Prešiel rok a Pedagogické metodické centrum Slovákov v Maďarsku opäť potešilo pedagogickú obec časopisom Slovenčinár, ktorý je jedinou národnostnou metodickou publikáciou v Maďarsku, ako aj slovenským pedagogickým časopisom vychádzajúcim za hranicami Slovenska. Prvý ročník uzrel svetlo sveta v roku 1991 ako periodikum, ktoré vychádzalo viackrát ročne. Boli však aj roky, keď nebolo na vydávanie ani ľudí, ani peňazí. Preto školský rok 2021/2022 sa považuje za 25. ročník vychádzania tohto metodického časopisu.
Obal aktuálneho vydania ovládla jarná nálada. Keďže na vlaňajšom boli vyobrazené siluety častíc koronavírusu a v strede bol prenosný počítač, čo malo ilustrovať neľahkú situáciu školstva vo svete, tentoraz vydavateľ chcel kvetmi vyjadriť nádej do budúcnosti. Príspevky pochádzajú od kolegov – učiteľov z Maďarska, Rumunska, Srbska, Slovenska a z Ukrajiny. V časopise je 14 štúdií, jedna správa a anketa. Šesť prác pochádza od učiteľov vyučujúcich v Maďarsku, štyri sú zo Srbska, 2 príspevky z Rumunska, po jednom zo Slovenska a z Ukrajiny.
Ani ťažké obdobie nezlomilo pedagógov
„Keď som si prečítala príspevky najnovšieho čísla Slovenčinára, prišli mi na um slová, ako prispôsobivosť, nekonečná vynaliezavosť, zanietenosť, angažovanosť. To všetko charakterizuje našich učiteľov, ktorí sa bezpochyby vynašli v novej situácií a vypracovali množstvo spôsobov, ako osloviť žiakov a odovzdať im vedomosti hoc aj bez osobného stretnutia. Niektorí autori príspevkov sa podujali na to, aby svojich kolegov oboznámili s konkrétnymi digitálnymi nástrojmi a skúsenosťami ich používania,” zhŕňa posledné obdobie, ktoré bez výnimky prinútilo aktérov výchovno-vzdelávacieho procesu prispôsobiť sa modernej dobe a podeliť sa o prežité, Alžbeta Hollerová Račková. Predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, vydavateľa časopisu, spomenie, že príspevky predstavia zaujímavé poznatky posilňujúce slovenskú národnostnú identitu, s ktorými sa stretne účastník vyučovacieho procesu na ceste za poznaním.
Edita Pečeňová v rubrike Slovo šéfredaktorky píše, že terajšie číslo spoločného dolnozemského časopisu pôvodne plánovali ako zhrnutie všetkého, čo zasiahlo školstvo, čo učitelia prežili počas pandémie. „Aktuálne číslo nášho Slovenčinára je svedectvom neúnavného hľadania, prispôsobovania sa danej situácii. Národnostní učitelia v Chorvátsku, Maďarsku, Srbsku, Rumunsku a na Ukrajine prezentujú svoje pokusy o zvládnutie situácie, o zlepšenie vyučovania slovenského jazyka i o posilnenie národnostnej identity,“ konštatuje šéfredaktorka. Spomenie aj to, že do čísla príspevky poslali aj učiteľky materských škôl z Maďarska, Rumunska a Ukrajiny. Dopisovateľov pribudlo, je však škoda, že zostavovateľ neilustroval štúdie farebnými fotografiami.
O Cene Samuela Tešedíka za rok 2021
Po predslove predsedníčky a šéfredaktorky nasleduje správa o rozhodnutí poroty o udelení Ceny Samuela Tešedíka za rok 2021. Sedemčlenné grémium 21. augusta sa na svojom pracovnom zasadnutí rozhodlo, že za celoživotné dielo, ktorým sa vytvoril významný príspevok trvalej hodnoty pre rozvoj slovenskej vzdelanosti v zahraničí Cenu Samuela Tešedíka získa Štefan Beracko z Rumunska. Svetlana Zolňanová zo Srbska bola odmenená za vynikajúcu pedagogickú, organizátorskú a riadiacu prácu v oblasti slovenského národnostného školstva v zahraničí. Z predstaviteľov slovenskej národnosti v Maďarsku cenu získala aj Mária Czégényová za vynikajúcu pedagogickú, organizátorskú riadiacu a vedeckú prácu v oblasti slovenského národnostného školstva v zahraničí. Za úspechy v oblasti školstva a vzdelávania, presnejšie za prínos a tvorivosť vo výchovno-vzdelávacej práci s deťmi a mládežou v komunitách zahraničných Slovákov, zriaďovatelia udelili pamätné listy Miluši Koniarikovej z Rumunska, Ruženke Ďuríkovej a Jarmile Jonášovej zo Srbska.
