Súťažné pásmo pokračovalo na tému „Moja rodná zem pre mňa je...“

Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku v spolupráci s Organizáciou slovenskej mládeže v Maďarsku začiatkom roka vyhlásila súťaž pre deti a mládež v kreslení, písaní slohových prác či básní, fotografovaní, natáčaní videí a vytváraní koláží na tému „Moja rodná zem pre mňa je...“ Témou bolo všetko, čo mladým ľuďom zíde na um, keď sa zamyslia nad svojou rodnou zemou – či už sú to pohľady na krajinu, budovy, ľudí, ľudové motívy, zvyky alebo spomienky. Do 22. mája organizátori očakávali všetky druhy výtvorov od študentov základných a stredných škôl.

Súťažné práce rozdelené podľa vekových kategórií ste si mohli pozrieť vystavené na Dni kultúrneho dedičstva (DKD) Slovákov v Maďarsku v Slovenskom Komlóši. Tí, ktorí nestihli prísť do Komlóša, majú smolu, veď všetky práce sa žiaľ nezmestia do Lúča, ale výber z prác víťazov sme zaradili do tohto čísla. Prečo práve táto téma a podľa akých kritérií rozhodovala porota, sme sa spýtali predsedu OSMM Bence Szeljaka a členiek poroty – Emese Gimesiovej Szokolovej a Emmy Szpisákovej.

Bence Szeljak: V minuloročnej výzve sme sa venovali gastronómii ako jednému z piatich pilierov slovenskosti. Bolo to veľmi úspešné, deti sa radi rozprávali na túto tému so starými rodičmi a celé triedy sa dali dokopy a spoločne varili jedlá typické pre ich dedinu či región. Tento rok sme však chceli dať autorom väčšiu voľnosť. „Moja rodná zem pre mňa je...“ je téma, ktorá im umožňuje zamyslieť sa nad všetkým, čo ich spája s domovom – nielen jedlom, ale aj krajinou, ľuďmi, spomienkami. Je to téma, ktorá môže byť pre každého iná, a to je na nej krásne. A ukázalo sa, že to bol dobrý krok. Záujem bol obrovský, poslali nám vyše 140 kresieb, desiatky fotografií, slohových prác, koláží a videí z 15 škôl.

Emese Gimesiová Szokolová: Ako pedagogička a predsedníčka kultúrneho výboru CSSM musím povedať, že téma je výborná. Rodná zem nie je len geografický pojem, ale predovšetkým citové puto. Práve to sa podarilo autorom zachytiť v súťažných prácach. Najmladší účastníci boli plní úprimných emócií, kreslili svoje domy, záhrady, zvieratká, rodinu. Starší už siahali po zložitejších motívoch – kostoly, kaplnky, tradičné kroje, ale aj polia s traktormi a typickou krajinou. Bolo vidieť, že niektoré deti žijú v regiónoch, kde je slovenská kultúra ešte stále živá, a iné zase hľadali svoje korene cez rozprávanie so starými rodičmi. Bolo to naozaj krásne.

I. K.: Ako prebiehalo samotné hodnotenie a podľa akých kritérií ste vyberali víťazov?

Emma Szpisáková: Bence ma požiadal počas Dňa kultúrneho dedičstva, aby som sa pridala do „tímu“ poroty. Už sme spolu v minulosti viedli tábor, takže vedel, že tento druh práce mi nie je cudzí a že sa rada zúčastňujem slovenských podujatí. Nemali sme jednoduchú úlohu, pretože každé dielo bolo svojím spôsobom veľmi výnimočné a jedinečné. Preto sme sa zamerali najmä na to, aké techniky jednotliví súťažiaci použili, ako ich kombinovali a ako dokázali preniesť svoju predstavu na papier.

