Po stopách národného obrodenia II.

Pani učiteľka slovenčiny pre nás každý rok pripraví projekt, vďaka ktorému môžeme my, študenti našej školy navštíviť miesta spájajúce sa so slovenskou literatúrou a dejinami. Takýmto spôsobom dostaneme lepší prehľad o učive a získame cenné informácie, ktoré možno nezaznejú na hodinách. Tieto exkurzie nie sú užitočné iba pre naše maturity a ďalšie vzdelávanie, ale pomocou nich môžeme bližšie spoznať Slovensko, Slovákov a ich kultúru.

Minulý rok sme prešli po stopách života Andreja Sládkoviča. Boli sme v Krupine, Banskej Štiavnici, Hronseku, Radvani, ale odbočili sme aj do Tajova, ktorý sa spája s Jozefom Gregorom Tajovským a do Hronského Beňadiku do gotického kláštora. Tentokrát (22. – 24. októbra) sme sa vydali po stopách matičných. Exkurzia sa mohla uskutočniť vďaka finančnej podpore z Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (106/HU/2024) a Slovenskej národnostnovej samosprávy V. obvodu Budapešti. Ďakujeme!

Prvý deň

Po dlhej ceste autobusom sme konečne dorazili do Kláštora pod Znievom. Je to dedina postavená pod krásnymi horami, ale my sme tam nešli kvôli krásam prírody. Pre nás bol oveľa dôležitejší fakt, že v tejto obci stálo tretie slovenské matičné gymnázium.

Prvá budova tohto gymnázia dnes funguje ako súkromná základná umelecká škola. Druhá budova (z nášho pohľadu najdôležitejšia) je dnes prerobená na pamätnú izbu. Je tam výstava o histórii Kláštora pod Znievom, ktorej súčasťou je aj história slovenského gymnázia.

Prvé záznamy o obci sú z roku 1113, z čias kráľa Kolomana. Meno dostal podľa hradu Zniev, ktorého ruiny dodnes stoja na neďalekom kopci. Belo IV. tam mal sídlo počas tatárskeho vpádu. Narodila sa tam údajne aj jeho dcéra svätá Margita, podľa ktorej je pomenovaný Margitin ostrov v Budapešti.

Do 18. storočia sa obyvatelia Kláštora pod Znievom zaoberali hlavne olejkárstvom a obchodovaním. Vraj boli výborní a uznaní až za hranicami Ruska.

Keď preskočíme do čias matičných, dostaneme sa do obdobia, kedy tam bolo zriadené tretie matičné gymnázium v Hornom Uhorsku. V roku 1869 tak už boli na území dnešného Slovenska tri gymnáziá, kde sa študenti mohli vzdelávať po slovensky. Ďalšie dve boli v Revúcej a Martine, lenže tie boli evanjelické, katolíci zatiaľ takúto školu nemali a rozhodli sa, že škola bude fungovať práve v tejto dedine, vtedy mestečku. Zaujímavé je, že okolie Kláštora pod Znievom je čisto evanjelické, a iba táto obec ostala katolíckou, teda aj škola v nej bola katolícka. Prvým riaditeľom gymnázia bol Martin Čulen.

Študenti ale nemali riadny žiacky domov. Bývali na privátoch v rodinách. Škola bola veľmi prísna a každé ráno po omši profesori kontrolovali, či si študenti dávajú pozor na svoju obuv, ktorú dostali ako „štipendium“, či nepijú alebo nefajčia. Keď poriadok nedodržali, dostali fyzický trest – obrovskú facku. Avšak aj napriek tejto prísnosti tam študenti radi chodili, veď mohli maturovať v slovenčine – v rodnom jazyku. Popri tom sa učili aj po česky, rusky, nemecky a latinsky, mali aj veľa iných hodín, tak ako študenti dnes.

V tom istom čase tam na vyváženie slovenskej školy uhorská vláda postavila Maďarský učiteľský ústav, v ktorom študovali aj niektorí významní slovenskí spisovatelia, napr. J. G. Tajovský a Martin Kukučín.

Slovenské gymnázium v Kláštore pod Znievom malo dokonca tri budovy. Prvá, už spomenutá, je dnes základnou umeleckou školou, druhá pamätnou izbou a tretia je dodnes fungujúcou základnou školou.

Ako aj meno obce ukazuje, nachádza sa tam aj kláštor. Dnes funguje ako rehabilitačné a sociálne centrum. Pod kostolom sa nachádzajú tri krypty, v jednej z nich je pochovaný Benedikt Szőllősi, autor barokového cirkevného spevníka Canthus Catholici.

Z Kláštora pod Znievom sme prešli do skanzenu slovenskej dediny v Martine. Sú tam architektonické pamiatky zo štyroch oblastí Slovenska: Liptov, Turiec, Orava a Kysuce. Spozorneli sme, keď nám sprievodkyňa povedala, že na cintoríne sa pochovávali zvlášť katolíci a evanjelici, na okraji boli pochovaní žobráci a nepokrstené deti, a za múrom pochovávali samovrahov.

