Raz som už spomenula, že najlepšie výlety sú tie neplánované. Teda aspoň pre mňa. Baví ma nepoznané, spontánne a náhle dobrodružstvá, ktoré sa zaručene uložia do pamäte s oveľa svetlejšími spomienkami. Jeden z takýchto výletov som podnikla do hlavného mesta krajiny, kde sa nachádza najväčšie termálne jazero na svete.

Práve v tejto krajine vynašli Rubikovu kocku a o hlavnom meste sa hovorí, že je najkrajším mestom na Dunaji. Takže, ako ste už asi uhádli, bola som v Maďarsku, v Budapešti. Keďže som si cestu dopredu neplánovala, dlho som sa tam nezdržala, no aj tak na mňa toto mesto urobilo neskutočný dojem.

V prvom rade som navštívila redakciu slovenského časopisu „Luno“ – Ľudové noviny, kde som sa stretla so šéfredaktorkou a k tomu aj výbornou fotografkou a talentovanou poetkou Evou Fábiánovou, ktorá je veľmi milá a príjemná spoločníčka. Porozprávali sme sa a dostala som aj svoj prvý honorár. Po zaželaní pekného dňa a poďakovaní som sa teda vybrala v ústrety dobrodružstvám, ktoré si pre mňa Budapešť pripravila.

Nebolo to prvýkrát, čo som navštívila hlavné mesto Maďarska. Prvý raz som ho videla na vlastné oči ako 9-ročná, keď som absolvovala turné po Európe s tanečným súborom Veselad, v ktorom som tancovala. Veľa si toho nepamätám, keďže som bola vtedy ešte dieťa a nebola to jediná krajina, v ktorej sme vystupovali. V pamäti mi však utkvelo Námestie hrdinov. Takže keď som sa tu opäť ocitla, bolo to, akoby som sa posunula o niekoľko rokov dozadu a sledovala dievčatko, ktoré fotografovala jej mama. Pamätám si, že to dievča veľmi chcelo vyliezť na sochu jazdca, ale matka sa len usmiala a povedala, že na to musí dorásť.

Pri tomto námestí je nádherné Múzeum krásnych umení, ktoré som s potešením navštívila v tento slnečný októbrový deň. Múzeum predstavuje dejiny umenia nielen západnej Európy, ale pokrýva aj čas starovekého Grécka, Ríma a Egypta až po súčasnosť. Môžete v ňom vidieť širokú škálu exponátov, počnúc múmiami a končiac maľbami slávnych umelcov rôzneho obdobia. Som si istá, že každý návštevník tu nájde niečo, čo sa mu bude páčiť. Mne sa napríklad zapáčili dva obrazy, z ktorých jeden vzbudil vo mne dojem, že predmety z neho sa naozaj dajú vziať do ruky. Jeden dôležitý fakt: exponátov je toľko, že tam možno stráviť celý deň a aj tak to bude málo na zapamätanie si a skúmanie každého z nich. Mimoriadne zaujímavá je aj architektúra samotného múzea, a to zvonku aj zvnútra.

Po odchode z múzea umenia som pokračovala v pohybe v čase a ocitla som sa v múzeu Memento park v XXII. obvode, ktorého exponáty boli časovo bližšie k súčasnosti. Nie som fanúšik komunistických diel, ale bol to zaujímavý zážitok a návrat v čase do doby, v ktorej žili moji starí rodičia a narodili sa moji rodičia. Za zmienku stojí aj to, že cestou autom po Budapešti som stále držala v ruke telefón a neustále fotografovala, tak ma fascinovala okolitá architektúra.

Po stretnutí s históriou a umením dávnych čias a skúmaní rôznych expozícií som bola taká hladná, že som s radosťou zašla do reštaurácie pri jazere, kde som ochutnala neskutočne lahodný Cézar šalát s krevetami. Keď som v najlepšej nálade odchádzala z reštaurácie, zistila som, že sa už zotmelo a je čas vrátiť sa domov. Nechcelo sa mi opustiť toto čarovné mesto, ktoré má pre mňa toľko prekvapení. Ale sľúbila som si, že sa sem určite vrátim po nové dojmy.

Júlia Starčuková

Foto: autorka