Pred niekoľkými týždňami nastala na čele národnostnej školy v Číve zmena. Vedením inštitúcie bola poverená miestna rodáčka Judita Szöllősi-Bendurová. Pochádza z rodiny národnostného učiteľa Štefana Bendura. Je kvalifikovaná pedagogička, vyštudovala aplikovanú jazykovedu a angličtinu a má skúsenosti aj s vedením firmy, veď má svoju jazykovú školu. Ako povedala, odjakživa.

S akými problémami sa musí popasovať vedúci školy, odkiaľ čoskoro odídu do dôchodku učiteľky slovenčiny, odkiaľ odsávajú deti okolité mestské školské zariadenia so svojimi špeciálnymi ponukami, kde však majú dostatok miesta pre prípadný rastúci počet žiakov, aj o tom, aj o novotách, ktoré chce zaviesť v škole, do ktorej kedysi sama chodila, sme sa rozprávali s novou líderkou, dočasne na poste riaditeľky aj zástupkyne riaditeľa zároveň.

– Zúčastnili ste sa konkurzu na post riaditeľa inštitúcie, kde sa budete musieť boriť s problémom, ktorý ťaží vari takmer všetky slovenčinu vyučujúce školy. Národnostní učitelia postupne odchádzajú do dôchodku a nemajú za seba náhradu. Je to nekonečne veľká zodpovednosť. Nevystrašila vás daná situácia?

– Skutočne je to dávny problém, aj minulé vedenie sa ho snažilo vyriešiť. Dostala som informáciu, že už ani na vysokej škole pedagogickej v Ostrihome neotvorili odbor slovenského národnostného učiteľstva. Naše pedagogičky odídu v nasledujúcich piatich rokoch do dôchodku. Preto sa budeme musieť všemožne snažiť získať hosťujúceho učiteľa. Sme však v mimoriadne šťastnej situácii. Na dvere školy zaklopali dve mladé ženy, ktoré bývajú v okolí, a popri maďarčine dokonale ovládajú slovenčinu. Síce nie sú kvalifikované učiteľky, ale sú ochotné sa učiť a odstrániť tento svoj nedostatok, lebo slovenčinu majú obe rady. Vekovo patria k mladšej generácii. Ak sa nám podarí zvýšiť prestíž našej školy, určite nebude pre nás problém zabezpečiť opodstatnenie potreby národnostného pedagóga. Okrem toho sme už požiadali obvodnú školskú správu, aby našu školu zaevidovala do programu získania hosťujúceho učiteľa, aby nás v tom podporila. Aj školská správa rozumie, o čo nám ide. Najmä na vyššom stupni je chýbajúci pedagóg slovenského jazyka pálčivým problémom. Preto mi dovolila školská správa vyučovať slovenský jazyk, kým nevypracujeme dlhodobé riešenie.

Súťaž vyžaduje jasne stanovené ciele

– Keď ste sa uchádzali o post riaditeľky inštitúcie, vedeli ste, že situácia je vážna?

– Pravdaže, venovala som sa tejto otázke aj vo svojej konkurznej práci, ktorú som vypracovala s manažérskym prístupom a z troch hlavných aspektov. Dôležitosť som stanovila v časovom horizonte piatich až desiatich rokov. Každému je jasné, že dôjde ku generačnej výmene. Pedagógovia, ktorí v škole vyučujú dnes, boli kedysi mojimi učiteľmi. Moje deti učia tí, ktorí v dobe, keď som ja bola prváčka, nastúpili ako mladí učitelia po štúdiu. Zákonite musia odísť na zaslúžený odpočinok.

– Je to dobré, alebo zlé?

– V každom prípade je dobré, že majú obrovské skúsenosti. Je to hodnota, ktorú by sme si mali vážiť. Ja som mala moju učiteľku Katarínu Cserpegiovú Nyitraiovú nesmierne rada. Bola pre mňa príkladom, hoci aj môj otec bol pedagógom. Učila nielen mňa, ale teraz aj moje deti. Celé desaťročia odovzdáva vedomosti a vychováva deti mnohých svojich bývalých žiakov. Dráha pedagógov, ktorí tu v Číve vyučovali generácie, je nádherná, láskyplná a zaslúži si patričné uznanie. Myslím, že ľudia, ktorí tu vyrastali, vedia, aké hodnoty dostanú ich deti do budúcnosti.

– Aké prostriedky môžete využiť v záujme zvyšovania prestíže školy? V Číve neplatí, že deti musia chodiť do prestížnych školských zariadení, kde sa patrične skoro budú môcť zapojiť do „pretekov o najlepšie vzdelanie“, aj keď denne viac hodín strávia v autobuse, alebo v aute svojich rodičov?

