Penzión na Táľoch bol aj tohto roku celý september dejiskom Školy v prírode pre školákov z Maďarska, ktorí majú buď slovenskú národnosť, buď slovenské korene alebo považujú možnosť učiť sa po slovensky za prínos do života. Škola v prírode Spoznaj svoje korene bola založená v roku 2006.
Odvtedy každoročne deti od 10 do 18 nadšene spoznávajú, odkiaľ pochádzajú predkovia Slovákov v Maďarsku, príslušníci slovenského národa, ktorí sa pred asi dvanástimi pokoleniami, pred vyše tristo rokmi prisťahovali do južných, vyľudnených regiónov Uhorska. Vari všetci čitatelia Ľudových novín vedia, že organizátorom bez jedného roka dve desaťročia prebiehajúceho programu je Verejnoprospešná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku a vedie ho jeho autorka, predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková. A priznajme si, že bez jej oduševnenia, húževnatosti, zanietenosti, nástojčivosti a neodraditeľnosti by celá myšlienka Školy v prírode na Slovensku neexistovala. A už vôbec nie 19 rokov.
Aj tohto roku sa vystriedalo v štyroch turnusoch približne 200 detí. Ako pre naše periodikum povedala dobrá duša aj „ministerka financií“ Ruženka Egyedová Baráneková, pred takmer dvomi desaťročiami začínali s piatimi 10-dňovými turnusmi. Detí bolo každoročne v tejto škole viac než v súčasnosti, asi tristo. Citeľné bolo, že po piatich dňoch nastal zlom a odchádzajúce deti po slovensky komunikovali oveľa voľnejšie. Potom však školy avizovali, že sa po skončení pobytu na Slovensku žiaci i pedagógovia ťažko začleňujú do rozvrhu, ak hneď na začiatku školského roka chýbajú dva týždne. Ani hodnota financií na usporiadanie programu, sa za uplynulých dvadsať rokov nezvýšila. Preto musia organizátori veľmi šetrne zaobchádzať s peniazmi, ktoré majú k dispozícii.
Ako spomína Ruženka Egyedová Baráneková na vznik jedinečnej školy v prírode s dvadsaťročnou tradíciou?
„Pôvodná myšlienka potreby školy v prírode vznikla ešte, keď bola generálnou tajomníčkou DZSM Mária Jakabová. Vypracovala som projekt a predložili sme ho veľvyslancovi Československej republiky Rudolfovi Chmelovi, ktorý jeho realizáciu veľmi presadzoval. Až v roku 2004 bola podpísaná Medzištátna bilaterálna zmluva medzi Maďarskom a Slovenskou republikou o vzájomnej podpore národností a odvtedy patrí polovica finančnej podpory Škole v prírode.V roku 2006, keď sme ju začali organizovať, bolo úžasné nóvum zúčastňovať sa zahraničného pobytu cez školský rok. Ojedinelé bolo, že to školy a celý školský systém vôbec akceptoval.Programu sa zúčastňujú žiaci vyššieho stupňa, ktorí už majú isté znalosti zo slovenského jazyka, veď tu ide o komunikáciu. Žiadne diktáty, či pravopisné cvičenia sa nerobia. Denne je však v troch skupinách 5 hodín slovenskej komunikácie. Na konci týždňa aj v tejto škole, síce v prírode, triedny učiteľ hodnotí výkon žiakov počas vyučovania a najlepší traja dostanú diplom a ocenenie, akoby z písomky, pätorku. V poslednom turnuse sú gymnazisti. Práve preto, aby deti komunikovali medzi sebou so svojimi rovesníkmi po slovensky, sme asi pred desiatimi rokmi pozvali do školy v prírode aj slovenské deti z Vojvodiny. Od začiatku je naším partnerom vo Vojvodine Matica slovenská v Báčskom Petrovci.Dobre to fungovalo hneď od prvej chvíle. Deti sa skamarátili, nielen na vyučovaní, ale aj popoludní s animátormi a hlavne navzájom sa rozprávajú po slovensky. Žiaci základnej školy si v škole v prírode píšu denníky. Po večeroch si z nich čítavame. Jeden desaťročný chlapček napísal: „Keď sme sa vyviezli vo Vysokých Tatrách lanovkou na ten vrch, pozrel som sa dole na to krásne Slovensko a cítil som, že toto je aj moje.