Tábor, ktorý sa skončil slzami, bol asi dobrý tábor. Myšlienku môžeme rozvíjať ďalej: tábor, ktorý sa začína, ba aj končí slzami, je ešte lepší. To si teraz už vymýšľam, lebo sa nepamätám, že by bol niekto na začiatku divadelného tábora plakal. Možno ešte pri autobuse v Budapešti, ale priamo na mieste už nie.

Bolo nám zase dobre. Prišlo síce menej detí ako sme plánovali, ale v tomto termíne sa z roka na rok organizuje viac a viac regionálnych a školských táborov. Je to z jednej strany veľmi dobrá tendencia, na druhej strane lamentujeme, či by sme ten náš nemali presunúť. Keďže však aj celoštátne tábory majú svoj pravidelný rytmus, asi nie. Detský divadelný tábor je jeden z tých, ktorý otvára sezónu. Čakajú ho deti, lektori aj pedagógovia, a to napriek tomu, že to nie je tábor výletov, tanca, remesiel, športu. Učíme sa od rána do večera texty, spevy, sústredene skúšame situácie, rozprávame sa o osobnostiach, o histórii, o ľudských vlastnostiach. Po slovensky. Toto by som teraz chcela napísať veľkými a hrubými písmenkami, len to potom v tlači nevyzerá dobre.

Divadelný tábor nie je tábor pre tých najlepších žiakov. Prichádzajú sem aj také deti, ktoré sa doma, v škole vôbec neaktivizujú. Slovenčina ich až tak veľmi nebaví, sociálne vzťahy majú ambivalentné atď. Keď ich však pedagóg presvedči a dostanú sa do tábora, akoby ich vymenili. Neraz som sa stretla s deťmi, ktoré náš tábor presmeroval napríklad do slovenského gymnázia, alebo zmenil ich prístup k slovenčine aj na hodinách. A vôbec, prístup k učeniu.

Ako učiteľka som sa snažila prísť na to, v čom je tajomstvo tohto tábora. Odpovede nie sú až také jednoznačné... Dramatická výchova ako kľúčový pojem nestačí. Pokúsim sa moje dojmy zhrnúť stručne a heslovite: daná skupina detí, ktoré sa navzájom nepoznajú (alebo iba niektoré) dostanú úlohu, aby sa za päť-šesť dní naučili novú divadelnú hru. Majú spoločný cieľ, ku ktorému sa dostanú formou vymyslenou „neznámym“ režisérom a neznámym hudobníkom. Slovo „neznámy“ sa v tomto prípade viaže k osobe, ktorá nemá predsudky, nepozná deti, s ktorými musí pracovať. Otvorenosť a dôvera dospelých bez predsudkov voči deťom a jasne vytýčený cieľ, to premení aj malých účastníkov. A v tom spočíva ten zázrak. Deti sa aj medzi sebou začínajú inak správať. Neidealizujem – nie bez konfliktov, ale dynamika skupín sa vyvíja a smeruje k cieľu: hrať sa spoločne, učiť sa spoločne, podporovať sa navzájom a tolerovať jeden druhého.

Treba to prežiť, zažiť, treba tam byť. Z dní, prežitých v divadelnom tábore, získam vždy duševnú muníciu na celý rok.

