V akademickom roku 2024/25 sme z Maďarska začali štúdium na vysokých školách na Slovensku štyria. Zorka Nagyová, ktorá svoje gymnaziálne štúdiá skončila v Budapešti a Dominik Kun, Ármin Kabai a ja sme absolvovali slovenské gymnázium v Békešskej Čabe. Zorka študuje učiteľstvo telesnej výchovy a slovenského jazyka a literatúry na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Ármin študuje aplikovanú mechaniku a mechatroniku na Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity, Dominik bude učiteľom telesnej výchovy a techniky a študuje v Nitre a ja som poslucháčom sociológie na Trnavskej univerzite v Trnave. Všetci sme štipendistami.

Každý jeden z nás už začal vysokú školu, no nebolo to zďaleka také ľahké, ako sme si pôvodne predstavovali. Našťastie nám veľmi pomohli bývalí učitelia, ako aj poslucháči z Maďarska, ktorí už študujú na Slovensku.

Najprv napíšem vlastné skúsenosti, a potom popíšem aj názory ostatných. Podarilo sa mi všetko prekonať a ročník som začal načas. Najhoršie však pred začiatkom školského roka bolo, že listy sa ku mne nedostali (čo je možno chyba našej poštárky, ktorá, keď raz vyšla k nášmu bytu, čudovala sa, že ľudia dostávajú listy zo Slovenska) a všetko bolo potrebné vybaviť na papieri, teda poslať poštou. Zároveň všetko, čo som posielal na univerzitu, bolo treba dať overiť notárom. Mám to šťastie, že Budapešť a Štúrovo sú blízko, takže som si tam mohol dať overiť svoje dokumenty slovenským notárom a nemusel som platiť aj za úradný preklad. Pôvodne som chcel študovať psychológiu, no tu som sa stretol s tým, že sa nerátali body za známky koncom školského roka a maturity. Je to jedna z nevýhod, že na Slovensku majú maturity už na jar, do konca apríla sú približne známe výsledky. Oproti tomu u nás končia maturity koncom júna, takže aj vysvedčenie dostaneme vtedy. Mal som veľké šťastie na pracovníčku študijného oddelenia, ktorá mi so všetkým pomohla.

Museli sme otvoriť aj bankový účet, k čomu potrebujete pas, pretože sú univerzity, kde sa štipendium prevádza len na slovenský účet. Taktiež si treba dávať dobrý pozor na internát, resp. na vybavenie miesta na internáte. Tam, kam som pôvodne chcel ísť, systém ukazoval, že mám miesto, ale potom vysvitlo, že nie. Jedno voľné miesto sa potom našlo na stredoškolskom internáte, kde som sa mohol ubytovať. A hoci je to stredoškolský internát, budova je obrovská, z desiatich celé dva poschodia obývajú iba poslucháči univerzít, máme teda vlastné miesto.

Z praktických dôvodov telefónny účet platíme my traja z Maďarska spolu, takže vyjde nás to oveľa menej, ako keby sme vybavili jednotlivo, resp. ako keby sme používali svoje maďarské telefónne karty.

Na začiatku štúdia som mal mierne obavy zo sociológie, lebo nám povedali, že to je pre cudzincov jeden z najťažších odborov. Už viem, prečo to povedali, väčšia časť odbornej literatúry je totiž v češtine. Pre mňa to ale znamená, že takto budem postupom času ovládať aj český jazyk. Profesori sú tiež veľmi nápomocní, aj spolužiaci.

Oveľa viac som však získal vycestovaním. Všetci máme C1 jazykovú skúšku, ale len tak sa môžeme naučiť jazyk, ak ho denno-denne používame. Preto je pre študentov slovenských škôl veľmi dobrá príležitosť, že môžu študovať v zahraničí a ešte k tomu so štipendiom.

Aj ja mám hodiny slovenčiny, tak ako každý zahraničný poslucháč, profesor mi však dal možnosť naučiť sa nielen to, čo sa učia ostatní a čo som sa učil už na základnej a strednej škole, ale dostávam úlohy navyše, ktoré preberáme pred vyučovaním. Nie je povinný zaoberať sa so mnou oddelene, ale robí to, za čo som mu naozaj vďačný.

Dominik Kun to tiež nemal ľahké. „V prvom rade bolo treba podať prihlášky na jar, prihlásil som sa na tri miesta v Maďarsku a na Slovensku do Nitry, kde ma aj prijali po júnových fyzických testoch. Študujem učiteľstvo telesnej výchovy a techniky na pedagogickej fakulte v Nitre, čo ma zatiaľ baví, pretože hodiny teórie sú pestré a máme veľa cvičení, ktoré mám najradšej, pretože rád športujem a bol som šťastný, keď som sa dozvedel, že ma prijali. Veľmi som chcel študovať na Slovensku. Zápis bol 10. septembra, a tam som narazil na prvý problém. Prosili si odo mňa nostrifikáciu maturitného vysvedčenia, bez ktorej som sa nemohol zapísať na vysokú školu. Podarilo sa mi to až 23. septembra, už po otvorení akademického roka. Odvtedy študujem v Nitre, kde sa mi podarilo spriateliť sa s mnohými slovenskými a maďarskými študentmi, s ktorými sa pravidelne stretávame a organizujeme spoločné programy. Moja znalosť slovenského jazyka sa od 23. septembra veľmi zlepšila, keďže som prevažne obklopený Slovákmi a rozprávame sa po slovensky. Niekedy aj mňa prekvapuje, ako ľahko rozumiem a viem používať slovenčinu v bežnom živote.

