dávno…

Z hľadiska vyháňania zimy, vinšovania hojnosti a vítania jari mali Čabänia vždy bohaté tradície.

Rad rituálov začali naši predkovia už na Luciu, keď mládenci po salašoch „nosili ocieľku” a „šťochali sliepky”. Naši predkovia žijúci v prírode odohnali zimu bubnovaním, aby sa čím skôr obnovila príroda. Hoci to gerendášski šuhaji nevedeli, až do 20. rokov minulého storočia robili ten istý obrad. V dňoch pred Silvestrom mládenci obetovali viac psov, ktorých kože napínali na sitá, aby s nimi večer bubnovali okolo salašov. Takto sa lúčili so starým rokom, čiže so zimou. Melódiu a text fašiangovej koledy (Fašange, Fašange, šecko nán ňu ide, kto nemá kožuške, tomu zima bude…) starší Slováci na Čabe poznajú ešte aj dnes. Keď boli deti, chodili od domu k domu a spievali túto koledu. Ich predkovia žijúci na území dnešného Slovenska aj tancovali na túto melódiu. S palicami alebo valaškami v rukách tancovali kruhový tanec, potom skákali čo najvyššie nad palicami, aby mal gazda vysoké konope. Čabänia pomáhali rastu konôp inak: vozili sa v chotári. Podľa nich čím dlhšiu cestu urobí gazda okolo gazdovstva, tým dlhšiu niť upradie gazdiná. Čabianske fašiangy charakterizovali v prvom rade žarty na priadkach a chodenie v maskách po uliciach. V nedeľu, v pondelok a v utorok pred popolcovou stredou sa mládenci obliekli za ženy a dievčatá  za mužov.

Stalo sa, že mladík v kožuchu napodobňoval medveďa, kým druhý ho viedol na reťazi. Ľudia v maskách večer pokračovali v šantení a tancovaní. V období fašiangov bola známa na svadbách figúra falošnej nevesty v samodruhom stave, ktorú sa snažili obscénnymi žartmi vnútiť zľaknutému ženíchovi. Posledný fašiangový večer usporiadali mládenci bály v krčmách. Boli to jednoduché roľnícke veselice bez masiek, na ktorých do začiatku 19. storočia hrali gajdoši, neskôr dychovky.

Predpokladám, že Čabänia poznali aj žartovné pochovávanie fašiangov. Dôkazom toho je pieseň: „A už tento ta zomrel“, ktorú v sedemdesiatych rokoch 20. storočia zaznamenal Ondrej Krupa podľa vyrozprávania 62. ročného Mateja Zahorána. Predkovia Čabänov priniesli so sebou na Dolnú zem aj prvky vítania jari. Obrad sa zachoval vo zvyku „chodenie s malou nevestou“. Staršie dievčatá na smrtnú nedeľu sprevádzali po ulici najmladšiu priateľku, ktorá oblečená ako nevesta bola symbolom jari. Takto chodili z domu do domu, kde v izbe spievali a tancovali na piesne „Navaríme, navaríme čierneho piva“ a  „Smrtná nedeľa“. Gazdiná ich za to odmenila vajcom.

... a dnes
Odohnanie zimy veslami, pálenie murieny šamanskými bubnami

Tieto zvyky kedysi riadili život roľníkov. V druhej polovici 20. storočia sa zmenil život. Zanikli gazdovstvá, ľudové zvyky sa dostali do nového prostredia. Zapísali ich, objavujú sa na javiskách, rôzne kultúrne telesá a občianske organizácie sa snažia využiť ich príťažlivú silu aj v turizme. Tak je to aj v Békešskej Čabe. Základné a materské školy organizujú pre deti fašiangové párty a pre rodičov bály. Ďalšie inštitúcie a občianske organizácie pripravujú vo februári tiež veselice a iné fašiangové programy. Napríklad v termíne od 5. do 8. februára usporiadali svoje programy v znamení fašiangov a vyhnania zimy, zorganizovali priadky s hudbou a tancom, zhotovili masky, „kyseľové báby“, gajdy zo suchého „býlia“, hrkálky z orechov a ozdobili, zafarbili masky pre bušov. K tematike fašiangov sa pripojilo aj Čabianske divadelné štúdio so svojím galaprogramom, ktorý predviedli 8. februára pod názvom Maškarný ples. Priateľský spolok čabianskych veslárov  a Priateľsky spolok POHNI SA usporiadali pochod masiek po Živom kanáli. Tristo účastníkov mašírovalo po brehu a veslovalo po kanáli od hate až po mestský park. Spievali, robili šibalstvá a tancovali v sprievode bubnov, hrkálok, trúb a píšťal.  Cieľom organizátorov bolo odohnať zimu, privítať jar, aby konečne mohli pestovať turistiku na súši a na vode. V záujme úspechu akcie účastníci pochodu niesli aj Kyselicu, ktorú večer podľa prastarých slovanských zvykov spálili pri Kultúrnom stredisku Čabianska perla. Ako zaujímavosť spomeniem, že čabianski Slováci nikdy nespálili Murienu. Predpokladám, že príčinou bola evanjelická cirkev, ktorá zakázala tento zvyk. Napriek tomu časť spevu tohto obradu bola známa na Čabe až v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď ju zapísal čabiansky etnograf O. Krupa (Navaríme, navaríme čierneho piva…). Vďaka občianskym organizáciám sa dostal tento zvyk aj na Dolnú zem.

Čabianskou špecialitou pálenia Murieny bol sprievod šamanských bubnov Spolku Tűz-Kör, účinkovanie žonglérov s ohňom skupiny Phlox a oslobodenie od zlých, nepríjemných spomienok, myšlienok napísaním na stužky, ktoré spália spolu s Kyselicou. Kedysi sa Čabänia vo fašiangových dňoch pred pôstom dobre najedli, napili, preto sa dnes viaceré gastronomické akcie dostali do radu fašiangových podujatí. Ženské fašiangy s ochutnávkou vína usporiadali 5. februára v pivnici Munkácsyho pamiatkového domu. V Spoločenskom dome vo Viniciach usporiadali 6. februára atraktívnu zabíjačku, kým v Dome rozprávok na ulici Békéši piekli „pampušky“ a „heróky“ a v kultúrnom centre Čabianska perla vyhlásili výsledky župnej súťaže domácich páleniek. V Spoločenskom dome Lencsési prednášal o čabianskych zakáľačkách v období fašiangov predseda Spolku Čabianskeho klobásového klubu Zoltán Ambruš.

Ildika Očovská

Fotky: autorka, Csabagyöngye