V Číve počas posledného septembrového víkendu slávili všetci, ktorí mali, majú alebo budú mať čo dočinenia so školou. Okolo osláv storočnice sa zoskupili pútavé akcie. Séria podujatí sa začala v piatok popoludní, keď položili vence k soche patrónky školy, Panny Márie, a otvorili výstavu Dejiny školy.
V sobotu oslavy pokračovali na školskom dvore zasadením emblematického stromu Čívu, lipy, a potom slávnostnými salvami praskli balóny zakrývajúce tabuľu s okrasnou stovkou. Oslava pokračovala slávnostnými príhovormi a vystúpeniami šikovných žiakov, ktorí spievali, tancovali, ba aj hrali divadlo. Po slávnostnom galaprograme nasledovala zábava v Kultúrnom dome B. Kálmánfyho. V nedeľu bola svätá omša venovaná zosnulým žiakom školy a miestny farár posvätil školskú vlajku, ktorá vznikla na základe víťazného žiackeho návrhu.
Výstava o dejinách školy
Piatkové popoludnie sa začalo slávnostným kladením vencov, po ktorom nasledovalo otvorenie výstavy o storočnej histórii čívskej alma mater. To neznamená, že Čívania mohli začať chodiť do školy len pred sto rokmi, veď prvá škola v obci pod vedením učiteľa Pavla Fialku otvorila svoje brány v r. 1732. Storočná história znamená, že terajšia dvojposchodová budova školy sa dožila centenária. Fotografiu pôvodnej budovy objavili členky pedagogického zboru v jednej dávnej publikácii o obci, dali si ju zväčšiť a vytlačiť na veľkoformátový plagát. Pri príležitosti storočnice prišli pozdraviť žiakov a vedenie čívskej školy popri významných predstaviteľoch verejného a politického života aj slovenský parlamentný hovorca Anton Paulik a národnostný referent odboru školstva Ministerstva vnútra Štefan Kraslán. Obaja pozdravili sláviacich Čívanov nielen múdrymi slovami, ale zároveň im aj popriali veľa úspechov pri napĺňaní programu školy a deťom veľa osožných vedomostí a pamätných chvíľ v škole, aby mali v živote na čo spomínať.
Skôr ako konkrétne poznatky z tej, či onej hodiny, si budú pravdepodobne pamätať ako sa pripravovali napríklad na vystúpenie pri príležitosti stého výročia školy. Tak žiaci ako aj pedagógovia sa chystali svedomite, zanietene, neúnavne a pritom si to užívali. Pedagógovia opäť vyložili dušu na dlaň, zapojili a nadšením infikovali nielen svojich žiakov, ale do organizačných povinností neraz zatiahli celú svoju rodinu, ba aj rodičov svojich zverencov. Žiaci hrali divadlo, aj doma predstavili divadelnú inscenáciu Čívska rozprávka o miestnej legende o drakovi, sediacom kdesi pri čívskych pivniciach na viniciach. Potom sa pustili do spevu a srdečne zanôtili obľúbené piesne dlhoročnej pedagogičky Rozálie Keleczovej, ktorá, ešte i dnes, hoci je už roky na dôchodku, vedie 56-ročný ženský spevácky zbor a v tomto školskom roku sa dožila 65. Výročia svojej pedagogickej praxe. Keďže školák nielen vedomosťami je živý a živený a jeho inštitúcia ponúka množstvo aktivít, školopovinní Čívania sa predviedli aj tanečným umením. Šiestačka Ema Gongolová zvládla aj nekonečne ťažkú úlohu, na javisku zahrala sólo na klavíri. Interpretovala Baladu pre Adelu od Paula de Senneville-a. V mene vedenia obce sa prítomným prihovorila, mimochodom tiež niekdajšia žiačka školy, starostka dediny. Bernadeta Kosztková Rokolyová pozdravila niekdajšie riaditeľky školy, Máriu Bálintovú, Ildikó Orbánovú Gergelyovú a Ildikó Madudovú, a tiež všetkých prítomných miestnych i hostí, bývalých i súčasných žiakov. Okrem iného poukázala na to, že „Škola je inštitúcia vytvárajúca hodnoty a obohacujúca kultúru. Deti má ľúbiť a povzbudzovať k zdravému vývinu v príjemnom citlivom prostredí v záujme ich slobodného rozvoja.“