Druhý deň

Skoro ráno sme už sedeli v Literárnom múzeu v Martine. Aj Matica slovenská, podobne ako gymnázium v Kláštore pod Znievom, má tri budovy. V prvej je dnes Literárne múzeum, v druhej sídli Matica slovenská a tretia funguje dnes ako Slovenská národná knižnica.

V múzeu sme dostali zhrnutie celej slovenskej literatúry. Rozprávali nám všeličo zaujímavé od veľkomoravských čias až po dnešnú dobu. Hoci sme už väčšinu preberali v škole na hodinách slovenskej literatúry, nevyrovná sa to zážitkom vidieť originálne exempláre diel, rukopisy, portréty a maľby, neopomenúc to, koľko nových informácií a historiek sme sa dozvedeli od našej sprievodkyne. Naviac, naša trieda zarecitovala začiatočné verše básne Slávy dcéra pred portrétom Jána Kollára.

Cestou do budovy Matice slovenskej sme sa zastavili na Memorandovom námestí. Tam sa v roku 1861 konalo Memorandum slovenského národa. Na počesť tejto udalosti je tam postavený pamätník, k nemu sme položili veniec.

Budova Matice slovenskej je obrovská. Je ťažké si predstaviť, že sa na ňu ľudia voľakedy groš po groši museli vyzbierať. Pred budovou stojí socha Matice. Dookola je park s bustami významných predstaviteľov Matice slovenskej alebo tých, ktorých životné dielo sa k nej viaže. Je tam napríklad busta Karola Kuzmányho, Ľudovíta Štúra a Anny Jurkovičovej Hurbanovej. Trošku vzadu stojí aj socha sv. Cyrila a Metoda.

Mali sme možnosť vstúpiť aj do budovy. Tam sme videli reprezentačnú miestnosť plnú obrazov členov Matice slovenskej. Ale teraz si nemyslite, že tam boli len dnešné fotky. Našla sa aj fotka, na ktorej stojí Jozef Miloslav Hurban.

Okrem toho som v budove našla aj obrovskú mapu Slovenska, do nej zapichnuté rôznofarebné špendlíky. Tie znamenali všetky miestne organizácie Matice slovenskej. Skoro tam ani miesta nebolo.

Z Matice slovenskej sme sa po pár minútach chôdze ocitli na Národnom cintoríne. Mali sme za úlohu pohľadať hroby veľkých osobností. Nebolo ťažké nájsť slovenské trikolóry, hoci sa tam pochovávajú aj martinskí občania. Nakoniec sme našli hroby Martina Kukučína, Jána Kalinčiaka, Svetozára Hurbana Vajanského, Anny Jurkovičovej Hurbanovej, Jozefa Cígera Hronského, Janka Jesenského, dokonca aj fotografa Karola Plicku, ktorý, hoci je Čech, je pochovaný na Slovensku. Nachádza sa tam aj symbolický hrob Janka Kráľa. Janko Kráľ tam však nie je pochovaný. Jeho telo (resp. hrob) sa nikdy nenašlo.

Tretí deň

Tretí deň bol dosť krátky, lebo sme sa museli vrátiť do školy. Ráno po nastúpení do autobusu, sme sa vybrali do Mošoviec. Mošovce sú rodnou dedinou už spomínaného autora Slávy dcéry Jána Kollára. Nad vstupom do múzea bolo napísané: Slávme slávne slávu Slávov slávnych. Trošku sme medzi sebou súperili, kto to vie prečítať rýchlejšie. V dome sme sa dozvedeli, že väčšina je už nanovo postavená, lebo pred mnohými rokmi skoro všetko zhorelo, iba jedna izba je originálna.

Naša sprievodkyňa nám ukázala rukopisy, citácie, fotky a všeličo, čo sa o Kollárovi dalo dozvedieť Najviac sa mi páčili originálne exempláre jeho diel. Tiež bolo veľmi zaujímavé porovnávať Slávy dcéru v češtine, ktorou ešte Kollár písal, s prekladom Ľubomíra Feldeka do dnešnej slovenčiny. Všimla som si aj fotky jeho potomkov. O nich je zaujímavé povedať, že od čias Kollára sa v rodine rodili dcéry a všetky dostali meno Ľudmila, podľa Kollárovej dcéry, avšak už to nebude ďalej pokračovať, lebo poslednej dcére sa narodil chlapček a tomu sa nedá dať meno Ľudmila. Nakoniec sme si aj tam zarecitovali časť Predslovu zo Slávy dcéry.

Nové poznatky z exkurzie si budem niesť so sebou po celý život, tak isto ako zážitky. Užívala som si používanie slovenčiny, zvlášť dobre mi padlo, keď samotní Slováci chválili moju slovenčinu. Už sa neviem dočkať budúcej exkurzie, ktorá, ako nám už pani učiteľka prezradila, bude po stopách Ľudovíta Štúra a Jozefa Miloslava Hurbana.

Dóra Trenková, študentka 11.ročníka

Foto: Anita Holá