“ Úžasné, no nie? Zo základnej školy v Békešskej Čabe tu bol teraz jeden chlapec, ktorý bol prvý raz vo svojom živote na Slovensku. Ani sme mu nechceli veriť. Kedysi Škola v prírode začala svoje pôsobenie v legendárnom Hronci. Z Hronca sme odišli do Jasenia, z Jasenia sem na Tále, kde sme našli stabilné miesto a stabilnú agentúru, ktorá nám poskytuje animátorov. Situácia je veľmi špecifická, veď deti nevedia dokonale po slovensky, treba tomu prispôsobiť zamestnania, čo nie je jednoduché. Penzión na Táľoch a jeho vedenie, bratia Martin a Michal Hrbáňovci sú, akoby členovia nášho tímu. Podieľajú sa na programoch, sú zanietení a oduševnení, veľa pomáhajú v organizácii a vymýšľaní výletných cieľov, lebo majú svoje poznatky z cestovného ruchu, majú množstvo známostí, je to preveľká odborná pomoc. Zároveň máme stopercentnú istotu, že je o deti dobre postarané. Je to spoľahlivo fungujúce zariadenie, starostliví zamestnanci a v kuchyni vynikajúco varia.“
Žiaci sa každý deň učia niekoľko hodín. Tí zo základných škôl dokonca dostávajú aj domáce úlohy. Na hodinách sa naučia nové slovíčka, ktoré potom na druhý deň používajú. Učitelia sú veľmi samostatní a odozva je mimoriadne dobrá. Vyučovacích hodín sa zúčastňujú aj sprevádzajúci učitelia, ktorí monitorujú reakcie a výkon svojich zverencov a zároveň sú akoby účastníkmi metodického doškoľovania.
Na otázku koľko škôl sa za 19 rokov zapojilo do programu Škola v prírode – Spoznaj svoje korene, Ruženka Egyedová Baráneková odvetila: „Radšej poviem, koľké školy sa za ten čas ani raz nezúčastnili. Boli to tri školy. Nepomenujem ich, veď ony vedia. Každý rok ich informujeme, pošlem ponuku, argumentujú však tým, že učiteľ si nemôže dovoliť odísť na týždeň z domu. Je to zároveň najzávažnejší problém a preto každoročne prízvukujem deťom, akých majú fantastických učiteľov, ktorí tu trávia s nimi 24 hodín denne. A v našich možnostiach nie je finančná odmena. Rovnako závažným problémom je získať perfektných učiteľov slovenského jazyka počas školského roka. Potrebujeme osobnosti, aby sa deti slovenčinu rady učili. Tu sa za týždeň naučia viac, než doma za neviem akú dlhú dobu. Snažili sme sa nájsť takých pedagógov, ktorí používali nejakú novú metodiku, príťažlivú pre deti. Z budapeštianskej slovenskej školy nám po druhý raz prepožičali Simonu Husaníkovú. Elena Kačaliaková z Banskej Bystrice sa venuje metodike, preto si mohla dovoliť s nami spolupracovať a učiť u nás. Leonóra „Lienka“ Súdiová, ktorá ešte vlani učila na základnej umeleckej škole, preto nemohla mať u nás hodiny, sa tohto roku osamostatnila. Mohli sme s ňou mať nádherné vyučovanie spojené s hudbou a spevom. Deti vyhrávali za pomoci naladených plastových trubiek, ona ich sprevádzala na klavíri. Bola to paráda! Nacvičili si nádhernú pesničku Jána Nosála Materská krajina. S dobrým chýrom Školy v prírode na Slovensku súvisí aj náš ďalší problém. Nevieme vyhovieť všetkým záujemcom o účasť, ani počtom žiakov, ani žiadanými termínmi. Sme obmedzení finančne, aj z praktických dôvodov. Počet sedadiel autobusu je 55. Samozrejme, tie školy, ktoré sú aktívne na Slovenských spievankách a veršovačkách, či súťaži Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko? majú prednosť a dostanú možnosť poslať viac detí, než tie menej aktívne.“
Skutočne pochopíte, čo sa v takej škole prírode na Slovensku deje, keď sa jej zúčastníte aspoň niekoľko dní. Ako po iné roky, študenti mali možnosť rozprávať sa so zaujímavými hosťami. Školu v prírode pre gymnazistov navštívil podpredseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Peter Chrastina, ktorý okrem úradovania v ÚSŽZ aj vyučuje a je profesorom i vedúcim katedry na univerzite v Trnave. Možnosti štúdia a získania štipendií študentom predstavil národnostný referent Ministerstva vnútra Maďarska Štefan Kraslán. O slovenských literátoch a Jánošíkovi pod Pilíšom hovoril Imrich Fuhl, bývalý šéfredaktor Ľudových novín, riaditeľ spoločnosti SlovakUm, básnik a rockový muzikant. Dobrú prácu poprial študentom a ich pedagógom aj konzul Maďarska v Banskej Bystrici Jozef Bárkányi.
Každý rok má Škola v prírode svoju tému. Tohto roku to boli Generácie. Kým so Simonou Husaníkovou žiaci základných škôl rozoberali, ako sa ľudia kedysi orientovali bez internetu a sociálnych sietí, ako vedeli kedy orať i siať, gymnazisti nahliadli do minulosti mesta, povedzme Bratislavy alebo hoci aj Pešti, spred stodvadsatich rokov. Potom sa rozprávali o tom, čo zo života bývalých generácií sa im páčilo a čo by im vonkoncom nechýbalo. Elena Kačaliaková zaviedla v jeden deň študentov do minulosti Banskej Bystrice, na okolí ktorej sa pred rokmi dolovali drahé kovy, zlato, striebro a najmä meď. Ešte viac sa študenti dozvedeli o dolovaní medi a baníckej histórii Banskej Bystrice a okolitých obcí nastálej zážitkovej expozícii v Barbakáne, areáli Mestského hradu. Pútavá prehliadka vrátila študentov 500 rokov nazad. Súčasťou programu gymnazistov bola motivujúca návšteva audiovizuálnej dielne Slovenskej televízie a rozhlasu Arténa v Banskej Bystrici, kde decká nahrali pieseň Materská krajina, ba aj videoodkazy pre svojich rovesníkov, aby boli hrdí na seba a svoju príslušnosť k slovenskému národu a jazyku. Tiež si urobili túru na Chopok, ba mali čas aj na náročnejšiu túru do Jánošíkových dier nad Terchovou. Iste nezabudnú ani na prekrásne vystúpenie heligonkárov a speváčikov zo ZUS Svetozára Stračinu v Detve. Pán učiteľ Imrich Kukuliak bol úžasným príkladom, ako odovzdávať lásku k slovenským ľudovým piesňam mladej generácii.
Aj napriek nepriaznivému počasiu v posledný septembrový týždeň, stanovené ciele a snahy Školy v prírode Spoznaj svoje korene pre gymnazistov z Budapešti, Békešskej Čaby a Báčskeho Petrovca všetci naplnili. Pred dlhou cestou domov si dokonca študenti stačili aj nakúpiť. Ešte sa priatelia z troch slovenských gymnázií z dvoch krajín ani poriadne nerozlúčili a hneď si začali navzájom dopisovať. Ako dobre, že nežijeme v dobe, keď ešte nebol internet!
Erika Trenková
Foto: Imrich Fuhl