210. výročie úmrtia Daniela Bocka

V tomto roku si pripomíname 210. výročie úmrtia jednej z prvých slovenských dolnozemských osobností pochádzajúcich z Liptova. Je ňou Daniel Bocko, významná cirkevná postava, ktorá okrem svojho povolania a tvorby výrazne zasiahla do vtedajšieho školského systému. Tento spisovateľ, pedagóg a farár mal okrem iných príkladných činov v oblasti školstva veľký vplyv na založenie seniorátneho gymnázia v Poľnom Berinčoku.

Narodil sa 31. 12. 1751 v liptovskej Demänovej. Aj napriek tomu, že pochádzal zo zemianskej rodiny, po získaní základného vzdelania v Demänovej a v Hnúšti, v ďalšom vzdelávaní pokračoval ako krajčírsky učeň. Roku 1768 študoval v Ožďanoch, roku 1770 v Kežmarku, roku 1777 v Bratislave a v rokoch 1779-81 dokončil teológiu v Jene. Začínal ako evanjelický kňaz vo Velkej Lhote na Morave, kde pôsobil jeden rok a od roku 1783 do roku 1786 v Liptovskom Trnovci. Do Velkej Lhoty prišiel vo veku 30 rokov a stal sa tam prvým evanjelickým farárom novovzniknutého cirkevného zboru. Svojho úradu sa ujal 17. nedeľu po sv. Trojici, 27. septembra 1782. V moravskej Velké Lhote uchovávajú jeho najstaršiu tlačou vydanú kázeň, ktorá vyšla v tolerančnom období. V jej nadpise je uvedené: „První kázání, které s Boží pomocí a milostivým císařským a královským dovolením své milé Velko-lhotecké církvi v jihlavském kraji v Moravě, augšpurského vyznání se přidržující v neděli XVII. po svaté Trojici předložil a na památku vytlačiti dal DANIEL BOCKO, té církve první Slova Božího kazatel. S povolením císařsko-královské Censury. V Jindřicho-Hradci vytištěné u Ignáci Vojtěcha Hilgartnera, roku Páně 1782.“ Túto kázeň, v ktorej Bocko rozoberal biblický pojem pokánia, predniesol velkolhotský farár roku 2007, na jeho počesť, práve 17. nedeľu po sv. Trojici, po 225 rokoch.

Slávnostný kazateľ pripomenul, že Bocko bol veľmi činný a zavádzal novoty, čo sa úradom nepáčilo. Aj keď tam bol krátko, roku 1783 vydal nový evanjelický spevník a začal ho tam uplatňovať. O Bockovi ďalej uviedol, že Slovo Božie kázal neokázalo z kôlne, ale s vrúcnosťou v srdci, a aj to, že kamenné chrámy sú len pomocnou záležitosťou a pravý chrám stavia sám Ježiš Kristus. Po odchode z Velké Lhoty, na podnet Samuela Tešedíka pozvali Sarvašania Daniela Bocka za svojho farára, netušiac, aký spor medzi týmito dvoma sarvašskými farármi postupne vznikne. Popri svojej farárskej činnosti zastával Bocko aj úrad školského dekana békešsko-banátskeho seniorátu a z tohto titulu sa významne podieľal na rozvoji slovenských škôl v celom senioráte, do ktorého vtedy patrilo 15 cirkevných zborov, z nich desať bolo slovenských. Bockov spor s Tešedíkom spočíval v tom, že Bocko presadzoval humanistický smer výchovy a vzdelávania a tým vystupoval proti Tešedíkovmu Praktickému ekonomicko-priemyselnému ústavu, kde Tešedík presadzoval realistický pedagogický systém. Spor medzi týmito dvoma vynikajúcimi pedagógmi a farármi vyústil aj na pôde evanjelickej cirkvi. Daniel Bocko vystúpil proti Samuelovi Tešedíkovi v roku 1802 aj na seniorátnom konvente. Výsledkom týchto rozdielnych názorov bolo na návrh Bocka zriadenie nižšieho seniorátneho evanjelického gymnázia klasického smeru v Poľnom Berinčoku. Daniel Bocko okrem toho, že predložil aj písomný návrh, ako by sa malo postarať o žiakov a učiteľov, navyše v roku 1803 sám naň značne prispel. Keď sa však verejné výpady z jeho strany proti Tešedíkovi stupňovali, bol cirkevne napomenutý, vzdal sa v Sarvaši kňazského úradu a odsťahoval sa. Daniel Bocko bol plodným autorom a všetky svoje diela napísal v slovakizovanej češtine – bibličtine. Okrem uvedenej kázne, patria medzi ne Ručný kancionál (Jindřichov Hradec,1783), Písničky ku každodennjm nešpornjm poctam cjrkwe ew. sarvašské (Banská Štiavnica, 1789), Nauka k blahoslawenstwj učenj Krystowa (Bratislava, 1789). Okrem náboženských kníh a zostavených kancionálov, napísal aj didaktické príručky a šlabikáre. Jeho Nowy Slabikář (Vacov, 1801) vyšiel vo viacerých vydaniach a používal sa ešte v 60. rokoch 19. storočia. Pre potreby slovenského dolnozemského ľudu vydal Svadobny winše negwjce pro obcy evang. dolnozemske (Pešť, 1804). Daniel Bocko mal troch synov, z ktorých Daniel (1789 Sarvaš – 1870 Čabačud), politik, ktorý bol aj poslancom uhorského snemu za Békešskú Čabu.

Národne uvedomelí Slováci sa počas volieb do snemu v Národnom hlásniku nevyjadrovali o ňom, ako potomkovi Slovákov, priaznivo. Napríklad v roku 1869 v Národnom hlásniku podpísaný ako „Jeden roľník“ z Čaby 15. marca napísal, že sa práve vrátil domov z voľby poslanca do budúceho Krajinského snemu a chce čitateľom oznámiť správu o výsledku volieb. – Naše mesto, ktoré je 32 tisícami čisto slovenskými dušami osídlené, zvolilo si, a to veľkou väčšinou, za poslanca Daňa Bocka. Hádam si nemyslíte, že je to muž, ktorý je len pre náš národ? To určite nie, práve naopak. Nemal žiadny program, a načo aj, veď by sme ho pre jeho starobu iba unúvali. V roku 1861 sa vyznamenal pri podobnej voľbe tak, že povedal: „Ja v našej krajine nepoznám druhý národ, len maďarský!“ Ak pri takýchto mužoch budeme stáť, aké môžeme mať v budúcnosti výhľady národného pokroku. Nemôžem obviniť našich Slovákov, že k takejto voľbe bol navádzaný nápojom, to u nás nie je potrebné, lebo náš ľud je taký krotučký, ako tie ovečky. Keď im bača zahvízda napravo, pôjdu napravo, keď zase naľavo, pôjdu naľavo. Dosť je zlé, že aj teraz tak počúvali, ale iných bačov – posťažoval sa tento pisateľ z Čaby. Keď tento článok vyšiel, starý Bocko, ako by to povedali békešskí cirkevníci, bol už dávno na pravde Božej. Kto vie, čo by bol na konanie a vyjadrovanie svojho syna povedal. V Békešskej Čabe je po ňom pomenované námestie. Daniel Bocko st. vynikajúci spisovateľ, pedagóg a kňaz, bol vždy a všade známy svojím zásadným postojom vo veciach cirkevných, školských a národných. Zomrel 22. apríla 1806 v Sarvaši, kde je aj pochovaný.

Ján Jančovic

Foto: internet