Emese Gimesiová Szokolová: Hodnotenie bolo náročné, ale krásne. Práce sme mohli vidieť vystavené na paneloch na DKD v Slovenskom Komlóši. My sme sa pozerali na kresby, slohové práce, fotografie a koláže. Videá hodnotila samostatná komisia. Pri mladších deťoch sme ocenili najmä úprimnosť a citové prepojenie s rodnou zemou. Menšie deti zachytili pekné chvíle, vidno, že pre nich je citová väzba veľmi živá. Pri starších sme už sledovali aj umeleckú kvalitu – techniku, kompozíciu, výraznosť farieb. Pri väčších sme uprednostňovali tie práce, ktoré boli také výraznejšie, živšie, farebnejšie.

I. K.: Emma, ty si vekom bližšie k súťažiacim, študuješ na univerzite. Prezradila by si nám, kde a čo študuješ? A ak by si sa vrátila v čase o desať rokov, ako by si ty spracovala tému „Moja rodná zem pre mňa je...“?

Emma Szpisáková: Študujem všeobecné lekárstvo na Univerzite v Pécsi a momentálne som v druhom ročníku. Navštevovala som slovenskú základnú školu v Slovenskom Komlóši, kde sme sa počas rokov mohli zúčastniť mnohých podobných súťaží. Pre mňa boli tieto aktivity vždy veľmi obohacujúce a zaujímavé, či už išlo o naučenie sa básne alebo vytvorenie nejakého diela. Raz som napísala rozprávku do súťaže „Rozprávky z celého sveta“, ktorú vybrali a následne uverejnili v knihe. Tieto súťaže sú skvelou príležitosťou predeti, aby mohli rozvíjať svoju kreativitu, oddýchnuť si a zároveň sa hlbšie venovať určitej téme. Zároveň sa pri tom formuje aj ich osobnosť a môžu lepšie spoznávať samých seba. Žiak základnej školy si tieto veci väčšinou ešte neuvedomuje – ani ja som si ich vtedy neuvedomovala –, ale keď sa na to dnes spätne pozerám, viem, že tieto skúsenosti výrazne prispeli k tomu, kým som dnes.

Čo sa týka spracovania témy, je to veľmi široká téma, takže možno by som sa zamerala na dôležitosť jazyka. Keďže ma vždy zaujímalo čítanie a písanie, siahla by som asi po slohovej práci alebo po básni, možno v kombinácii s fotografiou, pretože aj vizuálny zážitok dokáže povedať veľa.

I. K.: Je taká práca, na ktorú si ešte spomínate, lebo bola jedinečná a kreatívna?

Emese Gimesiová Szokolová: Síce to bolo už naozaj dávno, ale pamätám si a osobitne ma zaujali kresby z vidieckych oblastí, ktoré zachytávali bežný život – polia, traktory, zvieratá či charakteristické budovy. Každodenný život na vidieku detskými očami.

Emma Szpisáková: Bolo ich niekoľko. Napríklad ma zaujala jedna fotografia, na ktorej boli zasnené oči dojčaťa. Veľmi kreatívne bolo aj video, v ktorom nás autor previedol po svojom rodnom meste. A pri kresbách boli tiež zaujímavé nápady – niekto napríklad zobrazil krajinu na základe tvaru srdca. Takéto netradičné prístupy boli naozaj osviežujúce.

I. K.: Aké dojmy a pocity ste mali z Dňa kultúrneho dedičstva v Slovenskom Komlóši, hlavne ty, Emma, veď si Komlóšanka?

Emma Szpisáková: Bol to veľmi príjemný a osviežujúci deň. Počuť všade okolo seba slovenský jazyk je pre mňa vždy veľmi hrejivý pocit. Bolo príjemné stretnúť starých známych, porozprávať sa s nimi a podeliť sa o svoje zážitky. Bolo krásne vidieť množstvo mladých účinkujúcich aj pedagógov, ktorí ich pripravovali, a sledovať ako vložená práca a čas prinášajú svoje ovocie. Vždy ma tiež teší, keď vidím, koľko nás je každý rok a pre koľkých ľudí je ich národnostná identita srdcovou záležitosťou. Je dobré vidieť, že príslušnosť k slovenskej národnosti nie je niečo nepodstatné, čo patrí do minulého storočia, ale naopak niečo živé a významné.

