Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko je názov literárnej súťaže, ktorú už 31 rokov vyhlasujú Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, Ministerstvo kultúry SR, Štátny pedagogický ústav, Vydavateľstvo SPN – Mladé letá, Matica slovenská, Spolok slovenských spisovateľov, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Tento rok som sa do súťaže zapojila aj ja s prácou Čím chcem byť? Moja učiteľka slovenčiny Dana Lukáčiková o mne vie, že by som chcela byť učiteľka slovenského jazyka, tak sa ma spýtala, či by som o tom nenapísala prácu. Prečo nie? Sadla som si, vzala do ruky pero a začala som písať o tom, prečo mám tak rada slovenčinu a prečo by som ju chcela v budúcnosti učiť. Teta Dana vo februári moju prácu poslala do súťaže a v apríli sme dostali správu, že som získala čestné uznanie a za odmenu pobyt na Slovensku.

Dňa 24. mája som spolu s mojou pani učiteľkou cestovala na Slovensko. Spolu s nami cestovali aj gymnazisti z Békešskej Čaby Ámin Kabai, Boglárka Brachnová a zo Slovenského Komlóša Dušan Birkás. Sprevádzala ich pani učiteľka Zuzana Benková.

Pricestovali sme do Senca, do hotela TP Družba, kde sme sa ubytovali. Po nás pricestovali deti zo Srbska a z Chorvátska. V hoteli nás privítala a po celý čas pobytu nás sprevádzala pani Iveta Baloghová z Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Nasledujúci deň sme hneď po raňajkách cestovali do Nových Zámkov, kde sa konalo slávnostné vyhodnotenie súťaže. Najprv bola oslava a kladenie vencov pri soche Antona Bernoláka, ktorá sa nachádza na Hlavnom námestí. Po kladení vencov sme sa presunuli do Domu Matice slovenskej.

V kultúrnom dome prebiehalo oceňovanie podľa jednotlivých kategórií. My, zahraniční Slováci, sme boli vo štvrtej kategórii. Medzi vyhodnotením jednotlivých kategórií sa konal veľmi pekný kultúrny program, ktorý pre nás pripravili deti a umelci zo Slovenska. Nechýbal krásny spev, ľudové tance, hra na husliach, divadelná hra.

Po obede sme odcestovali naspäť do Senca. Keďže sme boli ubytovaní neďaleko Slnečných jazier, pozreli sme si ich areál. Prešli sme sa aj po Senci a nakúpili sme si obľúbené sladkosti. Večer sme si zahrali volejbal, keďže oproti hotela bola športová hala.

„Dnes pôjdeme po stopách Štefánika,“ povedala v piatok ráno pri raňajkách teta Iveta.

Kto je Štefánik, to som vedela, veď máme jeho sochu aj pri vchode našej školy. Len som nevedela, aký to bol pre Slovákov veľký človek (aj keď mal nízku postavu).

Navštívili sme jeho múzeum v rodných Košariskách, kde nám sprievodkyňa povedala, že bol vedec, hvezdár, generál, letec... Bol mimoriadne pracovitý a stihol toho za svoj krátky život veľmi veľa.

Dozvedela som sa, že zahynul pri páde lietadla, keď sa vracal domov z Talianska a spolu s ním zomreli aj traja mechanici. Preto im na vrchu Bradlo týčiacom sa nad jeho rodiskom a mestom Brezová pod Bradlom postavili mohylu. Jej štyri do výšky sa vypínajúce stĺpy symbolizujú nielen tieto štyri životy, ale aj štyri svetové strany, keďže M. R. Štefánik veľmi veľa cestoval.

Pred mohylou, kam sme išli po obede, našu skupinu pristavil pán, ktorý mal čiapku ako Štefánik. Porozprával nám veľmi zaujímavé veci z jeho života a povedal nám, že aj my môžeme byť ako M. R. Štefánik. Ako? Keď sa budeme veľa pýtať, veľa sa dozvieme. Musíme mať sny, ktoré sa nám splnia, ak budeme vytrvalí. K tomu nám pomôže aj vzdelanie.

Mohyla je naozaj krásna, nič podobné som doteraz nevidela. Ale najviac sa mi páčil výhľad z nej. Slovensko je krásna krajina, sú tu krásne pohoria a veľa lesov. Ja žijem na rovine, preto ma pohľad na kopce a lesy vždy prekvapuje.

Do hotela sme sa vrátili až na večeru. Boli sme unavení, ale plní dojmov. Energiu sme si dobili v hotelovom bazéne, v ktorom sme mohli plávať každý večer.

V sobotu ráno nás čakal deň plný programov. Po raňajkách sme cestovali do Orechovej Potône, kde sa nachádza Malkia park. Je to niečo ako zoologická záhrada, no žijú v nej zachránené zvieratá z cirkusov a adoptované týrané zvieratá.

Bolo to veľmi pekné a poučné. Videla som komentované kŕmenie zvierat, naučila som sa o nich niečo nové a zaujímavé.

Po obede sme cestovali do Bratislavy. Konečne som na vlastné oči videla Bratislavský hrad, vyhliadkovú vežu Ufo, budovu Národnej rady SR, ktoré poznám iba z obrázkov a z rozprávania pani učiteľky.

Bola som ohromená a bolo to krajšie ako na obrázkoch. Po prechádzke na hradnom nádvorí sme sa presunuli k nákupnému centru Eurovea. Prešli sme sa po nábrežnej promenáde pri Dunaji, pozreli sme si budovu Slovenského národného divadla, sochu M. R. Štefánika pri promenáde. Potom nás čakalo to, na čo sme sa veľmi tešili, nakupovanie darčekov pre rodičov a našich blízkych. Večer sme sa unavení, ale spokojní vrátili do hotela. Po večeri sme si ešte zahrali volejbal.

V nedeľu ráno sme sa rozlúčili s kamarátmi zo Srbska a z Chorvátska. Z pobytu na Slovensku som si priniesla veľa darčekov. Ale najväčší dar bol ten, že som spoznala nových kamarátov a nové miesta.

Aj keď sme boli z rôznych krajín, spájala nás slovenčina, ktorou sme sa dorozumievali.

Som rada, že som sa do tejto súťaže zapojila. Teraz už isto viem, že budem učiteľka slovenčiny. Je to môj sen a za ním si pôjdem.

„Kto kráča energicky a vedomý si cieľa, ovláda svoj osud takmer úplne.“

Milan Rastislav Štefánik

Nora Csataiová,
žiačka 7. ročníka

Slovenskej základnej školy v Sarvaši