S úctou a pokorou
V mene vedenia školy sa hosťom prihovorila riaditeľka – tiež niekdajšia žiačka školy – Judita Kuglerová. Obaja jej rodičia boli učitelia, otec učil práve v tejto čívskej. S úctou a pokorou porovnala, ako sa mohli cítiť žiaci a učitelia, ktorí vstúpili medzi steny na tú dobu veľkej, dvojposchodovej budovy. Ktorýkoľvek z vtedajších návštevníkov inštitúcie by dnes neveril, že miesto v tomto modernom svete slúži na učenie a rozvoj osobností. Svet sa totiž mení. „A predsa, tieto chvíle, keď oslavujeme jubileum nám umožňujú na okamih zastaviť čas, obzrieť sa späť. Tieto slávnostné chvíle nám dodávajú sily. Vďaka nim sme hrdí na minulosť a s nádejou hľadíme vpred,“ povedala okrem iného dojatá riaditeľka. Judita Kuglerová zároveň využila príležitosť, aby hrdo hovorila o bývalých žiakoch, medzi ktorými sú uznávaní odborníci rôznych profesií. Poukázala na nadanie terajších žiakov, ktorí vyrastajú v súdržnej komunite. Taktiež pyšne hovorila o nadšenej reakcii mládeže, keď ju vyzvali navrhnúť storočnej škole emblém na školskú vlajku. Pod odborným dohľadom učiteľky Kristiny Partosovej Tóthovej Majorovej sa zrodil víťazný návrh a stal sa z neho oficiálny emblém centenária Čívskej základnej školy. Autormi víťazného znaku sú siedmaci Anna Bognárová-Krizsáková, Hanna Hávelová a Gergely Sinkovics.
Neuveriteľných sto rokov
Môžete si povedať, že sto rokov je neuveriteľne dlhá doba, kým len nenájdete spôsob rozdeliť obdobie na pochopiteľnejšie úseky. Ako povedala riaditeľka Osvetového domu B. Kálmánfyho vo svojom príhovore, tiež drala lavice v jubilujúcej budove. Kata Csapuchová sa o prvých päťdesiatich rokoch školy dozvedela z rozprávania starej mamy, respektíve od mamičky, ktoré obe chodili do čívskej školy. A na ostatné polstoročie si pamätá sama, veď práve pred päťdesiatimi rokmi začala chodiť do prvej triedy. Spomienky troch generácií obsiahnu sto rokov. Po mierovom diktáte Trianonskej dohody prišla politika k poznaniu, že jedinou zálohou prežitia a povznesenia národa je sila kultúry a vzdelávania. Pozdvihnutie očakávali od osvety ľudu. Z tohto poznania sa zrodil program budovania ľudových škôl, tried i učiteľských služobných bytov. Vďaka tomuto predsavzatiu postavili aj dvojposchodovú budovu školy v Číve. Pôvodne bolo v ľudovej škole 5 učební a 7 pedagogických pracovníkov. Učilo sa tu v priemere 300 až 340 žiakov, 152 starších študentov sa učilo hospodárske poznatky. Na dve smeny sa chodilo do školy ešte v roku 1976. Pre Čív bola príznačná dvojjazyčnosť. Škola spĺňala kultúrnu misiu. Učitelia sa snažili skĺbiť štátny jazyk – maďarčinu, s jazykom z domu – slovenčinou, znamenajúcou identitu a silu spájajúcu komunitu. Po krátkom počítaní prednášajúca prišla k záveru, že za sto rokov absolvovalo základnú školu aspoň 3000 žiakov. Z technických príčin neukázala uplynulých sto rokov na fotografiách. Dodala však, že ju to príliš netrápi, lebo pripravuje album o dejinách školy, kde budú mená všetkých žiakov, ktorí do nej kedy chodili, ako aj všetkých pedagógov, riaditeľov, ktorí v škole pracovali. Zároveň požiadala prítomných, aby, ak majú nejaké dokumenty, materiály či fotografie, nech prispeje k obohateniu publikácie.
Po galaprograme v škole sa všetci účastníci slávnosti – od najmladších po najstarších – presunuli na ulicu, aby sa peši, na koňoch i na vozoch, ba aj na traktoroch zúčastnili veselého slávnostného oberačkového sprievodu. Slávnostný deň v Číve zakončili tanečnou zábavou.
Erika Trenková
Foto: autorka