Čísla

Nuž a teraz nasleduje trochu „suchej” štatistiky. Prosím vás však, aby ste za číslami videli predovšetkým živé deti, dlhé hodiny skúšok, ale aj debaty, športovanie, výlety do okolia a do neďalekého Wellnes-centra, nuž a napokon predstavenia, ktoré boli výsledkom týždenného snaženia. V tomto roku sme v tábore, ktorý sa konal od 23. – 29. júna už po tretí raz v Penzióne Tále v Bystrej, teda v prekrásnom prostredí Nízkych Tatier, privítali 25 žiakov z piatich slovenských národnostných škôl: z Békešskej Čaby, Budapešti, Čemeru, Sarvaša a Slovenského Komlóša spolu so sprevádzajúcimi učiteľkami a skúsenými divadelníčkami Annou Ondrejovou, Anikó Árvaiovou, Marikou Mravikovou, Máriou Tóthovou a s pánom učiteľom Jánom Pitoňákom, ktorí deťom a lektorom počas tábora pomáhali pri skúškach, sledovali text, učili ich spievať, vyrábali rekvizity. Väčšina detí už v divadelnom tábore bola, teda viaceré z nich sa už poznali, dokonca aj medzičasom udržiavali kontakty. Účastníkov by sme mohli rozdeliť do troch skupín: po prvé sú to žiaci – nováčikovia, ktorí nevedia, čo ich čaká (prichádzajú s miernymi obavami), po druhé žiaci, ktorí sa už raz v tábore zúčastnili (títo vedia, že sa až tak veľmi netreba obávať) a po tretie žiaci, ktorí sa do divadelného tábora pravidelne vracajú (tí sa už neboja vôbec). S týmito ostrieľanými sa, samozrejme, robí najlepšie. Práca sa začala hneď po príchode. Lektori – režisérka a prekladateľka Margita Garajszká ako vedúca jednej skupiny a divadelník Peter Hudák ako vedúci druhej skupiny – porozprávali deťom, čo si pre ne pripravili, aké predstavenie budú skúšať. Margitka, verná svojej dramaturgii a predstavám, si prichystala príbeh o rieke Váh Fluvius Vagus, popretkávaný vsuvkami zo slovenskej histórie a literatúry, Peter so sebou priniesol modernú rozprávku O pani Nespokojnej, príbeh o chamtivosti, ktorá nikdy nekončí dobre. Predstavenia, ktoré vznikajú v divadelnom tábore, sú vždy popretkávané hudbou, pesničkami. M. Garajszká už dlhé roky spolupracuje so skladateľom Belom Felixom, P. Hudák si tento rok vybral za pomocníka absolventa konzervatória Fabiana Güttinga, ktorý bez problémov zapadol do našej malej divadelnej „spoločnosti“ a deti si ho obľúbili.

Ako vždy, aj teraz boli vrcholom celého týždňa premiéry predstavení v predposledný deň tábora. Napätie, nedočkavosť, trochu nervozity, upokojovanie zo strany sprevádzajúcich učiteliek pred predstaveniami, nuž a potom potlesk, úsmevy, uvoľnenie, objatia, údiv zo strany našich milých a už tradične prichádzajúcich hostí – členov Divadelného súboru Jána Chalupku z Brezna, čo všetko tieto deťúrence za päť dní stihli.

Tábor, ktorý sa skončil slzami, bol asi dobrý tábor. Ten náš teda v každom prípade. Posledný – popremiérový – večer, je už večerom uvoľnenia a dobrej nálady. Deti, ale aj dospelí dostanú darčeky, v tomto roku deti knihy, dospelí malú pozornosť. Je tu priestor na zhrnutie tábora, vety dojatia – a je pravda, že ťažko vymyslieť niečo nové a nápadité, čím by človek vyjadril vďaku a radosť. Tohoročný „posledný“ večer sa od tých predchádzajúcich predsa len líšil. Slovo si vypýtal pán profesor Belo Felix, náš ujo Belo, ktorý presne 32 rokov pre nás vymýšľa pesničky. Už viackrát naznačil, že „toto“ je jeho posledný rok v tábore, „sľub“ však na našu radosť doteraz nesplnil. Až teraz. Áno, ujo Belo sa s nami – vzhľadom na jeho vek a nie celkom dobrý zdravotný stav – rozlúčil. To už niektoré dievčatá (aj tie skôr narodené) začali posmrkávať.... Peter Hudák, ujo Peter, s dojatím hovoril o tom, že si veľmi váži priateľstvo malých kamarátov a radosť, s akou ho vždy v tábore vítajú. Nuž, aj jeho zasiahli slová pána profesora na rozlúčku... Niekoľko pekných myšlienok pridala aj M. Garajszká i náš nový kamarát Fabian. Samozrejme, deťom sa prihovorila i pisateľka týchto riadkov. Všetci mali tak trochu slzy na krajíčku a porozhliadnuc sa po tvárach prítomných detí, za slzy sa nehanbili ani chlapci... Objatia a sľuby „napíš, ozvi sa, napíšem, stretnime sa, kedy sa uvidíme“ ... pokračovali ešte aj na druhý deň na ceste domov. Nie, nechceme, aby deti boli smutné, ale predsa: čo viac si organizátor podobných podujatí môže priať ako deti, ktorým sa NECHCE odísť z tábora?

Realizáciu divadelného tábora pre žiakov základných škôl podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Maďarská vláda prostredníctvom Správy fondov Gábora Bethlena.

Mária Tóthová a Daniela Onodiová

Foto: (a)