Cesta z domu (zo Slovenského Komlóša – pozn. red.) je veľmi dlhá, cestujem 12 hodín vlakom a autobusom. Vlakom cestujem v Maďarsku do Komárna a z Komárna do Nitry zadarmo s preukazom ISIC. ISIC karta je medzinárodný študentský preukaz, ktorý v Maďarsku neakceptujú, no na Slovensku s ním môžem získať veľké výhody. Najdôležitejšie je cestovanie vlakom, keďže študenti s platnou ISIC kartou môžu cestovať zadarmo po celom Slovensku, čo je obrovská pomoc. V aplikácii ISIC na vás navyše čaká množstvo kupónov a špeciálnych ponúk. Osobne sa tu cítim veľmi dobre a neľutujem, že som sem prišiel študovať. Každému odporúčam pozrieť si stránky univerzít na Slovensku.”

Možno by som mohol povedať viac o karte ISIC. Ako to spomenul aj Dominik, je to medzinárodný študentský preukaz. U nás v Trnave si s ním môžeme kúpiť obed v jedálni na univerzite. ISIC má dve „vrecká“ jedno na cestovanie, jedno na stravu. Tu v Trnave, keď niekto kúpi lístok na MHD s ISIC-om, ten stojí 25 centov. Samozrejme, keď máme na ISIC peniaze, totiž za zľavnené lístky môžeme platiť iba ISIC-om, v hotovosti a bankovou kartou nie. So študentskou kartou dostaneme aj kupóny do siete McDonalds a na všeličo iné, napríklad v lekárni, alebo máme aj zľavu do Tesca.

Zorka Nagyová mi prezradila, že sa na univerzite cíti veľmi dobre. Aj ona má nových kamarátov, s ktorými aj študuje. V Bratislave sa ľahko pohybuje mestskou hromadnou dopravou. Ona bola spomedzi nás na Slovensku najskôr. Mala menšie problémy s aktiváciou ISIC karty, lebo ju najprv treba na univerzite cez terminál aktivovať a potom na stanici treba na ňu dobiť peniaze, a tak sa aktivuje druhýkrát.

Ármin Kabai mi tiež napísal svoje dojmy: „Študujem aplikovanú mechaniku a mechatroniku na Strojníckej fakulte STU (Slovenská technická univerzita v Bratislave). Musíme sa veľa učiť. Učitelia sú nápomocní, no očakávania sú vyššie ako na strednej škole. Zdá sa, že ich cieľom nie je nutne vylúčiť väčšinu ľudí, ale nechcú zdržiavať tých, ktorým dané predmety naozaj sedia. Materiály prednášok sa zvyčajne nahrávajú do univerzitného informačného systému, kde ich môžeme kedykoľvek nájsť, ak si ich chceme sami prezrieť.

Najprv som si myslel, že vzdelanie v slovenčine bude problém, keďže som sa napriek jazykovej skúške C1 ešte nezorientoval v odbornom jazyku. Mám hodiny slovenčiny, kde sa už zoznamujeme s odbornými výrazmi. Niekedy používam aj online slovníky; Slovensko-maďarský, maďarsko-slovenský technický slovník, ale celkovo rozumiem poučkám a materiálom.

Skutočným problémom bolo nostrifikovanie maturitného vysvedčenia. To sa vybavuje na regionálnych úradoch školskej správy SR, a iba poštou. Nakoniec som papier dostal 15. októbra, takže štúdium som mohol prakticky začať 16. októbra. Moji učitelia mi poskytli návod, ako nahradiť zameškané učivo. V posledných týždňoch som teda svoj voľný čas z veľkej časti venoval štúdiu. V štúdiu napredujem dobre, podľa mňa to pred skúškami určite stihnem. Iste, nie je to ľahké, ale nikdy to ani nebolo.”

Takmer každý deň sa rozprávame, kto ako sa má, ako sa cíti a pomáhame si navzájom s každodennými problémami. Pre tieto ťažkosti, o ktorých sme aj tu písali, sme sa rozhodli začať mentorský program v spolupráci so Slovenskou samosprávou XII. obvodu Budapešti, aby to, čo bolo pre nás ťažké, bolo pre ďalšie generácie jednoduchšie. V rámci toho budeme cestovať do škôl, kde sme maturovali a plánujme našim nasledovníkom podať praktické informácie. Zatiaľ je to iba plán, ale dúfam, že sa nám náš cieľ podarí naplniť a vďaka nášmu programu nikoho neodradí komplikovaný proces začiatku štúdia v Slovenskej republike.

Oliver Patay

Foto: (a)