprevádzajúci učitelia pomohli pripraviť rekvizity a kostýmy, pomohli deťom naučiť sa texty a piesne. Pomocníkmi boli Anna Ondrejová zo Slovenského Komlóša, Miroslava Kovácsová z Budapešti, Ján Pitoňák z Békešskej Čaby a Margita Kmotriczová zo Sarvaša.
Počas tábora sme sa vybrali na poldňovú exkurziu do botanickej záhrady Vácrátót. Špeciálne rastliny arboréta nás očarili. A aká bola nálada na skúškach? Obrázky hovoria za nás…
MK
Foto: autorka, Ján Pitoňák
Na margo divadelného tábora
Slovenský charakter, resp. slovenskú väzbu tábora, samozrejme, okrem jazyka, v ktorom sa konal, naznačovala aspoň blízkosť slovenských hraníc. Dedinka Nagybörzsöny je, ako napísala aj Margita, skutočne pôvabná, ale Bystrá, Nízke Tatry, neopakovateľná vôňa lesov a žblnkot neďalekého potoka chýbali. V prvý deň sme v Nagybörzsönyi zažívali aj vtipné situácie, keď sme sa čudovali, koľko ľudí naokolo hovorí po maďarsky. Psychika... veď divadelný tábor sa doteraz konal vždy na Slovensku, tak sme si spočiatku akosi podvedome mysleli, že sme zase tam.
V penzióne Malomkert, kde sa divadelný tábor v tomto roku konal, sme, hoci aj po menších počiatočných ťažkostiach, ktoré sa však rýchlo vyriešili, mali veľmi dobré podmienky aj čo sa týka pekného ubytovania, stravy, ale čo je vari najdôležitejšie, aj z hľadiska podmienok na skúšanie. Pred penziónom, za penziónom trávnaté plochy, ihriská pre tých menších, dokonca aj úzky potôčik, ktorý mnohých lákal, hustý stromový porast, ale i pingpongový stôl, ktorý využívali najmä tí väčší.
Často rozmýšľam, prečo sa deti vracajú do divadelného tábora, teda, prečo sa ho zúčastňujú viackrát napriek tomu, že skutočne nejde o „rekreačný“ pobyt? Keď sme sa ich v prvý, zoznamovací večer pýtali, koľkí z nich už v divadelnom tábore boli, prihlásila sa dobrá väčšina a z nich zase väčšina zdvihla ruku na otázku, kto bol v tábore viac než jedenkrát. Čo ich láka? Možno je odpoveďou skutočnosť, že divadelné predstavenie, teda jeho príprava je podobná ako v prípade kolektívneho športu – jeden za všetkých, všetci za jedného, dôležitá je spolupráca. Ozubené kolieska musia do seba zapadať a deti si to uvedomujú. Hoci najmä nováčikovia spočiatku ani nevedia, kde sa ocitli, cítia, že sa niečo spoločne pripravuje a pomaličky sa uvoľňujú, rozveseľujú. Ba, niektorí, ktorí už pracovali s pani Elenkou Bakošovou, vyslovia želanie zaradiť sa do jej skupiny – napriek tomu, že vyžaduje naozaj veľa. Jednotlivé situácie prepracúva do najmenších podrobností, gest, mimiky, jednoducho, trvá aj na hereckom prejave, podloženom charakterom postavy, danou situáciou, myšlienkou, príbehom. Lákadlom je aj tradičný hudobný sprievod uja Bela, tohto roku – nie po prvý raz – za asistencie bývalého študenta budapeštianskeho slovenského gymnázia Zoltána Havasa, nácvik pesničiek, znovu a znovu, pričom – a vidíme to celé roky – sa ešte aj rap deti naučia skôr, ako keby hovorili text v próze... Iste mi mnohí pedagógovia dajú za pravdu, že hudba, spev sú ideálnym prostriedkom na osvojenie jazyka.
Nováčikom (v istom zmysle) v našom tábore bola Margita Garajszká, ktorú možno mnohí čitatelia poznajú (aj) ako herečku a režisérku vo Vertigu. Treba totiž poznamenať, že kedysi bola sama jeho detskou účastníčkou, teraz sa do neho zapojila ako lektorka. Pracovala skôr s menšími deťmi: pokojne, s úsmevom, ale takisto prísne a dôsledne. Jej predstavenie bolo popretkávané detskými pesničkami, riekankami, temer po celý čas boli doň zapojené všetky deti, takže na skúškach ani nemali čas nudiť sa. Margitka využila vo svojom predstavení množstvo zaujímavých – netradičných hudobných nástrojov, ktoré sme si s radosťou vyskúšali aj my, dospelí... Ako povedala, práca v divadelnom tábore bola pre ňu výzvou a veľkým zážitkom, mala z nej veľkú radosť.
Takže, aká je odpoveď na otázku, prečo deti chodia rady do divadelného tábora? Už som spomenula, že je to možno pre podobnosti so športom. Hádam ich vábi výsledok, to, keď sa niečo, navyše v dobrej nálade, spoločne podarí, keď prichádza eufória z dobre vykonanej práce, keď vidia, že sa ich kamaráti z druhej skupiny dobre zabávajú a tlieskajú, pretože sa im páči predstavenie, navyše v slovenčine, veď divadelný tábor, to sú aj nadviazané priateľstvá, šepot za zatvorenými dverami, chichot na chodbách, ale aj ruka v ruke...
A že aký bude osud predstavení Kmotra a Matejove píšťalky? Možno sa podarí predstaviť ich širšiemu publiku aj v Maďarsku (inak, na našu veľkú radosť pricestovali na premiéry predstavení do Nagybörzsönyu rodičia niektorých budapeštianskych detí, ale aj bývalí účastníci tábora…), žiaľ, nesmieme zabudnúť na vírus, ktorý ešte stále zasahuje do nášho života a ktovie, dokedy doň bude zasahovať. Ak teda zostane len pri tejto jednej prezentácii práce našich detí, nech na spoločne strávený týždeň a predstavenia spomínajú s láskou a radosťou, nech nezabudnú na veselo-náročnú prípravu, smiech, ale niekedy aj únavu, ktoré ju sprevádzali. Nech nezabudnú na potlesk, na maličkú dedinku, na autobus, ktorý ich odvážal domov, nech nezabudnú na magické čaro DIVADLA.
(do)
Uskutočnenie táboru finančne podporil Fond Gábora Bethlena, Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku.