Vôňa lipových kvetov, hrejivé slnečné lúče a slávnostný tón zvonov opäť po roku ohlasujú chvíľu, na ktorú netrpezlivo čakali všetci žiaci, no najmä tí, pre ktorých sa jedna dôležitá životná etapa definitívne končí. Ukončenie školského roka a tradičná rozlúčková slávnosť osmákov v slovenskej základnej škole v Békešskej Čabe 19. júna sa aj tentoraz niesli v duchu hlbokých emócií, úcty k tradíciám našich predkov a radostného očakávania budúcich dní.
Školský dvor, vyzdobený pestrofarebnými kvetmi a zelenými ratolesťami, sa stal svedkom lúčenia generácie mladých ľudí, ktorí tu zanechávajú kus svojho detstva, svoje prvé úspechy, ale aj priateľstvá, ktoré pretrvajú roky. Tento slávnostný deň nespojil len pedagógov a žiakov, ale celú miestnu slovenskú komunitu, rodiny a pamätníkov, ktorí s dojatím sledovali, ako z hniezda vyletujú noví mladí ľudia pripravení niesť posolstvo dolnozemskej identity ďalej do sveta. Samotný program slávnosti sa začal tradičným pochodom absolventov po chodbách školy, kde ich za zvuku piesní a potlesku mladších spolužiakov sprevádzali triedni učitelia. Každý z ôsmakov si so sebou niesol symbolický rozlúčkový uzlík, v ktorom sa podľa tradície ukrýval kúsok chleba, soľ a drobná minca pre šťastie – symboly, ktoré im majú pripomínať domov, slovenské korene a zabezpečiť úspech na ich ďalšej ceste za vzdelaním. Keď slávnostný sprievod dorazil na hlavné nádvorie, prítomných hostí hneď v úvode privítali tóny slovenskej ľudovej piesne Čabianske hodiny smutne bijú, ktorá je tradičná rozlúčková pieseň v Békešskej Čabe. Riaditeľ školy Zsolt Lipták, vo svojom slávnostnom prejave vyzdvihol nielen akademické úspechy končiaceho ročníka, ale predovšetkým ich ľudskú zrelosť a odhodlanie, s akým počas uplynulých ôsmich rokov pristupovali k zachovávaniu materinského jazyka a kultúrneho dedičstva svojich predkov v tomto regióne. Najsilnejšie momenty dňa však prišli vo chvíli, keď slovo dostali samotní lúčiaci sa žiaci, ktorí prostredníctvom svojich zástupcov vyjadrili hlbokú vďaku celému pedagogickému zboru za trpezlivosť, lásku a vedomosti, ktoré im odovzdávali deň čo deň. Vo svojich prejavoch spomínali na prvé nesmelé chvíle v školských laviciach, na výlety, ale aj na výzvy, ktoré museli spoločne prekonávať: „Dnes tu stojíme s vedomím, že za týmito dverami nechávame kúsok nášho srdca, no v našich mysliach navždy zostane vďačnosť za všetko, čo ste nás naučili – nielen z učebníc, ale najmä pre život sám.“ Tieto slová nenechali jedno oko suché nielen medzi prítomnými rodičmi a starými rodičmi, ale dojatí boli aj učitelia.
Na slávnosti boli odovzdané mimoriadne ocenenia pre najlepších študentov, ktorí školu úspešne reprezentovali v rôznych vedomostných, športových a kultúrnych súťažiach, čím šírili dobré meno čabianskych Slovákov. Siedmaci sa s absolventmi rozlúčili krátkym pásmom poézie, ktoré odľahčilo vážnu atmosféru a vyčarilo na tváre prítomných aj úsmev. Keď sa slávnostný ceremoniál chýlil ku koncu, nasledovali záverečné slová požehnania a povzbudenia do budúcna, ktoré žiakom poslúžia ako morálny kompas v ich ďalšom štúdiu na stredných školách a gymnáziách. Po oficiálnom ukončení slávnosti sa priestory školy zaplnili neformálnymi rozhovormi, gratuláciami a odovzdávaním kytíc, pričom mnohí využívali posledné chvíle na spoločné fotografovanie pri slávnostnej bráne, aby si navždy uchovali spomienku na tento prelomový deň. Učitelia naposledy potriasli rukami svojim žiakom, už nie ako deťom, ale ako dospelým mladým ľuďom, ktorí sú pripravení čeliť novým výzvam.
Greguš
Foto: autor