Neďaleko župného mesta Šalgotarján leží v údolí potôčika Kis-Zagyva niekoľko obcí. Prednedávnom sa v národnostnej základnej škole v novohradskej Lucine, kde sa učia deti z piatich okolitých obcí, pretože je centrálnou školskou inštitúciou regiónu, pustili do súťaže, ktorej podstatou bolo, kto koľko pozná slovenských výrazov súvisiacich s najchladnejším ročným obdobím, so zimou.
Vzhľadom na to, že už na dvere zaklopala jar a koncom marca začali kvitnúť prvé kvety, ktoré hneď pooblizoval mráz, aj v Lucine považovali za potrebné venovať čas rozlúčke so zimou. Urobili to tak, ako obyčajne v ostatných rokoch, súťažou na rozvoj slovnej zásoby – písomky zo slovenských slovíčok. Deti museli poznať asi 100 nových slov a všetci, ktorí ich zvládli na 90 – 95 percent, dostali odmenu. Na odmeňovaní sa veľkodušne podieľala miestna slovenská samospráva pod vedením slovenčinárky Pirošky Gyöngyösiovej. Predsedníčka voleného zboru, je už síce na dôchodku, ale vrátila sa učiť slovenský jazyk, a priniesla odmenu pre všetkých úspešných riešiteľov úloh.
Okrem toho, že sa žiaci predviedli svojou bohatou slovnou zásobou zo slovenčiny, dostali tiež možnosť prezentovať svoje vedomosti v znalosti veršíkov o Veľkej noci a oblievačke vo forme esemesiek. Dokonca ich zozbierali také množstvo, až z toho vznikol maratón.
Ako nám povedala riaditeľka školy a slovenčinárka Helena Klagyiviková, základná škola v Lucine má vyše 130 žiakov nielen z Luciny, ale aj okolitých obcí, pričom do Luciny prichádzajú do 2. stupňa aj žiaci zo školy v Nagybárkányi. Slovenčinu a slovenskú vzdelanosť sa učia predovšetkým tí, ktorí začali chodiť do školy od prvej triedy na mieste, v Lucine. Štvrtáci sú v samostatnej triede, piataci a šiestaci v spojenej, podobne aj siedmaci a ôsmaci. Spojené ročníky sú hlavne preto, lebo v Lucine nemajú dosť učiteľov. Slovenčinárka Helena Klagyiviková pochádza z neďalekého Šámšonházu a v Lucine začala pôsobiť v roku 1984. Na budúci rok bude na dráhe pedagóga 40. rok a ako sa priznala, ustala, najmä vedenie inštitúcie vyžaduje množstvo energie a v tom by už sotva pokračovala. Našťastie, darí sa im vychovávať budúce učiteľky národnostného jazyka, vlastné odchovankyne, ktoré za katedrou môžu nastúpiť namiesto svojich učiteľov. Napríklad Estera Szelesová Tóthová je podobne ako jej mamička učiteľka s aprobáciou biológia a zemepis, ale keďže má jazykovú skúšku, presvedčili ju, aby získala kvalifikáciu slovenčinára. Pozná miestne pomery, veď v obci vyrástla, aj sama sa učila v miestnej škole. Už na ňu mohli zveriť vyučovanie na nižšom stupni. Má patričné schopnosti aj vôľu učiť najmenších.
– Koľkí vaši žiaci pokračujú v štúdiu? – opýtala som sa H. Klagyivikovej.
– Všetci sa hlásia ďalej, – konštatovala pani riaditeľka. – Len to je škoda, že nie všetci v učení skutočne pokračujú. Nikomu však, nech pochádza z akejkoľvek rodiny, rodičia nebránia ani v tom, aby sa učil slovenčinu, ani v tom, aby sa prihlásil ďalej do školy. Veľmi veľa sa zmenila situácia v dedine aj v porovnaní s osemdesiatymi rokmi. Aj naši rómski spoluobčania pristupujú k otázke vzdelania zodpovednejšie.
– Čo plánujete v najbližšom období?
– Čoskoro nás čaká ďalšia súťaž slovnej zásoby, témou bude jar, príprava je už v plnom prúde. V polovici mája chystáme Lucinské veršovačky. Súťaž je veľmi populárna, zapája sa do nej viac ako polovica školy. Nemáme v súčasnosti folklórnu skupinu, sústreďujeme sa však na miestne tradície. Snažíme sa zvyky odovzdávať budúcemu pokoleniu, nech už sa týkajú miestnych motívov alebo miestnej gastronómie. Na jeseň si urobíme páračky, moržujeme kukuricu a v zime vždy pečieme mlynský koláč, a vyrábame hračky zo šúpolia.
Erika Trenková
Foto: archív školy v Lucine