Materské školy v online priestore
Zo 14 príspevkov od pedagógov z Maďarska, Rumunska, Slovenska, Srbska a z Ukrajiny pre obsiahlosť vyberáme iba tie naše, hoci aj ostatné ponúkajú nápady, ktoré sú aplikovateľné na slovenské školstvo v Maďarsku. Szabina Szlováková z národnostnej materskej školy v Békešskej Čabe sa s pedagogickou obcou podelí o skúsenosti s digitálnym spôsobom vyučovania slovenčiny v predškolskom veku. Autorka stručne predstaví materskú školu, následne sa venuje forme zostavovania pomocného materiálu pre rodičov pri domácom vzdelávaní, zhromažďovaniu dvojjazyčných materiálov k jednotlivým témam, vytváraniu vlastných pracovných nástrojov, výrobe hier a hrových aktivít ako aj ďalším aktivitám zameraných na skvalitnenie digitálneho vyučovania. Sz. Szlováková dochádza k záveru, že vďaka spoločnej práci sa materskej škole podarilo zvládnuť obdobie dištančného vzdelávania. „Zoznámili sme sa s novými formami a metódami práce […]. Zostavili sme súbor úloh, ktoré majú pomôcť školopovinným deťom dosiahnuť školskú zrelosť. Okrem toho sme deťom a rodičom poskytovali úlohy, nápady a odporúčania na základe týždenných plánov. Vytvorili sme si vlastný skupinový denník na transparentné plánovanie bilingválneho vzdelávania,” dodáva autorka štúdie v kapitole o ďalších aktivitách v digitálnom vyučovaní s tým, že na zdieľanie nápadov, myšlienok a postrehov im veľa pomohla skupina Slovenské učiteľky materských škôl maďarskej národnosti na sociálnej sieti.
Metóda E-U-R obstojí pri každom predmete
Príspevok učiteľky zo slovenskej školy v Budapešti je zameraný na metódu kritického myslenia E-U-R vo výučbe dejepisu. Hajnalka Szilágyiová najprv ozrejmí, čo sa skrýva pod skratkami. Modelom rozdelí vyučovací proces na tri hlavné fázy. Evokácia znamená naladenie na tému, vzbudenie záujmu, vybavenie už existujúcich vedomostí. Autorka ako príklad uvádza zapnutie dobovej hudby na hodine alebo ochutnávku surovín či jedál charakteristické pre dané obdobie, alebo pri výučbe starovekých olympijských hier stvárnenie športových disciplín, tzv. „živé sochy”. Druhá fáza je uvedomenie si významu. V procese bádania, poznávania a skúmania H. Szilágyiová spomenie zopár hravých foriem ako objavitelia a dobyvatelia, rozdelenie Afriky, vžitie sa do roly Lincolna alebo diskusia na vlastnom sneme o otázke rozdelenia Európy po 1. sv. vojne. Autorka za najdôležitejšiu pokladá záverečnú fázu hodiny, reflexiu. Vďaka otázkam, názorným metódam, hrám a iným didaktickým pomôckam sa ukladajú, upevňujú a utrieďujú informácie získané na hodine. „Cieľom výchovno-vzdelávacieho procesu v predmete dejepis by malo byť nielen podanie učiva a získanie historických vedomostí, ale aj výchova kriticky rozmýšľajúcich mladých ľudí, ktorí sa nestratia v prílive množstva informácií, ktoré sa na nich valia z rôznych internetových platforiem,” dodáva na záver H. Szilágyiová.
Netradične zrealizované národnostné tábory a kvízy
V príspevku s názvom Zemplínsky región, zdroj národnostného projektového vyučovania riaditeľka slovenskej výchovno-vzdelávacej inštitúcie Júlia Kucziková zdôrazní, že hlavným princípom projektového prístupu v realizácii ich letných táborov je objavovanie prihraničného regiónu Zemplín. „V rámci raňajšieho nástupu si účastníci tábora frontálnou formou odovzdávajú vopred získané informácie. Brainstorming im zase slúži ako teoretické hádanie, čo ich dnes v reáli čaká,” opisuje autorka chvíle pred začatím celodenných táborových programov. Žiaci na každom navštívenom mieste majú nejakú úlohu. Tá závisí od toho, čo ponúka daná lokalita. My vám z množstva vymenovaných spomenieme len niekoľko príkladov. V Baňačke si napríklad žiaci musia zapamätať určité časové dáta, nakresliť budovy s prvkami miestnej ľudovej architektúry, alebo založiť slovník s nárečovými prvkami. Vo Veľkej Hute si žiaci môžu vytvoriť obrázok alebo trojrozmerný produkt z darov lesa. Po návšteve Hollóháze úlohou môže byť maľovanie porcelánových produktov, ktoré neskôr vypália v teplovzdušných peciach. „Po skončení každého pracovného dňa žiaci otvárajú vlastné táborové zošity […]. Z vytvorených produktov robíme výstavku, aby sme ju v septembri na prahu nového školského roka prezentovali aj ostatným,” dodáva J. Kucziková s tým, že na konci tábora z materiálov vytvoria aj táborový denník pod názvom Náš región Zemplín a výstavku.