Emese Gimesiová Szokolová: Bolo to pre mňa veľmi výnimočné. Mala som dobrý pocit z toho, že som sa stretla s ľuďmi, kamarátmi, ktorých mám veľmi rada, ale žiaľ, iba zriedkakedy sa stretneme. Od mladosti mám veľmi rada náladu, atmosféru mesta Slovenský Komlóš – a tá ma očarila aj teraz. Páčilo sa mi, že som videla, počula a dokonca aj ochutnala haravaru – pestrosť – z každého kúta krajiny. Či už to boli kroje, melódie, tance, jedlá alebo práce detí na výstave. Veľmi som bola dojatá z toho, ako dychovka zahrala hymny.

A tento deň bol pre mňa zvláštny aj preto, lebo ma na DKD výnimočne odprevadil aj môj manžel. Bolo to krásne, pretože takto sa moja práca pedagóga a folkloristu, stala zároveň oddychom a naplnením. Keď človek môže zdieľať tieto chvíle s niekým blízkym, dostáva to úplne nový rozmer. A samozrejme, obrovskou radosťou bolo aj stretnutie s Mariannou Melegovou, riaditeľkou komlóšskej slovenskej školy, s ktorou sme staré priateľky a vždy sa tešíme, keď sa môžeme vidieť.

I. K.: Čo by ste odkázali deťom, ktoré sa do súťaže zapojili?

Emese Gimesiová Szokolová: Chcela by som sa im poďakovať za ich krásne práce a za to, že sa nebáli ukázať svoje pocity. Je úžasné, že si vážia svoju rodnú zem a že o nej dokážu rozprávať aj prostredníctvom kresieb, fotografií či slov. Teší ma, že sme mali možnosť vidieť ich diela a oceniť ich.

Emma Szpisáková: A ja by som im chcela povedať, nech sa neboja tvoriť, nech skúšajú nové veci a neboja sa byť originálne. Práve ony sú budúcnosťou slovenskej kultúry v Maďarsku a som presvedčená, že s takýmto nadšením bude mať peknú budúcnosť.

Rodná zem je pre dospelého už jasným pojmom, ktorý nesie v sebe roky spomienok, zážitkov a citov z rodiska. Pre deti, najmä pre žiakov nižšieho stupňa ZŠ, však tento pojem je ešte príliš abstraktný. Menšie deti ešte nemajú dostatočnú slovnú zásobu a životné skúsenosti, aby vedeli presne uchopiť a vyjadriť svoje myšlienky a pocity na podobnú tému. Preto si myslím, že táto výzva bola predovšetkým úlohou pre pedagógov, pomôcť deťom interpretovať pojem, čo ešte sami celkom nechápu. Vysvetliť im, že rodná zem nie je len miesto na mape, poštové smerovacie číslo, ale predovšetkým život, ľudia, príbehy a tradície, ktoré ich obklopujú.

Práce, ktoré napokon vznikli, sú toho dôkazom. Najkrajšie a najúprimnejšie boli tie, v ktorých deti zachytili to, čo naozaj poznajú: svoj dom, záhradu, starých rodičov, zvieratká, obľúbené miesta v dedine. Možno ešte nevedeli presne povedať, čo pre nich rodná zem znamená, ale vedeli ju nakresliť a precítiť. A to je viac než akékoľvek definície. Súťaž tak splnila svoj účel, prinútila deti aj dospelých zamyslieť sa nad tým, čo ich spája, a možno práve cez kresby a rozprávanie objavili niečo, čo dovtedy nevedeli pomenovať.

Dúfam, že aj vám poskytneme inšpiráciu, zamyslieť si na tému „Moja rodná zem pre mňa je...“

Ivett Körtvélyesi

Všetky súťažné práce si môžete pozrieť TU.