– Čoby nie! Avšak verím, že so zmenou vedenia školy nastane aj zmena prístupu k otázke budovania dobrého mena školy. Musíme si uvedomiť, že prednosti musíme hľadať v možnostiach, ktoré sú nám dané. V Číve je v súčasnosti asi 200 školopovinných detí a takmer polovica z nich chodí do našej školy. Mestské zariadenia v okolí sú pre rodičov príťažlivé.

– Keby sa rodičia náhle rozhodli, že všetky deti z Čívu by mali chodiť do miestnej školy, mali by ste dosť kapacít?

– Určite áno. Keď som tu pred štrnástimi rokmi pracovala, mali sme 170-180 žiakov. V ostatnej dobe stúpla prestíž vyučovania cudzích jazykov, najmä angličtiny a nemčiny, aj preto sú populárnejšie dvojjazyčné školy v Dorogu, alebo športová škola má tiež vysokú hodnotu v očiach rodičov a detí. Ja si však myslím, že keď budeme vedieť zaistiť podobné podmienky, povedzme v oblasti vyučovania jazykov, tak rodičia, ktorí len „trochu“ nechcú, aby ich deti zbytočne veľa času premárnili cestovaním, radšej ich zapíšu do našej školy.

Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom

– Vaša škola je v krásnom prostredí.

– Veru, v Pilíšskych vrchoch. Máme tu nádherné trávnaté plochy, kde športujú deti napríklad vo futbalovom klube. Okrem toho je tu milá rodinná atmosféra. Každý každého pozná. Mimoriadne dobre je naša škola vybavená, moderný, takmer nový je počítačový park, v každej triede je umiestnená interaktívna tabuľa, žiaci majú k dispozícii žiacke tablety a laptopy, deti sú tu v bezpečí. Ak dostanú tie možnosti, ktoré majú v mestskej škole, aj naša škola bude viac a lepšie hodnotená. Bude stúpať jej prestíž a bude príťažlivejšia.

– Predpokladám, že jasne vidíte svoj program na získanie rodičov s deťmi a ich udržanie, veď osemročné či šesťročné gymnáziá boli pred pandémiou neodmietnuteľným lákadlom pre talentovanejšie deti.

– Verím, že medzi lákadlo bude patriť vyučovanie angličtiny, programovania a používania IKT (interaktívnych komunikačných technológií). Ponúkame množstvo príťažlivých programov, záujmových krúžkov. Za veľmi dôležité považujem aj vybudovanie nového brandu školy. Práve pracujem na novej webstránke školy, aktivizujeme sa v komunikácii cez sociálne siete. A neustále robíme reklamu národnostnej výchove, veď naše deti dostanú do vienka hneď dva jazyky. Slovenčina je esperantom slovanských jazykov a znamená ďalšie možnosti pre budúcnosť. U nás sa žiaci môžu nielen naučiť jazyk, ale aj kultúru a slovenské dedičstvo čívskych predkov. Získavajú ten „tmel“, materiál súdržnosti, vďaka čomu sa niekto, kto býva v Číve, stane skutočným Čívanom.

– Nakukli sme do niekoľkých tried, kde som sa pozdravila po slovensky. Deti sa najprv ostýchali, čudovali, ale keď sme sa potom stretli na chodbe, zdravili ma po slovensky, lúčili sa slovami Do videnia!

– Myslím, že keď dostanú naši žiaci možnosť v praxi použiť, čo sa v škole naučia, aj učenie im pôjde lepšie, veselšie, efektívnejšie. Už sme sa prihlásili do školy v prírode Zväzu Slovákov v Maďarsku, ale vyhľadávame aj letné pobyty na Slovensku. Pamätám sa, ako veľmi som mala rada divadelný tábor Danky Onodiovej, kde nás brala Rozália Keleczová. Doterajšia riaditeľka Ildikó Madudová sa tiež všemožne snažila, aby žiaci boli v neustálom kontakte so slovenským jazykom, miestnou čívskou slovenskou národnostnou kultúrou, aby bolo pre ne v rámci školských aktivít dôležité zachovávať tradície. Ja si jej úsilie veľmi vážim. Teraz je naším prvoradým cieľom zvýšiť prestíž školy a spolu s tým zvyšovať počet žiakov. Materská škola funguje v plnom počte, na nižšom stupni je čoraz viac žiačikov. Realizácia našich predstáv a plánov sa vyvíja sľubne. Verím, že o našich žiakoch budete počuť chválu na župných a celoštátnych súťažiach.

Erika Trenková

Foto: autorka