V štúdii zo Slovenského Komlóša Marianna Bajczerová píše o projekte s názvom Pátranie po spoločnej minulosti. Škola ho v šk. roku 2020/2021 uskutočnila v spolupráci so Základnou školou v Jelšave, odkiaľ pochádzajú predkovia komlóšskych Slovákov. Vlastivedný kvíz v teréne, na ktorom sa zúčastnili obe školy v miešaných skupinách, mal päť dopredu určených staníc. Žiaci aj počas trasy museli dávať pozor, museli nájsť 5 detailov z dopredu vybraných fotografií. Tie mali urobiť svojim telefónom. Na prvom stanovišti, v národopisnej izbe školy, hľadali v oboch mestách existujúce priezviská a vypisovali najdôležitejšie údaje. Na druhom mali za úlohu napísať recept s pomocou informátorov. Ďalšia úloha bola odpísať z pomníka v centre mesta 5 spoločných historických a kultúrnych udalostí. Na štvrtom stanovišti, v Slovenskom oblastnom dome, museli vybrať časti odevu typické pre Komlóšanov, obliecť sa do neho a urobiť fotografiu. Poslednou úlohou súťažiacich skupín bolo v budove školy nájsť významné osobnosti Komlóša na tablách a odfotografovať ich. „Naším spoločným zámerom bolo zachovanie tradícií našich predkov, ktorí si ich pred vyše tristo rokmi priniesli zo svojej domovskej krajiny sem na Dolnú zem,” dodáva na záver M. Bajczerová.
O tvorivej dramatike
O tvorivej dramatike píše vyslaná učiteľka do budapeštianskej slovenskej školy Anita Holá. Z príspevku sa čitateľ dozvie, akým spôsobom sa dá zrealizovať projektové vyučovanie prostredníctvom tvorivej dramatiky. Autorka po vymenovaní mnohých osvedčených príkladov, podrobne predstaví spracovanie povesti Jozefa Tatára O mátohe, čo sa do hodín rozumela v troch vyučovacích hodinách u štvrtákov. Na prvej hodine v motivačnej časti si cibrili jazyky a cez pojmovú mapu preopakovali povesť. Potom sa oboznámili s textom a autorom. Učiteľka vysvetlila neznáme slová a slovné spojenia, viacerými spôsobmi prečítali text. Nasledovalo rozdelenie textu na autorskú reč a reč postáv. Ďalšia hodina patrila dramatizácii textu a odstráneniu nepotrebných častí. Na rozvoj kritického myslenia žiaci mali možnosť vymeniť si roly a vyjadriť svoju predstavu o hraní. „Na tretej projektovej hodine sme si rozdelili jednotlivé časti textu a na výtvarnej výchove sme maľovali […]. Deti mali slovne opísať svoje práce, čím si cvičili súčasne komunikačné zručnosti,” píše na záver A. Holá.
Vyhliadky národnostného školstva
Posledný príspevok pochádza od riaditeľky slovenskej školy v Békešskej Čabe. E. Pečeňová veľmi výstižne hodnotí uplynulé obdobie, ba desaťročia národnostného školstva. Dochádza k záveru, že záruka záchrany slovenského vyučovacieho jazyka je v materskej škole, ktorú by bolo potrebné podporovať v najväčšej miere. Ďalej spomína, že národnostné inštitúcie musia v školskom systéme Maďarska obstáť nadštandardne a mnohokrát treba na zvýšenie kvality experimentovať. Zdôrazní, že škola musí byť apolitického charakteru, teda vedenie musí spolupracovať s aktuálnou politickou garnitúrou a hľadať ďalšie možnosti v záujme inštitúcie. Predmet Dejiny a kultúra Slovákov v Maďarsku treba rozvíjať po odbornej i metodickej stránke. „Tak teda aj v 21. storočí veslujeme v tej malej loďke po rozbúrenej vode oceánu. Chceli by sme sa dostať na palubu zaoceánskej lode, aby sme sa zachránili,“ píše E. Pečeňová vo svojej prednáške, ktorá odznela na Konferencii Ondreja Štefanka 9. novembra 2021 v Nadlaku.
Metodicko-odborný časopis uzatvára anketa o tom, čo znamená byť slovenským národnostným pedagógom. Okrem chorvátskeho, rumunského, srbského, ukrajinského respondenta otázku zodpovie aj M. Czégényová z Maďarska.
Napriek tomu, že Slovenčinár so svojimi 126 stranami je útla knižka, obsahuje veľa informácií a nápadov, ktoré si iste s radosťou prečítajú a presadia pedagógovia nielen na Dolnej zemi. Odporúčam, aby každá výchovno-vzdelávacia inštitúcia – od jasieľ až po univerzity – povinne dostávala po niekoľkých exemplároch Slovenčinára, lebo sú v ňom témy, ktoré môžu pomôcť slovenskej národnostnej výchove a vzdelávaniu v Maďarsku, alebo aspoň viesť k ďalšej diskusii.
Atila Rusnák
Foto: autor